Článok uverejnený v Slovenskej Vitalite Autor: Marek Bohunický – škola Človeka, www.skolacloveka.sk 

Sediac na pohovke si zapínam šuštiačku až ku krku. Opäť mi pomáha uvedomovať si svoje telesné  reakcie. V duchu sa usmejem, cítim sa ako kozmonaut v skafandri. Pomáha mi to sa cítiť  bezpečnejšie, chránenejší. Dôvodom je písanie o Hanbe. A i keď nejdem prvoplánovo písať o svojej  hanbe, predsa mám kdesi strach, či sa predsa len neodhalím priveľmi keď prispejem týmto článkom.  Je mi už teraz jasné, že i keď budem písať o Hanbe všeobecne, bude sa ma to dotýkať, budem potrebovať si byť vedomý… 

Keď sa na seba pozerám, uvedomujem si dve možnosti ako sa brať. Jedna je zasmiatie sa na tom, že  sedím v obývačke v šuštiačke. Akosi to nie je od srdca. Hahaha, aha tam sedí niekto v šuštiačke vo  vnútri, je smiešny, slabý! Má slabú schopnosť vydržať chlad, mal by viac otužovať! Alebo iná možnosť.  Začať sa zaujímať, čo sa deje také, že niekto potrebuje byť vo vnútri oblečený ako vonku? Je mu  zima? Prečo? A keď mu nie je zima, o čo ide?  

Prvý spôsob je najbežnejšia forma, môžeme ju nazvať napr. zahanbovanie. Prichádza zvonka. Hanbi  sa že sedíš inak, než je normálne! Pripomínaš mi totiž, že občas sa tiež cítim nenormálne/y, a bojím sa  čo na to ostatní. Nútim ťa človek, aby si sa ospravedlňoval, cítil sa nedostatočný. Vravím o tom, že  máme byť za každých okolností výkonný, dynamický, krásny, bohatý – inak nebudeme „in“, čiže  nebudeme patriť do toho klubu správnych. Nebudem patriť… Budem sám, podivín na ktorom sa  budú ostatný smiať. 

Takže by som mal dať bundu dole, začať sa tváriť že necítim nič také, ako ten strach. že budem príliš  odhalený. Že mi to nevadí, som „cool (chladný)“. Ak sa naučím dostatočne necítiť, bude to určite  možné. Budem síce oddelený od veľkej časti seba, v skutočnosti i od každého okolo, ale budem môcť  akosi „patriť“. Hlavne ma nebude nikto zosmiešňovať, zahanbovať. To je horšie ako sa klepať od  zimy… . 

Druhý spôsob, zaujímanie sa o čo ide, je zvedavosťou, vytvorením bezpečného priestoru  a úprimného záujmu, je vzťahovaním sa. K sebe, ľuďom, zvieratám, svetu. Taký prístup mi vraví, že  som vítaný práve tak ako to mám, že ten strach nie som ja, je to niečo čo sa proste deje, čo príde a odíde, nezáleží na tom, v zmysle mojej hodnoty ako človeka, mojej dostatočnosti byť súčasťou. Že  Ja nie som chyba, i keď môžem chybovať. Môžem patriť a byť milovaný a hlavne milovať sám seba  práve tak, ako som. Vytvára mi to priestor na život v celej komplexnosti mojich pocitov, mojej  schopnosti milovať a vzťahovať sa. 

Čiže inak povedané, druhý spôsob je niečo, na čo zväčša nie sme zvyknutý. Nezažívali sme to až na  výnimky doma, pretože o tom nevedeli a nezažívali to ani naši rodičia, a ich rodičia… . V škole nás to  už vôbec neučili. A vzhľadom k tomu, že v stave keď sme zahanbený sme dobre ovládateľný, je  prvým mottom spoločnosti heslo ako: „ Zahanbuj a panuj“. A toto je pre mňa dostatočným dôvodov  poukázať na tento mechanizmus ovládania, znižovania ľudskej dôstojnosti a spolupatričnosti! 

Hanba je veľmi telesný pocit. Prehliadaný, marginalizovaný. Nepochopený v jeho pozitívnej funkcii  pre náš život. 

Bola dostatočným dôvodom, aby som o nej chcel vedieť viac. A oslovil jedného chlapíka z Nemecka,  Dr. Stephana Marksa. Odborníka na tému čo nám spôsobuje hanba, zahanbenie. Ako Nemec vie  o pocitoch hanby svoje, doviedlo ho to k skúmaniu, prečo sa vo svete udiaili a dejú globálne i osobné  hrôzy. Ako napr. druhá svetová vojna. Pri jeho skúmaní, prečo ľudia nasledovali Hitlera sa prvý raz  objavila téma neuvedomovanej hanby. Tá, ktorá dovolila aby Hitler ovládol a zmanipuloval masy. A tá  vytvorila ďalšiu hanbu, cez ktorú sa prekúsavajú i dnešné generácie. Dôvodom bolo neuvedomenie si vlastnej hodnoty. Napísal o tom knihu, ktorá ho priviedla k ďalšej. Vďaka nej sa objavila hlboko  potlačená a skrytá téma. Téma Hanby a pre mňa osobne Druhej možnosti, o ktorej sa ďalej rozpíšem  viac.

Ak si budem uvedomovať inú možnosť ako byť chybou ( zahanbovaný), budem s úctou pristupovať  nielen k sebe. A úprimne, desí ma, naozaj desí, že by som si ju neuvedomoval. Pretože viem, že by  som musel niečo zo seba potlačiť, odštiepiť, zavrhnúť. Snažil by som sa naďalej čo najmene cítiť čo  naozaj cítim. Veľmi by mi záležalo na tom „ako sa cítíť mám“. Aký mám byť podľa rodičov,  spoločnosti, svojich priateľov a partneriek… 

Zavrhol by som seba. A som si istý, že následne by ma to začalo ovládať. Snažil by som sa to hodiť na  niekoho iného a potom ho zahanbiť. „Cítiť sa viac než druhých“ a „cítiť sa byť viac než druhý“ je  obrovký rozdiel

Takže poďme na to, kde to celé začína! Budem konkrétny. Aký je ten čudný strašidelný  mechanizmus, ktorý spôsobuje že ako ľudia neznášame keď sa hanbíme? Že je nám tak zaťažko  vnímať pozitívum hanby, jej dobré stránky? Keďže o hanbe je potrebné v prvom rade vedieť, Bude to  téma o štyroch základných potrebách človeka. Príbeh môže začínať hodne dávno… i kdesi v období  pred a počas nášho narodenia. 

V prvom pohľade našej mamy, otca, možnosti nachádzať bezdôvodnú lásku cez ich zrkadlenie.  Spojením očného kontaktu, tým byť láskavo videný a spoznaný. Rešpektovaný so svojimi potrebami, emóciami a telesným stavom adekvátnym dotykom, pohladením. Toto hovorí o naše potrebe Uznania, toho že ma niekto vidí a ja sa vidím cez neho. Našej jedinečnosti, výnimočnosti.

No často  do toho zasiahne „ťažký pôrod“, neúctivé zaobchádzanie s novorodencom a čosi, čo môžeme nazvať  „štrukturálne násilie“. To je to, keď odmerať dieťa a mechanicky efektívne ho vyšetriť je dôležitejšie,  než uznať jeho potrebu byť ihneď s mamou, byť v objatí jej očí, teple a vôni. Štrukturálne násilie vraví,  že dôležité nie je dieťa, ale systém. Osobné násilie vraví o tom, že dieťaťu je odoprené láskavé prijatie  od konkrétneho človeka. 

Je zdokumentovaný prípad J. Goebbelsa, blízkeho spolupracovníka Hitlera, kt. povedal že: „ on sa mi  naozaj pozeral do očí, videl ma!“ . Pod Goebbelsovým vplyvom začal používať titul fuhrer. Desivá  predstava a uvedomenie, pre súčasnosť napr. hnutia Skinheads, združení futbalových bitkárov a pod.  

Zdá sa teda, že oko je orgánom hanby alebo uznania! Záleží AKO sa na niekoho v detstve pozerajú.  A záleží ako sa na niekoho pozeráme v dospelosti. Nevytvorenie očného kontaktu je najbežnejšia  forma vytvorenia a udržania vzdialenosti. Hanba je určitá forma strachu, ktorá môže byť vyvolaná aj  iba pohľadom či neúctivým dotykom. 

Tu sa pridáva ďalšia téma, potreba Ochrany. Láskavej vedomej blízkosti, ktorá nás v ranom veku  chráni pred pohľadmi alebo dotykmi ľudí, ktorí nás nemilujú tak ako naši blízky. Cez to si vieme  vyvinúť dostatočnú schopnosť ochrany vlastnej identity v dospievaní a dospelosti. Náročné je to  v okamihu, keď sme takúto formu ochrany od blízkych nedostali. Často si dospelý z detí uťahujú,  robia srandu, tlačia na nich. Zahanbení je toľko spôsobov!

Malé dieťa to vníma úplne inak než  dospelý, nemá ten filter ktorý zmenší dopad slova či nahnevaného dotyku. Zažíva to priamo, môže sa  cítiť že ono je dôvodom prečo nedostáva lásku. Že ono je chybou… a vtedy je ochotné ( nie že by  malo na výber) správať sa tak, aby bolo hromozvodom, menej chcelo, prípadne jedlo i keď nechce.  Vieme si asi všetci niečo predstaviť. Výsledkom teda môže byť pri dodržaní základnej ochrany našej  integrity v detstve schopnosť sa chrániť v dospelosti. Opakom je neschopnosť sa chrániť v rôznych  aspektoch. Napr. chránenie si svojej sebalásky, potrieb, seba uznania a seba ocenenia.

Tretia časť zo štyroch v tomto vyvažovacom mechanizme je Príslušnosť. Niekam patriť je od začiatku  existenciálne. Malé dieťa sa o seba nevie postarať samé, potrebuje na to ostatných. Tí ho môžu  s láskou vítať, nechávať ho pocítiť že tam má v rodine svoje dobré miesto práve tak ako je. Že má  nárok na svoje povinnosti i výsady. Niekam nepatriť, neprináležať, sa rovná existenciálnemu ohrozeniu, smrti. Preto sa v dospelosti občas nájdeme v situáciách kedy sme ochotný zradiť svoju  intuíciu, sebaúctu len aby sme niekam patrili. Pokiaľ nemáme silný pocit zázemia, koreňov, spojenia  so svojím pôvodom a so zemou. Jasne že to všetko sa dá zmeniť, naplniť sa. To je však väčšinou práca  v dospelosti, prebratie vlastnej zodpovednosti za svoj stav, život a napĺňanie svojho hlbokého sna.  

Práve hlad po príslušnosti a uznaní je tým, prečo niekto nasleduje tyranov pokiaľ mu dajú vo svojich  štruktúrach pevné miesto, prečo sa oženíme i keď nemilujeme naozaj, prípadne má niekto 40 a stále  býva u rodičov.  

Štvrtou časťou skladačky je Integrita. Byť verný sám sebe, svojmu srdcu, inštinktom… pocitom hanby  keď sa objavia. Ak nepodporujeme svoju integritu, keď sme dlžný sami sebe, tiež pociťujeme hanbu.  Toto je časť, kde sa veľmi silne spájajú predošlé tri základné potreby človeka: Uznanie, Ochrana  a Príslušnosť. Ich zdravá prítomnosť od počatia cez narodenie a dospievanie je hlavným faktorom ako  sme sami so sebou.  

Rozdiel medzi hanbou a zahanbovaním 

Hanba je niečo, čo vychádza z nás samých, ako určitý zdravý regulačný pocit. Dáva najavo, že sa  deje niečo, čo narúša moju integritu, hranice, proste že sa deje „niečo cez“. Novou formou správania  by mohlo byť sa týmto pocitom venovať a vytvoriť si tak prostredie kde bude zdravo vyvážené  komfortné i rastové fungovanie. Pretože rast je vchádzanie do niečoho nového a väčšinou sa spája  s krokom do neznámeho a teda vykročenia za hranice komfortnej zóny! Hanby nesmie byť priveľa, inak sa dostávame do tranzu, sme mimo. U každého je nejaký priebeh, zažíva hanbu inak. „Moja  hanba“ je iná ako „vaša“. Čiže ide i o harmonické vyváženie exponovania sa, otvárania sa. Tu  chránime svoju integritu. 

Zahanbovanie je dej, ktorý prichádza zvonka.  

Na jednu stranu zahanbujeme a zraňujeme druhých vtedy, keď neprijmeme svoje pocity hanby. Stáva  sa že sme vtedy obranne arogantný, odchádzame, prehadzujeme svoju hanbu na druhých. A tak opäť  narušujeme vzťahové spojenia. 

Iný prípad je byť svedkom zahanbovania iných, ako narušovania celistvosti (integrity) druhého,  nekonanie v tomto ohľade z nás robí chtiac nechtiac spoluvinníkov. Vytvára v nás vlastné pocity  hanby, viny, hnevu a strachu. Cítime že sme si niečo dlžný. Ak také niečo vznikne, dochádza bez  komunikácie o tom k oddialeniu sa, stiahnutiu a opäť sme v nevzťahovom tranze, s pocitom ostať so  svojou hanbou každý sám. Desivé uvedomenie, aspoň pre mňa. A potom radosť, pretože keď o tom  viem, nemusím sa nechať ovládať nekonaním, zamrznutím. Môžem i napriek strachu urobiť  „správnu“ vec z pohľadu srdca. V tom si môžem nájsť cestu von pomocou ZVEDAVOSTI. 

Zvedavosť je vlastne i cesta k odpusteniu sebe a iným. Pretože ne-odpúšťať znamená i niečo  zadržiavať, nenechať plynúť. Byť v minulosti. Teraz začína byť moderný výraz „flow“, ktorý môžeme  voľne preložiť ako „veci plynú, život ide ďalej“. Zvedavosť nás môže preniesť do prítomnosti  a súčasne nájsť vhľad, pochopenie, nájsť cestu tam, kde by bez postoj bez zvedavosti iná cesta nebola. 

A súčasne je zvedavosť formou uznania, cítime sa vtedy videný. Toto je praktické využitie zvedavosti,  ktorú osobne volám schopnosťou („skillom“), pretože sa jej potrebujeme učiť. Ja ju privádzam ako  tému napr. keď učím Kraniosakrálnu terapiu, Tantru alebo Bojové umenia. Aby bola zvedavosť  prítomná ako hlboký postoj. Vnímaná v slove, dotyku i pohľade. Tak dávame veciam iný rozmer, väčší  priestor, sebe možnosť dozvedieť sa niečo nové o sebe, o tom v akom som vzťahu ku svetu. Tak  máme možnosť v sebe rozvinúť láskavé postoje, ktoré sa nám možno predtým nedostali. Dá sa to  zmeniť! V dnešnej dobe môžeme byť tak odvážny, alebo nás môže súčasná situácia tak hnevať  a bolieť, že táto potreba nového prístupu bude silnejšia, než strach zo stretnutia sa so sebou samým. 

Preto semináre o hanbe a dotykoch budú pokračovať, dávajú mi zmysel, dávajú nádej. A na záver,  i keď písať o hanbe sa dá dlho? 

Cestou z hanby je pre mňa určite láskavá zvedavosť. Pretože hanba má v sebe posolstvo.  Tajomstvo. Má svoj účel a význam. To všetko nám umožňuje žiť s úctou k sebe samému, k druhým,  k životu ktorý sa cezo mňa chce prejaviť empatickým spôsobom.  

Má niečo dosiahnuť – je strážcom ľudskej dôstojnosti. 

Niektoré bežné obranné mechanizmy voči hanbe: 

• Ak nechceme cítiť vlastnú hanbu, sú iný nútení sa hanbiť: sú zahanbení, zosmiešňovaný,  opovrhovaný, exponovaný, na okraji atď. => to, pre čo sa hanbíme, premietame do ostatných

• Pomocou nezrozumiteľnosti sa človek snaží byť nenapadnuteľný: ostatní sa tak budú cítiť  neschopní, nekompetentní

• človek neukazuje žiadnu “slabosť”, zraniteľné city ako je láskavosť, alebo nádej, ale prejavuje len  negatívne alebo cynické emócie. 

• človek ukazuje navonok jeho fasádu arogancie, takže nikto nemôže rozpoznať vlastné pochybnosti.

• Je aktívny skôr než pasívny, skôr útočník, než by vydržal nebrániť sa pomocou: priekov, hnevu,  násilia. 

• Urobíme sa že sme naozaj malý, neviditeľný, vzdávame sa tak, aby sme neboli zahanbený

• Chováme sa “poslušne”, aby sme zapadli, disciplinovano a pracovito. Takéto ambície môžu mať za  následok extrémne myslenie a perfekcionizmus. 

• Ak je hanba vnímaná ako život ohrozujúca, čiže to byť chytený pri chybe, musí byť skrytá za každú  cenu lžou, výhovorkou, zdôvodnením alebo obviňovaním ostatných 

• Mäkké, zraniteľné emócie sú zmrazené (citová otupenosť); toto môže viesť k chronickej nude,  depresie alebo samovražde (“lepšia mŕtvy ako zahanbený”) 

• Pocity hanby môžu byť znecitlivené užívaním drog a tým sú neskôr pocity hanby často ešte viac  posilnené (“Hanbím sa, pretože som pil a pijem, pretože sa hanbím”). 

Hanba a obrana pred ňou bola vždy i funkciou skupiny, organizácie alebo spoločnosti, “zahanbuj a  panuj”. K šikanovaniu sa často ľudia uchýlia ako k obrane pred hanbou. 

Marek Bohunický – www.skolacloveka.sk