Dobrý deň Vám všetkým. V 4.tej časti z cyklu „Hanba ako strážca ľudskej dôstojnosti“ sa  budem venovať téme hanby a zraniteľnosti v zmysle významu „vzťahovej kondície“. 

Čo je pre mňa motiváciou?  

Radostné, hravé, intímne a silné vzťahy. Rád by som, keby ste si mohli dovoliť čítať text  o niečo viacej telom než hlavou, doslovne ho zažívať cez telo, vnútorné obrazy, chute či  vône. Aby text mohol byť pre Vás živý, mohol sa Vás dotknúť a Vy si z neho niečo zobrať do  svojho bežného každodenného života. A tak do všetkých typov vzťahov, ktoré žijete, či by ste  radi žili… 

Takže, čo vnímam pod výrazom „vzťahová kondícia“? 

Ide o našu schopnosť vytvárať a starať sa o svoje potreby a zaujímať sa o to čo teší  a potrebuje i druhá strana. V tomto potrebujeme teda MAŤ ZÁUJEM ako o svoje pocity tak  i o pocity všetkých, čo sú účastný vo vzťahu.  

Mať takýto typ záujmu nie je vždy jednoduché, pretože to súvisí s určitým vnútorným stavom,  našou schopnosťou sa uvedomovať. Čiže ide o našu kapacitu – kondíciu – práve v tejto chvíli,  byť vedomý AKO SME VO VZŤAHU. Všímať si ako si dovoľujeme byť pravdivý telesne,  psychicky i spirituálne. V niektorých situáciách je to ľahšie – keď sa cítime bezpečnejšie – a v niektorých potrebujeme nazbierať odvahu „sa nechať vidieť a počuť“. Keď píšem  o nazbieraní odvahy, ide teda o akýsi proces posilňovania sa v sebe samom. Hovoríme tomu  rôzne. Napríklad – veriť si, dôverovať si že si môžem dôverovať. A to je niečo čo sa posilňuje  skúsenosťami. Opakovanou ochotou spraviť aj chybu a prípadne sa strápniť, pretože  nemáme odkiaľ tušiť ako zareaguje druhá strana. Pod ňou myslím buď jedného človeka alebo  i skupinu. 

Pre naše vzťahy to je doslovný rozdiel od prežívania k žitiu. Ako si to môžem dovoliť tvrdiť?  Pretože naša empatická otvorenosť a pravdivosť povedať, urobiť vypýtať si TO, na čom nám  záleží, je darom. Áno, je našim darom do vzťahu. Takže buď do vzťahu darovávame toto  alebo akési tajomstvá, ktoré sťahujú našu pozornosť. Oslabujú dôveru, vytvárajú domnienky  a neistotu. Častokrát je to nevedomky, a súčasne to na veci nič nemení pre výsledok v zmysle  mechanizmu diania.  

Ak totiž povieme, VYJAVÍME, čo sa v nás deje, čo cítime a potrebujeme, dávame druhému  dar slobody presne vedieť na čom s nami je a nemusieť tápať a hádať. Oslobodíme ho od  povinnosti cítiť a riešiť naše veci za nás. 

To mi príde naozaj ako dar, ktorý vytvára dôveru a posilňuje nás i vzťah. Ide o rozdiel, či sme  v danej chvíli schopný sa rozhodnúť byť pravdivý i so strachom a rozklepanými kolenami čo trasúcim sa hlasom. V tomto mechanizme naozaj nefunguje snažiť sa byť nad vecou, pretože  naše vyjavovanie sa stráca na dôveryhodnosti, dokonca sa často stáva že sme nielen nad  vecou ale i nad tým komu to vravíme. Síce sa tak na jednu stranu „chránime“ pre hanbou  a akýmsi pocitom slabosti a zraniteľnosti, čím platíme možnosťou priamo cítiť a byť cítený. 

To komplikuje dopravnú situáciu na našich vzťahových mostoch – vzniká zápcha. Tie autá na  ceste, blokujú premávku predsa i v bežnej reči voláme nie stojace auto, ale prekážka na  ceste. Cítim sa hravo so slovom dopravná situácia ☺. Do-prava. DO pravdivosti. Pravdivo.  A tak keď vo vzťahoch, k sebe i iným – ideme skôr doľava než doprava, vzniká akási zápcha  medzi možnosťou vytvoriť stretnutie s druhým človekom.  

Prečo dovoľujeme aby vznikala „doľavná“ situácia? Pretože zo strachu byť takými aký práve  sme v tom čo cítime a potrebujeme, radšej zľavíme z toho čo je pre nás dôležité. A čím je to  dôležitejšie, väčšie, čím väčšiu osobnú vášeň k niečomu alebo niekomu skrývame, tým  vytvoríme „doľavnejšiu“ situáciu. Ak zľavíme z toho čo cítime že je pre nás podstatné, ako si  nás môže vážiť niekto iný, keď si nevážime sami seba? 

Čo s tým? Čo so sebou v takýchto momentoch?  

Mnohí vieme, že sa „to“ často deje nevedome. Každý z nás má za sebou svoj príbeh, ktorý ukazuje  ako sme sa dostali tam kde sme. A tento príbeh sa bude odvíjať podobným spôsobom dovtedy, kým sa začneme uvedomovať „ako sme“.

Vtedy prijímame svoju zodpovednosť za „TO“, čo sa „nám deje“.  Zisťujeme, že sme to my, kto to vytvára a inscenuje. My sme tí, čo vytvárajú svoju dopravnú zápchu,  zo strachu že niekomu alebo niekto nám bude príliš blízko. Že to bude príliš intímne. Pretože  v intímnej blízkosti prebieha jeden veľký alchymistický proces – všetko sa chce meniť na  zlato/prijatie. Jedno veľké ÁNO všetkému – možnosti si vypýtať i odmietnuť. Slobodné Áno  i slobodné Nie. Tak nás intímna vzdialenosť (samozrejme nejde tu iba o sex!, ale o magickú kvalitu  rozhovor a zdieľaní) vedie k pravdivosti. Ako? Cez zvyšujúci sa tlak, ktorí vzniká keď sa bránime byť  videný taký ako sme. Tým nemyslím bezhlavo konať, mienim tým naozaj vnímať svoju zraniteľnosť pri  ukázaní sa. Pretože to nás robí cítiacimi na rozdiel od emočnými či vymyslenými. Sme tak skutočný, a  „doľavná“ situácia sa mení na „dopravnú“. Takto dáme hodnotu tomu čo sami cítime, dovolíme si sa  cítiť zraniteľne (čiže realisticky) a „do-volíme“ – volíme teda ísť „do“ seba a k sebe. Toto druhí potom  vnímajú ako našu pravdu o sebe a tak ich ponúkame k rovnakej pravdivosti. Tu si určujeme, aký vzťah  to bude. Neznámy, známy, kamaráti, priatelia, partneri. Top je to, čo sa deje v našom psychickom  svete, vo vnútornom svete našich vzťahov. To je to, ako sa naozaj máme vo vzťahu. Už to, ako vyzerá  vzťah navonok, v tom fyzickom svetle, môže byť úplne iné. Toto ukazujú napríklad rodinné či iné  formy konštelácií.  

Toto je tá vnútorná rovina našich vzťahov, ktorú volám „snová rovina“. Preto som použil  výraz ako „vyjavenie sa“. Vyjaviť kto a ako práve som. Tým vzniká uvedomenie a oslobodenie  na oboch stranách. Dopravná situácia. 

A ako s týmto všetkým súvisí hanba?  

Hanba je hlavným dôvodom keď takto „nie sme“, nežijeme. Sú to všetky tie hlasy ktoré nám  hovoria ako sme nedostatočný – nie dosť silný, krásny, bohatý, múdry, dosť muž či žena.  

A keďže jediný spôsob ako s týmito hlasmi vo finále naložiť je konfrontovať sa s nimi – potrebujeme na to odvahu a určité bezpečie. Či už ochotou si vypýtať podporu alebo sa pýtať  ako sa má ten druhý.  

To môžeme spraviť i smerom k „hlasom“ v našich hlavách – otočiť sa k nim priamo a spýtať  sa čo je motivácia toho hlasu (vnútornej postavy) mi vravieť mňa oslabujúce či zahanbujúce  veci. Najčastejšie zistíme, že sa práve rozhoduje pre svoj väčší komfort, jednoduchosť, radosť  a blahobyt. A ktosi v nás sa vtedy ozve – nesmieš, nemôžeš, to sa nepodarí, nemáš nárok  lebo nie si dosť. A toto je najčastejšie spätná väzba z detstva od rodičov, starších súrodencov,  zo školy či od trénerov a učiteľov.  

Keď nazbierame odvahu sa na toto jasne pozrieť, uvedomíme si o čo ide tomu hlasu/om– môžeme sa rozhodnúť. Pretože tým hlasom je ide zväčša o naše bezpečie, ktoré je zvrátené – vyžaduje neslobodu, ponúka smútok a závislosť. A to potom my ponúkame do vzťahov,  poslušne pokračujeme vo vytváraní „doľavnej“ situácie tak, ako sme sa to naučili. 

Na zmenu je potrebné aby sa v nás objavili otázky typu: 

– Čo je to čo práve cítim a potrebujem? 

– Čo je to, čo chcem v hĺbke seba, čo cítim bruchom a srdcom? 

– Kto som práve teraz, akú rolu predstavujem? 

– Čo mi táto rola dáva a čo berie/čo ma stojí? Čo si tým umožňujem a znemožnujem? 

Vtedy sa začíname uvedomovať a oslobodzovať. Pretože ak si nedovolím žiť svoje šťastie  a blahobyt – druhí si to vždy nejako zlíznu. Vedome či nevedome. Buď ich budem  zahanbovať svojimi rôznymi stratégiami, alebo ochudobňovať o seba. Stojac na moste  hádžeme pred seba autá, bicykle, kone, zátarasy a popritom cítime smútok a hnev ako sme  osamelý v tom na čom nám najviac záleží. Alebo sa od toho radšej odvrátime úplne  a povieme že „sme v pohode“. No nie je to zvrátené? 

Potrebujeme trénovať, cvičiť vyjavovanie sa. Robiť chyby, hovoriť o tom, opäť konať a ak to  inak nejde opäť sa učiť s dôverou v seba na chybách. Natrénovať svoju schopnosť uvedomiť  si že sme na hranici svojho komfortu a bezpečia – že na tejto hranici s rozhodujeme či si  dovolíme byť zraniteľný a teda pravdivý, skutočný. Alebo či pôjdeme „do ľava“ a nebudeme  dôverovať ani sebe, druhému a životu. 

I takto môže vyzerať vedomá práca s hanbou. Z môjho pohľadu a skúseností zatiaľ jediný  skutočne fungujúci spôsob ako žiť svoj blahobyt je venovať sa, zaujímať sa.. Presné  vyjadrenie sa prináša úľavu, pocit hrdosti a pomáha nám budovať dôveru k sebe samému.  Keď nechceme vyjasňovať, akosi používame druhých aby sme sa na nich „postavili“. Ak druhý  musí tápať v tom kto sme a čo chceme, vzniká zahmlievanie a pocit neistoty.  V predchádzajúcich článkoch som písal že hanba je veľmi telesný pocit. Zahmlievaním či  klamaním vzniká telesne pocit neistoty, nerovnováhy. Druhému potom dlžíme svoju pravdu.  

Preto sa mi páči predstava „vzťahovej posilňovne“. Súvisí s nabratím odvahy a schopností žiť  Život s vášňou a nielen život. Ochoty ak je treba nájsť človeka alebo skupinu, kde bude  možné s hanbou trénovať. A v tom nám všetkým želám veľa odvahy, podpory a dôvery.  

Srdečne  

Marek Bohunický 

www.skolacloveka.sk