BOJOVÉ UMENIE AKO „UMENIE SA BÁŤ“.

Srdečne vás všetkých zdravím. Dnes sa dostávam k téme, ktorá ma sprevádza na mojej Ceste najdlhšie. A ako prvá mi pomohla sa postaviť za seba, nájsť v sebe silu a bezpečie. Ide o bojové umenie. O umenie ustáť si svoje hranice a potreby.

Budem písať o tom, čo pre mňa bojové umenia znamenajú, v čom sú nápomocné a z môjho pohľadu potrebné pre vyvážený, zdravý a vedomý sociálny život.  Ako som našiel cestu od tvrdého bojovníka k zraniteľnosti a láskavosti, ktorá je kľúčovou schopnosťou pre žitie radostného a naplneného života. Je to pre mňa i poďakovanie a uctenie si Ducha bojových umení, a učiteľov ktorý ma stále  sprevádzajú a vedú životom.

Zoberme to od základu. Čo tvorí hlavnú časť kvality našich životov? Ja vnímam, že sú to vzťahy. K ľuďom, zvieratám, veciam, priestoru. Vzťah k sebe samým, i k tým častiam seba, ktoré nepovažujeme za sexi alebo žiadúce. Akým spôsobom sme vo vzťahoch? Cítime sa bezpečne a ochotný sa nechať dotknúť?  Byť fyzicky i psychicky intímny, hravý, pravdivý? Hravo, dravo, nežne či akokoľvek to práve máme?

Pre mňa je to akýsi ukazovateľ nášho postoja k životu, spôsobu komunikácie, toho či sme so životom skôr v konflikte, vyhýbaní sa, boji alebo vedome v konfrontácii a zvedavosti ako prúdi láska.

Po rokoch cvičení bojových umení a následnému výcviku psychoterapie si uvedomujem, že všetci bojujeme a zraňujeme. Rôznymi spôsobmi – fyzicky i psychicky. Seba, druhých, prírodu. Jedinú cestu z toho von vidím zatiaľ v uvedomení si postojov a konaní až do bodu vlastných motivácií a konkrétnych krokov. Uvereniu na konkrétnej fyzickej i psychickej rovine v živote, že máme svoju silu a možnosť ju použiť. Ako ľudia potrebujeme konkrétny zážitok, nestačí iba „myslím si a dúfam“. 

Stále viac mužov i žien mi vraví, že ich starým snom bolo učiť sa bojové umenia. Pýtam sa prečo? Odpoveďou je dokázať sa brániť, byť silný a v kontakte so svojou silou, cítiť sa v bezpečí, ťahá ma tam niečo čo neviem vysvetliť.

Keď sa pýtame na pôvodný úmysel, účel niečoho kam vstupujeme (kurz, škola, vzťah, práca) popisujeme vlastne v čom vnímame výhodu niečo robiť alebo tým byť. Či tam ideme hlavou alebo preto že nás tam niečo ťahá, volá a ten hlas je dostatočne silný aby som to nedokázal ignorovať. Potreba s tým byť tak, aby sa mi odhalila pravda o tom čo ma tam ťahá a sa potrebujem dozvedieť. 

Práve v téme bojových umení je podstatné to posledné, že človek na to, aby ich vedel „použiť“ sa tým čo sa učí musí stať, byť tým. Stať sa tým vedomím, pozornosťou na procesy svojho tela i mysle v jemných i náročnejších situáciách. Sebaovládanie je podstatnou časťou. A súčasne nie je celkom vyjasnené, v čom a ako sa vlastne máme ovládať. 

Mal som šťastie prejsť od tvrdých bojových umení po úplne tekuté, ktoré ma prekvapili tým, že to mäkké dokáže byť oveľa pevnejšie a silnejšie. Koľkej ženskej jinovej energie som potreboval dovoliť cezo mňa tiecť. Ochota zmeniť svoj postoj s ktorým pristupujem k situácii, pokiaľ vnímam že nie je pre mňa samého funkčný v zmysle radostne žitého života. Upraviť ho tak intuitívne že nepotrebujem premýšľať.

Myseľ sa nezapája, lebo keď sa zapojí vznikne stvrdnutie, ktoré môžeme nazvať vnútorným postojom, neprijímaním toho čo je. Snahou pretlačiť svoje predstavy alebo uniknúť tomu čo hrozí konfrontovať rozhodnutia mojej mysle verzus tela, duše a ducha. Takže nestačí iba telesné kultivovanie! Je potrebné venovať pozornosť svojej psychike, hľadať dôvody prečo mi technika nevyšla, prečo som vytvrdol, čoho sa vlastne bojím a aký obranný vzorec sa mi zapol. Ak pracujem so zbraňami je to ešte dôležitejšie, neublížiť sám sebe alebo partnerovi.

Pretože sa vlastne stávame nositeľmi určitých kvalít a schopností. Všetko čo sa naučíme je bezpečné vďaka tomu, že sme si seba-vedomý, v zmysle že vieme čo sa s nami deje v danej situácii. Čo vlastne činím sebe a ostatným? Na to opäť potrebujem chcieť byť k sebe pravdivý. Priznanie si že sa bojím a preto reagujeme takto, je najvyšším atribútom bojovníka /čky. Či prejavíme silu zo strachu skôr než dôjde ku jeho zdieľaniu alebo ju použijeme v úmysle rozvíjať lásku je obrovský rozdiel. To predpokladá že sa nestaneme strojom, ktorý seká v sebaobrane hlava-nehlava okolo seba, fyzicky alebo slovne. Je dôležité ako sa rozhodneme Silu použiť, aké jej chceme dať vyjadrenie.

Ak budem veriť a cítiť, že mám možnosti, viem si vybrať. Môžem si vybrať medzi tým, že sa naučím mať silné telo, láskavo a technicky sa ubrániť fyzickému či slovnému manipulovaniu. Že rozviniem v sebe vedomie nemanipulovať druhými. 

Otázka. 

  • Spravilo ma to čo robím a tomu venujem čas šťastnejším, skutočnejším, otvorenejším a spontánnejším?

  • Naučilo ma to byť človekom a nie uzlíkom reaktívnych vzorcov a nervov? Premenil som sa roztečenej hmoty, ktorá uhýba pred svojimi potrebami zo strachu čo na to ostatní?

  • Alebo som konečne prestal tlačiť na druhých a prijal, že sme všetci rovnocenný?
  • Naučil som sa otvoriť láske tak ako ju ja vnímam a žiť ju? Naučil som rozvinúť odvahu zoči-voči neznámemu?
  • Prekonal som reaktívne vzorce a hlasy svojich rodičov a vychovávateľov?
  • Uprednostňujem pred nátlakom spoločenskej propagandy svoju vlastnú intuíciu a dovoľujem si ju skúmať?
  • Som ochotný sa o seba postarať ako fyzicky i emočne ako dospelý?

V jednom bode tréningu bojových umení, kde  už viem že sa ubránim a druhý to dokonca i cítia, ostáva otázkou kam ešte pokračovať? V technike? Okej, no to je samoúčelné, v rozvíjaní sily? Kam? Načo mi je v bežnom živote vedieť spraviť 500 klikov a zvládnuť 10 protivníkov? V tomto bode to je už živenie ega, ktorá vie byť nekonečná. Až príde vyšší  vek, telo starne a postupne je čisto fyzicky výkonnostne limitované. Ak postavím svoj tréning iba na tomto, všetky tie roky posilňovania tela zo mňa vytečú a veľa neostane. 

Emočná inteligencia?

 V určitom bode, ak má človek šťastie, trpezlivosť a záujem, zistí že existuje nejaká psychická energia, ktorá oživuje organizmus zvnútra. Že má nejaký tok, smer a charakter. Že je energia Z/zeme, kovu, vody a pod. Že ak sa naladím na konkrétnu z nich, bude moje telo a psychika svojím pohybom vyjadrovať jej charakter. Bude sa podľa nej hýbať. Naučí sa ich používať, na boj, ničenie a prípadne neskôr i na liečenie. Zistí, že posilňovať sa dá i „energetické“ telo. Viac energie, rôzne druhy. Opäť možnosť sa stratiť v samoúčelnosti, pokiaľ by sme ostali iba vo vyjadrení bojovania alebo hrania sa na liečiteľov.

To že sa naučíme pracovať s telom a energiou by nám ľuďom mohlo pomôcť vnímať, ako sa skutočne cítime, kde a ako zastavujeme energiu a pred čím si myslíme že nás to má ochrániť. Môže to byť strach, zlosť, smútok… dokonca si vieme uvedomiť že zastavujeme prejav sympatií a lásky. A prečo.

Tak sa dostávame do úplne inej motivácie pre tréning bojových umení.

Bojovník lásky – láskavý bojovník?

Učíme sa spracovať svoj strach zo zdieľania seba samého nie tým, že ho potlačíme alebo ujdeme, ale že mu porozumieme a spravíme si z neho priateľa a pomocníka. Môže nás to zaviesť k starým spomienkam na príkoria ktoré sa nám stali alebo sme ich tak vnímali. Na skúsenosti ktoré sme si nazvali chybami. Kde sme si možno kadečo sľúbili, prisahali. Že takto už nie, že láska je nebezpečná lebo po človeku vyžaduje odovzdanie sa úplne. Že si našu otvorenosť a pravdivosť treba zaslúžiť. 

Skutočný bojovník či bojovníčka vedie od určitého momentu konfrontáciu so svojimi starými zvykmi a reakciami. Tak sa psychicky uvoľňuje. 

Uvedomuje si, že každý postoj ktorý pri cvičení s partnerom zaujme, vyjadruje jeho bežný životný postoj v adekvátnych situáciách doma, v práci a vo vzťahoch. Tak som prišiel na to, že vlastne každé cvičenie je určitá konštelácia, každý spolubojovník nám predstavuje niekoho z bežného života. Nevyriešené vzťahy s rodičmi, súrodencami, učiteľmi a podobne.  

Zdokonaľovaním seba-uvedomenia zažívame ako sme prítomný v živote, kde sa snažíme uniknúť láske keď sa bojíme že nás zraní, aké gestá používame. Kde sa namiesto inštinktu a vnímania smerovania svojej duše nechávame odtlačiť zo života svojou mysľou. 

Kedy telo a duša chce vykročiť k milovanému no hlava pohyb zastaví. Pre istotu. Myseľ sa veľmi bojí lásky. Pretože odovzdaním sa láske ostávame v tu a teraz. Tak nevedomky alebo i vedome bojujeme, odstrkávame od seba ľudí či situácie, ostávame radšej buď osamotený alebo  vôbec nevieme zostať radostne sami. 

Pomocou výcviku sa spomalí myseľ, začíname vnímať svoju pravdu z hĺbky tela a duše. Ostáva pravda toho čo je a chce byť. Človek už nedýcha, je ním dýchané, je ním pohybované. On sa pre toto rozhoduje na základe uvedomenia. A tam bežná myseľ nie je potrebná, umiera. Tak sa bojovník naučí vystaviť sa smrti, ktorá je zďaleka náročnejšia ako fyzická. Znamená premenu doterajšieho života a spôsobu bytia. Vchádzanie do situácií a konfrontácií, otváraní sa tam, kde by predtým klamal alebo ušiel. Nezasahovaním mysle dôjde k tomu, že nám spružnie telo, psychika a budeme mať ostré vnímanie. Nestaneme sa tupými! Práve naopak, veľmi ostro rozumnými pomocou empatie na to, čo je zdravé. Tu sa používa napríklad tréning s mečom.

Áno, človek prestane dávať mysli priestor aby nekontrolovane riadila jeho život. Začne vnímať kam a ku komu ho život naozaj volá, kde si má zastúpiť miesto. A na tomto mieste využije všetky atribúty bojovníka – pravdivosť, pevnosť, empatiu a zdieľanie.

Záverom

Pôvodným účelom bojových umení bolo ubránenie si svojho domova, rodiny a klanu. Proste bezpečia. Vnútorného i vonkajšieho. Bol to osobný rozvoj tela a duše, aby bol človek schopný vnímať o čo vlastne ide v jeho živote a jednotlivých situáciách. Na tom sa nič nezmenilo.

No špeciálne v dnešnej dobe, kedy sme ako spoločnosť tak odpojený od prírody, po storočiach znevažovania tela a jeho potrieb, autentického vyjadrovania svojich emócií – je možnosť stať sa vedomým bojovníkom lásky o to lákavejšia. Preto vnímam zmenu v štýle učenia bojových umení ako potrebnú. Precítiť a pochopiť, ako využiť svoj strach a pocity hanby na žitie vlastného života v radosti a láske. Proste naučiť sa konštruktívne a vedome báť ☺. 

A v určitom momente človek zistí  že nebojuje, jeho vnútorný postoj sa zmenil. I na tréningu bojových umení proste iba je, stelesňuje bytie. žije spontánne a inštinktívne v pravde – telom, slovom i činom. Tam je pre mňa dohľadný vývoj bojovníka lásky dokonaný. Toto je pre mňa súčasný účel bojových umení.

U mňa na kurzoch nejde o dokazovanie si že je niekto lepší človek ako iný, o násilie či páchanie bolesti. ! Ide o zdieľanú radosť z prejavu prirodzeného pohybu, sily a energie. Zvedavé stretávanie sa. Neakceptujeme vyvyšovanie sa, neúctu a zákernosť. Vítame zvedavosť, hanblivosť, neskúsenosť i skúsenosť, zdravú konfrontáciu. Majstrovskú silu začiatočníckej mysle – po každý raz ako po prvý raz.

Marek Bohunický
www.skolacloveka.sk

Láskavý bojovník – Láskavá bojovníčka.

Krásny deň vám prajem priatelia. V minulom blogu som uviedol názov: Bojové umenia ako umenie sa báť. Budem v tom pokračovať viacej na telo. Pozývam Vás na prechádzku o vnútornom a vonkajšom bojovaní. 

Pokiaľ by mal niekto pocit, že sa ho téma bojových umení netýka, možno ho vyvediem z omylu. Riadna výzva hneď na začiatku, však? 🙂

– Zažívate momenty, keď by ste si radi niečo dovolili, a nedovolíte si to?
– Cítite sa niekedy ako obeť? 
– Povedal Vám niekedy niekto, že spravil čosi len kvôli Vám, alebo že sa pre Vás nejako obetoval? Nechali ste sa na to chytiť?
– Zažili ste v svojom živote porušenie intimity? Ešte ste to nevyliečili? Nemali ste možnosť zažiť opačnú skúsenosť v realite ( to kde by ste si ustáli hranice)?
– Potrebujete byť stále Tí dobrí a dokonalí, alebo naopak sa Vám nedarí byť milý a príjemný?
– Máte v sebe hlasy, ktoré Vás kritizujú za Vaše telo a sexualitu?
– Vediete s partnerom/kou nekonečné debaty, kde sa vyhýbate tomu o čo naozaj ide? A potom sa vo Vás zdvíha hnev a pocity márnosti, že sa to nikdy nezmení? Alebo stále dúfate v zázračnú zmenu a záchranu z vyšších sfér?

– Viete už čo chcete, ako a napriek tomu ste nespravily TEN krok?
– alebo sa proste nevedomky vyhýbate zisteniu a precíteniu si toho čo naozaj chcete z hĺbky svojho tela a duše, sami pre seba, bez ohľadu čo na to Tí ostatný?

Tak, vážený čitatelia, hľadáte v sebe kvalitu “vnútorného bojovníka, bojovníčky”. (aby som si to zjednodušil, dovolím si písať v mužskom rode). Teraz je moderné to nazývať napr. “postaviť sa za seba”, byť skutočným mužom či ženou. I keď ani sv. Peter vlastne nevie čo to je. Možno preto, že sa nikdy neinkarnoval, rozumej pod tým – nenarodil sa do mäsa a krvi. 

Pôjdem na to kuchynsky. Zákon zachovania energie hovorí, že E sa nedá zničiť a prirodzene je stále v nejakom pohybe. Vlní sa totiž potvorka. Je neposedná ako zvedavé malé dieťa. Až sa trasie od vzrušenia byť v kontakte s niekým alebo niečím. Spoznávať.  Ak sa jej budete snažiť prikázať sedieť a nehýbať sa, to je rovnaký princíp. Proste ju “nedáte na ľad” do chladničky na dobu, kedy to bude VÁM vyhovovať aby tu bola 🙂 Je to princíp tvorivosti, sexuality, životnej energie, zvedavosti, kontaktovania sa s tým čo ma zaujíma a priťahuje. Pohyb. Pocity. Emócie. E- motion = energia v pohybe tečúca cez svaly. A naše vnútorné povolenie si spraviť ten krok a prejaviť sa.

Takže nejakú energiu máme všetci. A každý máme nejaké potreby. Dýchať, piť, jesť, spať, hovoriť, načúvať a byť vypočutý, dívať sa a byť videný, dotýkať sa a byť dotýkaný. Milovať sa, milovať a byť milovaný. Sexovať. Naplniť tieto svoje základné potreby, ktoré  dávajú vnem že sme dostatočný a život dáva zmysel. Bodka.

Pokiaľ ste zažili, že niečo z toho Vám bolo odopreté a zakázané, čiže dané do polohy “vina, hanba, zahanbenie”, tak vedome alebo nevedome bojujete o svoju “hodnotu a miesto”. Máte nejaký svoj spôsob (vzorec), ako toto dosiahnuť. Prečo? Pretože energiu nemôžete len tak odložiť do sáčku a dať “na ľad”. 

Žijeme v dualite. Mužské a ženské, tmavé a svetlé…bla bla bla. Už je to takmer otrepané mudrovanie. To, čo je na tom ešte zaujímavé – “dobré a zlé”. Vedomé alebo nevedomé použitie Sily ( životnej energie). Zdravá alebo zraňujúca agresia. Prejavená alebo potlačená. Ááá, prihorieva. 

Človek, ktorý vedome vníma svoje potreby a ich priamo, jasne a včas komunikuje – berme ho ako človeka, ktorý sa vie “za seba postaviť”. Je úctivý k ostatným, lebo v prvom rade ctí svoje vlastné potreby tela a duše. Je prispôsobivý životu v tomto zmysle uctenia si seba. Vie, že sa môže rozhodnúť použiť fyzickú či psychickú silu empaticky a stále za seba. A preberá za to zodpovednosť, lebo chápe princíp. Že by to inak celé – pocity, naplnenie svojho sna, … – hodil na niekoho alebo to chcel niekomu vytrhnúť. 

Takýto človek sa uspokojí iba s reálnym, skutočným fyzickým realizovaním SVOJHO sna, ktorý ho reálne robí šťastným, silným a cesta k nemu autentickým. To je ďalšia časť moderného hľadania – byť autentickými. Lebo je to – priznajme si – sexi. A to čo je sexi má vždy dostatok energie a priťahuje nás. 

Má to však háčik – autenticita je nesporne spojená s fyzickým telom. A teda tým, ako sa cez neho prejavujeme. Čo máme povolené. Máme povolené i to, čo ostatný môžu považovať za zlé? Dokážeme povedať nie, spraviť niečo úplne inak než to robili ľudia u nás v rodine či blízkom okolí? Dokážeme byť slobodne silný, priamy a sexuálny alebo je to príliš? 

Ešte raz – autenticita a množstvo dostupnej energie sú priamo spojené s vedomím tela a telesnosti. Fyzickým prejavením sa CEZ TELO a nie myslením! Alebo teda, je závislá od nášho prijatia svojho tela a jeho “oblečenia si”. V tanci, speve, tantre a i bojových umeniach dochádza k takzvanému kontaktu s realitou. Teraz sa budem venovať bojovým umeniam, pretože tie do tohoto prinášajú ešte úplne iný rozmer. A to potrebu naučiť sa spracovať situácie, ktoré nás priamo ohrozujú, nedávajú nám možnosť sa IBA tváriť že je všetko “v pohode”. To znamená, učia nás konfrontovať sa s reálnou životnou potrebou – nájsť si svoj postoj k agresii, tomu animálnemu v nás. Buď to dokážeme prijať – že sme ľudské zvery – alebo budeme stiahnutý či príliš agresívny. Inak povedané – bojové umenia nás učia uvedomiť si a chrániť si vlastné hranice v prítomnom okamihu. 

Pretože z reálneho života sa do cvičenia iba prenesú (sa tu prejavia, odzrkadlia) situácie ako: ” je to v pohode”, “mne je to jedno”, “ja neviem”, “som zmätený/á”, “možno, asi, trochu”. Všetko sú to nejasné, vyhýbavé odpovede, kedy nepreberáme zodpovednosť za jasnú momentálnu odpoveď, ktorá by bola ÁNO alebo NIE. A takto sa zbavovaním zodpovednosti za jasnú odpoveď snažíme zbaviť i tej energie, ktorá nami prúdi. Ale to neeejde 🙂

Ak ste išli niekedy na stretnutie keď sa Vám ale že fakt nechcelo, len aby sa nepovedalo. Objali sa s niekým, s kým ste to tak necítili. Prijali prácu či kontrakt s ktorým ste vnútorne nesúhlasili. Mali sex i keď ste to tak práve nemali, či si dali bozk, podali ruku keď by ste radšej mali vzdialenosť. Toto všetko hovorí o nectení si svojho cítenia a hraníc, ktoré sa prejavia pri cvičení s partnerom. Alebo si nedovoľujete nechať sa pritiahnuť tam, kde s Vami svet flirtuje. V skratke – ak nie ste autentický v bežnom živote a komunikácii. Zareagujete neskoro, nesprávnou technikou, z hlavy, alebo z prehnaných emócií. Neadekvátne.

V bojových umeniach sa pri cvičení (sparingu) s druhým prejavia všetky Vaše životné postoje, presvedčenia, to kde reálne ste. Totálne a jasne. To, aký máte životný štýl – utekať, útočiť, zamrznúť. Aký máte vzťah k sile, jej miere použitia, načasovaní. Či ste ochotný a schopný reagovať na to čo k Vám prichádza včas, alebo máte tendenciu neveriť tomu čo sa deje 🙂 našťastie tu dochádza k rýchlemu uvedeniu do reality – dostanete po “čumáku” alebo sa ocitnete v nejakej nepríjemnej pozícii s rukami “za chrbtom”. 

Akýkoľvek životný postoj k sebe a svetu je tu jasne čitateľný. Ak iba hráte, nefunguje to. Ak máte zábranu “vlastniť a použiť” silu – dostanú Vás Vaše vlastné zábrany v podobe sparing partnera. Môžete hrať hru na tých chápajúcich a milých koľko chcete – tam kde je potrebné prejaviť svoju vnútornú silu cez svoje telo a hlas – tam budete vyzvaný k prebratiu zodpovednosti za to, keď to neurobíte. Skúste tu zahrať obeť – buď s Vami nebude chcieť nikto cvičiť (veď načo), alebo Vám niekto ako odpoveď na Vašu skrytú agresiu dá jednu po nose. Že akú skrytú agresiu?

Predstavte si že akékoľvek vnútorné pocity sa dajú vyjadriť telesným gestom. To je to, čo si často ako spoločnosť nedovolíme. Vyzerať práve tak, ako sa naozaj cítime. Takže, skúste nájsť či si nacítiť aké telesné gesto či akciu predstavujú tieto potlačené pocity:

Frfľanie, Tichá domácnosť, podpichovanie, ironizácia, pravidelné meškanie či zabúdanie na niečo, vyhováranie sa, tlačenie koho si do niečoho. Toto všetko sa prejaví ako buď zle načasovaná technika či nesprávne prevedená. Buď je niečím málo alebo priveľa. Chápete? Sú to medzi iným spôsoby ako zahanbujeme druhých, snažíme sa nevedomky na nich “postaviť”. V kontexte reality Láskavých bojových umení sa učíme cez kontaktovanie sa so Silou žiť v mieri, lebo sme priamo a hrdo prijali svoju zodpovednosť za to ako narábame si Silou. Silou slova, dotyku, prejavenia sa či neprejavenia sa včas.

Toto všetko sa postupne cez “zažívanú skúsenosť” stáva našim novým štýlom. Autentickosť, vnímanie načasovania a miery / intenzity. Hravosť. Prenáša sa to do reálneho každodenného života, pretože to reálne zažívame v hmote. Hmotný prejav je napríklad hlas a pohyb. Myšlienky a myslenie žije zo zemskej energie, čo je energia tela. Takže ak priveľa myslíme vykrádame telo ako špajzu počas štátnych sviatkov, ktoré ale trvajú príliš dlho. 

Musíme si vybrať, ako chceme od teraz ďalej žiť. Ak má niekto problém so slovom “musíme”, a chce skúšať nejaké výhrady že: “veď nič nemusím, iba umrieť”… Mno, je to detinské. Musíme prebrať za seba zodpovednosť, pokiaľ chceme žiť svoj život. Dospelý človek sa s týmto zmieri, dokonca sa teší a raduje. Pretože má k dispozícii tvorivú energiu. Sami sa môžeme rozhodnúť ako ju použijeme – vždy keď niečomu povieme áno inému musíme byť schopný povedať nie. Všetko niečo stojí, nedá sa byť “tak trochu tehotný”. Však? 🙂 Buď je žena tehotná alebo nie, tak trochu tehotná je detský štýl žitia. a na jeho základe si potom priťahujeme partnerov a situácie. Ako by povedali indiáni z románov: Howgh.

Stačí múdrostí na papieri, ak chcete spoznať kde ste, čo si o sebe myslíte a ako cítite; skutočne niečo zmeniť, a nie sa iba tváriť že chcete – choďte si to vyskúšať na tréning kde učia princíp Láskavého bojovníka / bojovníčky. A držím Vám palce pri tom, aby ste k sebe v momentoch kontaktovania sa s realitou telesnosti boli k sebe láskavý.

Srdečne

Marek Bohunický

Všimnite si, ako sa v cvičení odráža náš životný štýl a naopak ako môžeme pomocou cvičení v hmote tela meniť svoje navyknuté vzorce správania:

– učíme sa znovu a znovu dôverovať múdrosti tela a svojho cítenia namiesto myslenia a snahy niekoho “ukecať” svojimi múdrosťami či vtiahnuť do emočných vzorcov

– myseľ konečne dostáva príležitosť byť ticho a pozorovať, namiesto stále verklíkovať nejaké ne-zmysly z éteru, pretože je konfrontovaná. Keď začneme byť veľmi mysliaci a filozofujúci, zasekávame sa v pohybe a nestíhame byť tu a teraz = stratíme koordináciu, rovnováhu a spojenie s partnerom

– partner nás svojimi akciami vedie do telesných polôh a situácií, ktoré si sami nevymyslíme = ak spravíme pohyby ktoré sme nikdy pretým nerobili, učíme sa byť načúvajúci a prijímajúci to čo je

– na úrovni mozgu a nervového systému sa dejú obrovské zmeny – mozog doslovne splastičnieva, a začína v nás voľnejšie tiecť energia

– zvyšuje sa naše vnímanie toho, kde energiu v sebe potláčame a prípadne kde sa hráme zbytočne na väčších než sme, pretože tak si iba myslíme že to “dáme” realita potvrdí ako na tom vlastne sme 🙂

– stávame sa autentickejšími, pretože reagujeme v reálnom čase na reálnu situáciu, bez prechádzajúcej prípravy (netušíme čo partner prinesie do telesnej  a emočnej komunikácie a ako na to budeme my reagovať)

Toto všetko sa postupne cez “zažívanú skúsenosť” stáva našim novým štýlom. Autentickosť, vnímanie načasovania a miery / intenzity. Hravosť. Prenáša sa to do reálneho každodenného života, pretože to reálne zažívame v hmote. Hmotný prejav je napríklad hlas a pohyb. Myšlienky a myslenie žije zo zemskej energie, čo je energia tela. Takže ak priveľa myslíme vykrádame telo ako špajzu počas štátnych sviatkov, ktoré ale trvajú príliš dlho. 

Musíme si vybrať, ako chceme od teraz ďalej žiť. Ak má niekto problém so slovom “musíme”, a chce skúšať nejaké výhrady že: “veď nič nemusím, iba umrieť”… Mno, je to detinské. Musíme prebrať za seba zodpovednosť, pokiaľ chceme žiť svoj život. Dospelý človek sa s týmto zmieri, dokonca sa teší a raduje. Pretože má k dispozícii tvorivú energiu. Sami sa môžeme rozhodnúť ako ju použijeme – vždy keď niečomu povieme áno inému musíme byť schopný povedať nie. Všetko niečo stojí, nedá sa byť “tak trochu tehotný”. Však? 🙂 Buď je žena tehotná alebo nie, tak trochu tehotná je detský štýl žitia. a na jeho základe si potom priťahujeme partnerov a situácie. Ako by povedali indiáni z románov: Howgh.

Stačí múdrostí na papieri, ak chcete spoznať kde ste, čo si o sebe myslíte a ako cítite; skutočne niečo zmeniť, a nie sa iba tváriť že chcete – choďte si to vyskúšať na tréning kde učia princíp Láskavého bojovníka / bojovníčky. A držím Vám palce pri tom, aby ste k sebe v momentoch kontaktovania sa s realitou telesnosti boli k sebe láskavý.

Srdečne

Marek Bohunický

[/et_pb_text][/et_pb_column][/et_pb_row][/et_pb_section]

Všimnite si, ako sa v cvičení odráža náš životný štýl a naopak ako môžeme pomocou cvičení v hmote tela meniť svoje navyknuté vzorce správania:

– učíme sa znovu a znovu dôverovať múdrosti tela a svojho cítenia namiesto myslenia a snahy niekoho “ukecať” svojimi múdrosťami či vtiahnuť do emočných vzorcov

– myseľ konečne dostáva príležitosť byť ticho a pozorovať, namiesto stále verklíkovať nejaké ne-zmysly z éteru, pretože je konfrontovaná. Keď začneme byť veľmi mysliaci a filozofujúci, zasekávame sa v pohybe a nestíhame byť tu a teraz = stratíme koordináciu, rovnováhu a spojenie s partnerom

– partner nás svojimi akciami vedie do telesných polôh a situácií, ktoré si sami nevymyslíme = ak spravíme pohyby ktoré sme nikdy pretým nerobili, učíme sa byť načúvajúci a prijímajúci to čo je

– na úrovni mozgu a nervového systému sa dejú obrovské zmeny – mozog doslovne splastičnieva, a začína v nás voľnejšie tiecť energia

– zvyšuje sa naše vnímanie toho, kde energiu v sebe potláčame a prípadne kde sa hráme zbytočne na väčších než sme, pretože tak si iba myslíme že to “dáme” realita potvrdí ako na tom vlastne sme 🙂

– stávame sa autentickejšími, pretože reagujeme v reálnom čase na reálnu situáciu, bez prechádzajúcej prípravy (netušíme čo partner prinesie do telesnej  a emočnej komunikácie a ako na to budeme my reagovať)

Toto všetko sa postupne cez “zažívanú skúsenosť” stáva našim novým štýlom. Autentickosť, vnímanie načasovania a miery / intenzity. Hravosť. Prenáša sa to do reálneho každodenného života, pretože to reálne zažívame v hmote. Hmotný prejav je napríklad hlas a pohyb. Myšlienky a myslenie žije zo zemskej energie, čo je energia tela. Takže ak priveľa myslíme vykrádame telo ako špajzu počas štátnych sviatkov, ktoré ale trvajú príliš dlho. 

Musíme si vybrať, ako chceme od teraz ďalej žiť. Ak má niekto problém so slovom “musíme”, a chce skúšať nejaké výhrady že: “veď nič nemusím, iba umrieť”… Mno, je to detinské. Musíme prebrať za seba zodpovednosť, pokiaľ chceme žiť svoj život. Dospelý človek sa s týmto zmieri, dokonca sa teší a raduje. Pretože má k dispozícii tvorivú energiu. Sami sa môžeme rozhodnúť ako ju použijeme – vždy keď niečomu povieme áno inému musíme byť schopný povedať nie. Všetko niečo stojí, nedá sa byť “tak trochu tehotný”. Však? 🙂 Buď je žena tehotná alebo nie, tak trochu tehotná je detský štýl žitia. a na jeho základe si potom priťahujeme partnerov a situácie. Ako by povedali indiáni z románov: Howgh.

Stačí múdrostí na papieri, ak chcete spoznať kde ste, čo si o sebe myslíte a ako cítite; skutočne niečo zmeniť, a nie sa iba tváriť že chcete – choďte si to vyskúšať na tréning kde učia princíp Láskavého bojovníka / bojovníčky. A držím Vám palce pri tom, aby ste k sebe v momentoch kontaktovania sa s realitou telesnosti boli k sebe láskavý.

Srdečne

Marek Bohunický

[/et_pb_text][/et_pb_column][/et_pb_row][/et_pb_section]

Hanba 4. diel – Zraniteľnosť a hanba ako vzťahová posilňovňa.

Dobrý deň Vám všetkým. V 4.tej časti z cyklu „Hanba ako strážca ľudskej dôstojnosti“ sa  budem venovať téme hanby a zraniteľnosti v zmysle významu „vzťahovej kondície“. 

Čo je pre mňa motiváciou?  

Radostné, hravé, intímne a silné vzťahy. Rád by som, keby ste si mohli dovoliť čítať text  o niečo viacej telom než hlavou, doslovne ho zažívať cez telo, vnútorné obrazy, chute či  vône. Aby text mohol byť pre Vás živý, mohol sa Vás dotknúť a Vy si z neho niečo zobrať do  svojho bežného každodenného života. A tak do všetkých typov vzťahov, ktoré žijete, či by ste  radi žili… 

Takže, čo vnímam pod výrazom „vzťahová kondícia“? 

Ide o našu schopnosť vytvárať a starať sa o svoje potreby a zaujímať sa o to čo teší  a potrebuje i druhá strana. V tomto potrebujeme teda MAŤ ZÁUJEM ako o svoje pocity tak  i o pocity všetkých, čo sú účastný vo vzťahu.  

Mať takýto typ záujmu nie je vždy jednoduché, pretože to súvisí s určitým vnútorným stavom,  našou schopnosťou sa uvedomovať. Čiže ide o našu kapacitu – kondíciu – práve v tejto chvíli,  byť vedomý AKO SME VO VZŤAHU. Všímať si ako si dovoľujeme byť pravdivý telesne,  psychicky i spirituálne. V niektorých situáciách je to ľahšie – keď sa cítime bezpečnejšie – a v niektorých potrebujeme nazbierať odvahu „sa nechať vidieť a počuť“. Keď píšem  o nazbieraní odvahy, ide teda o akýsi proces posilňovania sa v sebe samom. Hovoríme tomu  rôzne. Napríklad – veriť si, dôverovať si že si môžem dôverovať. A to je niečo čo sa posilňuje  skúsenosťami. Opakovanou ochotou spraviť aj chybu a prípadne sa strápniť, pretože  nemáme odkiaľ tušiť ako zareaguje druhá strana. Pod ňou myslím buď jedného človeka alebo  i skupinu. 

Pre naše vzťahy to je doslovný rozdiel od prežívania k žitiu. Ako si to môžem dovoliť tvrdiť?  Pretože naša empatická otvorenosť a pravdivosť povedať, urobiť vypýtať si TO, na čom nám  záleží, je darom. Áno, je našim darom do vzťahu. Takže buď do vzťahu darovávame toto  alebo akési tajomstvá, ktoré sťahujú našu pozornosť. Oslabujú dôveru, vytvárajú domnienky  a neistotu. Častokrát je to nevedomky, a súčasne to na veci nič nemení pre výsledok v zmysle  mechanizmu diania.  

Ak totiž povieme, VYJAVÍME, čo sa v nás deje, čo cítime a potrebujeme, dávame druhému  dar slobody presne vedieť na čom s nami je a nemusieť tápať a hádať. Oslobodíme ho od  povinnosti cítiť a riešiť naše veci za nás. 

To mi príde naozaj ako dar, ktorý vytvára dôveru a posilňuje nás i vzťah. Ide o rozdiel, či sme  v danej chvíli schopný sa rozhodnúť byť pravdivý i so strachom a rozklepanými kolenami čo trasúcim sa hlasom. V tomto mechanizme naozaj nefunguje snažiť sa byť nad vecou, pretože  naše vyjavovanie sa stráca na dôveryhodnosti, dokonca sa často stáva že sme nielen nad  vecou ale i nad tým komu to vravíme. Síce sa tak na jednu stranu „chránime“ pre hanbou  a akýmsi pocitom slabosti a zraniteľnosti, čím platíme možnosťou priamo cítiť a byť cítený. 

To komplikuje dopravnú situáciu na našich vzťahových mostoch – vzniká zápcha. Tie autá na  ceste, blokujú premávku predsa i v bežnej reči voláme nie stojace auto, ale prekážka na  ceste. Cítim sa hravo so slovom dopravná situácia ☺. Do-prava. DO pravdivosti. Pravdivo.  A tak keď vo vzťahoch, k sebe i iným – ideme skôr doľava než doprava, vzniká akási zápcha  medzi možnosťou vytvoriť stretnutie s druhým človekom.  

Prečo dovoľujeme aby vznikala „doľavná“ situácia? Pretože zo strachu byť takými aký práve  sme v tom čo cítime a potrebujeme, radšej zľavíme z toho čo je pre nás dôležité. A čím je to  dôležitejšie, väčšie, čím väčšiu osobnú vášeň k niečomu alebo niekomu skrývame, tým  vytvoríme „doľavnejšiu“ situáciu. Ak zľavíme z toho čo cítime že je pre nás podstatné, ako si  nás môže vážiť niekto iný, keď si nevážime sami seba? 

Čo s tým? Čo so sebou v takýchto momentoch?  

Mnohí vieme, že sa „to“ často deje nevedome. Každý z nás má za sebou svoj príbeh, ktorý ukazuje  ako sme sa dostali tam kde sme. A tento príbeh sa bude odvíjať podobným spôsobom dovtedy, kým sa začneme uvedomovať „ako sme“.

Vtedy prijímame svoju zodpovednosť za „TO“, čo sa „nám deje“.  Zisťujeme, že sme to my, kto to vytvára a inscenuje. My sme tí, čo vytvárajú svoju dopravnú zápchu,  zo strachu že niekomu alebo niekto nám bude príliš blízko. Že to bude príliš intímne. Pretože  v intímnej blízkosti prebieha jeden veľký alchymistický proces – všetko sa chce meniť na  zlato/prijatie. Jedno veľké ÁNO všetkému – možnosti si vypýtať i odmietnuť. Slobodné Áno  i slobodné Nie. Tak nás intímna vzdialenosť (samozrejme nejde tu iba o sex!, ale o magickú kvalitu  rozhovor a zdieľaní) vedie k pravdivosti. Ako? Cez zvyšujúci sa tlak, ktorí vzniká keď sa bránime byť  videný taký ako sme. Tým nemyslím bezhlavo konať, mienim tým naozaj vnímať svoju zraniteľnosť pri  ukázaní sa. Pretože to nás robí cítiacimi na rozdiel od emočnými či vymyslenými. Sme tak skutočný, a  „doľavná“ situácia sa mení na „dopravnú“. Takto dáme hodnotu tomu čo sami cítime, dovolíme si sa  cítiť zraniteľne (čiže realisticky) a „do-volíme“ – volíme teda ísť „do“ seba a k sebe. Toto druhí potom  vnímajú ako našu pravdu o sebe a tak ich ponúkame k rovnakej pravdivosti. Tu si určujeme, aký vzťah  to bude. Neznámy, známy, kamaráti, priatelia, partneri. Top je to, čo sa deje v našom psychickom  svete, vo vnútornom svete našich vzťahov. To je to, ako sa naozaj máme vo vzťahu. Už to, ako vyzerá  vzťah navonok, v tom fyzickom svetle, môže byť úplne iné. Toto ukazujú napríklad rodinné či iné  formy konštelácií.  

Toto je tá vnútorná rovina našich vzťahov, ktorú volám „snová rovina“. Preto som použil  výraz ako „vyjavenie sa“. Vyjaviť kto a ako práve som. Tým vzniká uvedomenie a oslobodenie  na oboch stranách. Dopravná situácia. 

A ako s týmto všetkým súvisí hanba?  

Hanba je hlavným dôvodom keď takto „nie sme“, nežijeme. Sú to všetky tie hlasy ktoré nám  hovoria ako sme nedostatočný – nie dosť silný, krásny, bohatý, múdry, dosť muž či žena.  

A keďže jediný spôsob ako s týmito hlasmi vo finále naložiť je konfrontovať sa s nimi – potrebujeme na to odvahu a určité bezpečie. Či už ochotou si vypýtať podporu alebo sa pýtať  ako sa má ten druhý.  

To môžeme spraviť i smerom k „hlasom“ v našich hlavách – otočiť sa k nim priamo a spýtať  sa čo je motivácia toho hlasu (vnútornej postavy) mi vravieť mňa oslabujúce či zahanbujúce  veci. Najčastejšie zistíme, že sa práve rozhoduje pre svoj väčší komfort, jednoduchosť, radosť  a blahobyt. A ktosi v nás sa vtedy ozve – nesmieš, nemôžeš, to sa nepodarí, nemáš nárok  lebo nie si dosť. A toto je najčastejšie spätná väzba z detstva od rodičov, starších súrodencov,  zo školy či od trénerov a učiteľov.  

Keď nazbierame odvahu sa na toto jasne pozrieť, uvedomíme si o čo ide tomu hlasu/om– môžeme sa rozhodnúť. Pretože tým hlasom je ide zväčša o naše bezpečie, ktoré je zvrátené – vyžaduje neslobodu, ponúka smútok a závislosť. A to potom my ponúkame do vzťahov,  poslušne pokračujeme vo vytváraní „doľavnej“ situácie tak, ako sme sa to naučili. 

Na zmenu je potrebné aby sa v nás objavili otázky typu: 

– Čo je to čo práve cítim a potrebujem? 

– Čo je to, čo chcem v hĺbke seba, čo cítim bruchom a srdcom? 

– Kto som práve teraz, akú rolu predstavujem? 

– Čo mi táto rola dáva a čo berie/čo ma stojí? Čo si tým umožňujem a znemožnujem? 

Vtedy sa začíname uvedomovať a oslobodzovať. Pretože ak si nedovolím žiť svoje šťastie  a blahobyt – druhí si to vždy nejako zlíznu. Vedome či nevedome. Buď ich budem  zahanbovať svojimi rôznymi stratégiami, alebo ochudobňovať o seba. Stojac na moste  hádžeme pred seba autá, bicykle, kone, zátarasy a popritom cítime smútok a hnev ako sme  osamelý v tom na čom nám najviac záleží. Alebo sa od toho radšej odvrátime úplne  a povieme že „sme v pohode“. No nie je to zvrátené? 

Potrebujeme trénovať, cvičiť vyjavovanie sa. Robiť chyby, hovoriť o tom, opäť konať a ak to  inak nejde opäť sa učiť s dôverou v seba na chybách. Natrénovať svoju schopnosť uvedomiť  si že sme na hranici svojho komfortu a bezpečia – že na tejto hranici s rozhodujeme či si  dovolíme byť zraniteľný a teda pravdivý, skutočný. Alebo či pôjdeme „do ľava“ a nebudeme  dôverovať ani sebe, druhému a životu. 

I takto môže vyzerať vedomá práca s hanbou. Z môjho pohľadu a skúseností zatiaľ jediný  skutočne fungujúci spôsob ako žiť svoj blahobyt je venovať sa, zaujímať sa.. Presné  vyjadrenie sa prináša úľavu, pocit hrdosti a pomáha nám budovať dôveru k sebe samému.  Keď nechceme vyjasňovať, akosi používame druhých aby sme sa na nich „postavili“. Ak druhý  musí tápať v tom kto sme a čo chceme, vzniká zahmlievanie a pocit neistoty.  V predchádzajúcich článkoch som písal že hanba je veľmi telesný pocit. Zahmlievaním či  klamaním vzniká telesne pocit neistoty, nerovnováhy. Druhému potom dlžíme svoju pravdu.  

Preto sa mi páči predstava „vzťahovej posilňovne“. Súvisí s nabratím odvahy a schopností žiť  Život s vášňou a nielen život. Ochoty ak je treba nájsť človeka alebo skupinu, kde bude  možné s hanbou trénovať. A v tom nám všetkým želám veľa odvahy, podpory a dôvery.  

Srdečne  

Marek Bohunický 

www.skolacloveka.sk

Hanba 3. diel – Hanba ako cesta k celistvosti

článok uverejnený v Slovenskej Vitalite 

Srdečne Vás vítam pri pokračovaní témy o našich najhlbších a najskrytejších tajomstvách. Reč je  o vytesnenej téme hanby a zraniteľnosti, ktoré nám pomáhajú stávať sa uvedomelejšími  a empatickejšími. Ak… 

Ak sme schopný byť si vedomý toho, že sa hanbíme, tento pocit si pomenovať a uvedomiť v kontexte  súčasnej chvíle. V predchádzajúcich dieloch som načrtol niektoré mechanizmy hanby, signály ako si ju  uvedomiť či už na tele alebo v psychickej nálade. A čo nás stojí sa tejto téme nevenovať, neuvedomovať  si že sa hanbíme. Že v prípade neuvedomenia si pociťovania hanby ju zväčša nenechávame u seba, ale  nevedomky ju ako pocit a atmosféru presúvame k druhým. A ako to nesmierne zaťažuje osobné  i pracovné vzťahy.  

Tento mesiac som čakal na napísanie článku do poslednej chvíle, mal som možnosť si vzhľadom k tomu  uvedomiť svoje pocity hanby. Že som chcel byť výkonný a odovzdať článok čo najskôr. Svoj pocit že chcem napísať niečo naozaj dotýkajúce sa väčšiny z nás. A všimol som si ten rozpor medzi svojou  predstavou a vnútorným pocitom, že mám ešte počkať na „správny“ čas na písanie.

Uvedomil som si,  ako mi odľahlo keď som to oslovil do redakcie, že potrebujem meškať aby som nepísal niečo len z hlavy,  iba aby som niečo písal. Čiže to mi pomohlo sa uvoľniť v dôvere na to čo ma vždy vedie pri písaní alebo  lektorovaní –čosi čo mi vraví Ako a Čo mám cez seba pustiť. A úplne mi odľahlo keď teraz ten čas prišiel  a ja môžem dokončiť svoju časť zodpovednosti. Prečo o tom píšem? 

Pretože je to klasický mechanizmus, ktorý si často neuvedomujeme, keďže nás to cielene v rodinách či  spoločnosti neučia. Namiesto štandardného postupu niečo „vydržať“, snažiť sa to nejako utajiť i pred  sebou samým že pociťujem zahanbenie. Alebo sa robiť silným, tým nad vecou, ironickým, agresívnym  či detsky infantilným. Zahanbenie tam môže byť z rôznorodých dôvodov, od momentu nášho počatia  a spôsobu i atmosféry ako sme boli počatý. Bolo to láskavé milujúce spojenie rodičov, alebo bola  energia ktorou sa spojilo vajíčko a spermia v atmosfére nejakého konfliktu? Prípadne násilia.

Záleží i aké spätné väzby sme dostali na seba, svoj príchod na svet, ako nás videli a o nás hovorili. Čo  nás vlastne formovalo. Z toho plynie dôležité uvedomenie – Ako Kto som teraz? Kým vlastne som, čo  sú moje momentálne motivácie na pozadí mojich chcení a činov?  

Hovorím o tom, na koľko si vlastne uvedomujeme či to čo chceme je z nášho hlbokého vnútra, alebo  je to akási kompenzácia za pocity že ak to neurobím, nebudem taký a taký. Tak nebudem dosť,  nebudem milovaný, nebudem mať možnosť si zabezpečiť svoje prežitie. Čiže čo ma núti, aké hlasy vo  mne, niečo robiť v konflikte so svojím zdravím, radostným žitím. Ako si vlastne uvedomujeme KEDY už  môžeme žiť to čo v hĺbke túžime zdieľať s ostatnými alebo si vypýtať pre seba ako potrebu. Kedy  budeme mať povolenie a Kto nám ho môže dať? 

Akési presvedčenia a strachy v nás, najmä pokiaľ ich nemáme zvedomené, potom riadia náš život, výber  práce, partnerov, priateľov a súvisia s naším žitím blahobytu. 

Na pozadí Hanby býva častokrát nejaký strach. Vraj ak by sme všetky strachy zredukovali na miesto  odkiaľ vznikajú, ostali by dva základné strach y v živote. Jeden sa volá „nebudem milovaný ak“ a ten  druhý „neprežijem, nebudem schopný sa sociálne zabezpečiť“. 

Niektoré môžu byť i staršie než náš život. Generačné pocity, ktoré sa presúvajú, dedia sa až do  momentu, kedy sa i začne niekto z rodiny venovať. A tam bývajú skryté najrôznejšie príbehy, od  vojnových zážitkov niekoho z rodiny, straty majetku, raného úmrtia či zabitia detí, vydedenie či  exkomunikovanie kohosi. Nemanželské deti či zásadné porušenia rodinných či spoločenských noriem.  Zmeny vierovyznania z prospechových dôvodov, i keď to znamenalo záchranu života.  

Je mnoho dôvodov, kvôli ktorým môžeme pociťovať hanbu –buď svoju ktorá súvisí s čímsi čo sme zažili  my od svojho počatia, prípadne to čo si preniesla naša Duša z minulých či paralelných existencií a to čo  sa týka histórie našej rodiny. 

Ešte raz – sú (alebo ja vnímam) tri hlavné okruhy, s ktorými sa potýkame keď sa zaujímame o svoje  pocity strachu, hanby či iných zahlcujúcich pocitov.  

1) to čo sa s nami dialo od momentu počatia 

2) čo si priniesla do súčasného tela naša duša 

3) ako na nás pôsobí rodinná história 

K rodinnej histórii treba spomenúť, že pod týmto slovom sa môže objaviť i niečo širšie než len priama  genetická línia predkov. Môže to byť národná či komunitná záležitosť, ktorá bola utajená a tak si hľadá  na pozadí diania svoj spôsob ako byť „odtajnená“. Ak by som to dal do ešte vesmírnejšieho poňatia, objavila by sa i rovina celosvetová v zmysle Zeme. Rovina ľudstva a čo ľudstvo pácha planéte, zvieratám  či vesmíru.

Každý z nás reaguje viacej na niektorú z týchto rovín, ale na všetkých nás vplýva každá zo  spomenutých rovín. Dalo by sa povedať, že tieto roviny/polia si hľadajú niekoho, kto im pomôže vyriešiť  daný konflikt. Niekoho kto bude dostatočne vhodným na zrkadlenie toho utajeného alebo  zabudnutého. Toho čo sa stalo a deje na pozadí každodennej mysle. 

Dostávame sa k zásadnému slovu v dynamike hanby – tajomstvo. Sme navyknutý, že svoju hanbu  treba utajiť, skryť, schovať. Svoje pocity nedostatočnosti, toho že niečo nevieme alebo nedokážeme,  že nie sme dostatočne krásny či zaujímavý podľa súčasných noriem, ak náš zdravotný stav nie je  optimálny, ak v sebe prenášame čosi čo sme spáchali v minulosti a sme to nedoriešili… a pod. 

Dôvodom býva, že odhalenie sa vedie k pocitom zraniteľnosti, vystaveniu sa. A veľmi nás to kontaktuje  so sebou a svojimi citmi a pocitmi. Ak máme presvedčenie že nemôžeme komunikovať to čo skutočne  cítime, podľa toho sa chovať a konať – nejako to utajujeme. Vznikom tajomstva sa mení charakter  atmosféry, pretože mechanizmus vzťahovej dynamiky funguje tak, že nás podvedome začína  priťahovať to čo nie je povedané či urobené. 

Čiže nás vlastne priťahuje to tajomné na pozadí, nevedomky to sťahuje k sebe energiu a pocity, čím to  získa dostatok energie na prejavenie sa. Tajomstvo sa odhalí keď „zožerie“ dostatok pozornosti  a vedomia, tak vznikne „vedomá pozornosť, môžeme to nazvať i cielená zvedavosť. Otázka: „O čo tu  teda vlastne ide, čo je podstata?“ U ľudí, kde pociťujeme, že nám „žerú energiu“ proste stačí byť jasný  v otázke „o čo tu ide“ a sledovali či človek hovorí to, čo cíti a nie si myslí. 

Ak by sme sa dokázali túto otázku pýtať sami seba keď zažívame náročné chvíle, bolo by to ako  požehnanie. Pokiaľ ešte nemáme v sebe tento druh otázky, záujmu, nedokážeme pochopiť,  pomenovať, precítiť a zmeniť „ to čo sa nám deje“. Podobná je i otázka „Čo teraz potrebujem?“ 

Pýtanie sa týchto otázok v zmysle podstaty veci je častokrát začiatok pociťovania hanby, pretože tam  odhaľujeme i sami pred sebou svoje potreby, vnútorný stav a to je zraniteľné. Na druhú stranu sme  tak v kontakte sami so sebou, čo moderne nazývame „byť sám sebou“. 

Týmito otázkami prejavujeme záujem a úctu ako sami k sebe, tak i k ostatným. Smerom k sebe to  môžeme nazvať sebareflexia a smerom von ako empatia. 

A súčasne si tak zadefinovávame svoje hranice, to čo cítime pre seba ako prospešné a zdravé, a čo je  už za touto hranicou je teda nezdravé až zničujúce. Finta je v tom, všimnúť si odkiaľ sa zaujímam, odkiaľ  sa pýtam. Pýtam sa to z hlavy, alebo je to pocit ktorý so mnou rezonuje z oblasti srdca či brucha?

Pocity  komunikované z roviny tela sú zväčša to, čo je naše, týka sa nášho dobrého žitia. Našej integrity  a zdravotného stavu. Oblasť hlavy je čosi ako veľký úložný priestor našich i cudzích myšlienok, nápadov,  predstáv. Tam je skoro nemožné zistiť prostriedkami ktoré nám ponúka spoločnosť, že čo z toho je  vlastne naše. Či naša predstava o dokonalom partnerovi či domove a podobne je niečo čo pociťujeme  telesne alebo je to únik z pocitov do myslenia. 

A tajomstvo je charakteristické tým, že od neho odchádzame a robíme činnosť ktorá od neho má  odviesť pozornosť. Akonáhle sa nám deje že nás ktosi vedie od tajomstva preč, pociťujeme vedome  alebo nevedome nepríjemné pocity na tele, objavuje sa akási nespokojnosť, znižuje sa nám množstvo  energie a pozornosti ona to, o čo tom nejde.  

Ešte inak – otázky typu „O čo tu vlastne ide? Čo je podstata rozhovoru?“ smerujú k odhaleniu  motivácií a jadru toho, čo tam je na pozadí diania.  

Ak si spravíme sumár toho čo som priniesol, dostaneme napr.:

Hanba je niečo čo nás ovplyvňuje viac než sme si zvyknutý priznať či uvedomiť. Ak si ju neuvedomíme  a nenecháme u seba, prehodíme ju na druhých. Nejako. Ak ju nekomunikujeme, to čo je za ňou, o čo  nám naozaj ide a čo cítime, tak vytvárame tajomstvá. Tie si k sebe sťahujú pozornosť a okolitú energiu  aby sa mohli odhaliť. Ak niekto týmto spôsobom funguje príliš často alebo dlho, manipuluje s okolím  a to v nás vytvára pocity. Najčastejšie smútku a hnevu. A to je jeden zo spôsobov, ako Hanbu  prehadzujeme na druhých. Nútime ich aby sa nami a našou hanbou zaoberali namiesto toho, aby sme  ju sami pomenovali a komunikovali. 

Ako vidíme, pre naše vzťahy je komunikácia toho čo sa s nami deje, čo cítime a potrebujeme zásadnáPokiaľ to neurobíme, neodvážime sa byť v tomto smere zraniteľný a odhalený, stojí nás to intimitu  (nemyslím tým iba sex), hĺbku a skutočný blízkosť. Stojí nás to dôveru a zdravie. Z nevypovedanej hanby  sa stáva tajomstvo a to ostáva kdesi medzi nami. Ako v tej pesničke: „Bol medzi nami jeden krok“.  Potrebou udržovať tajomstvá sa teda rozhodujeme pre stále väčšiu vzdialenosť vo vzťahoch. Pre väčší  konflikt v našom pociťovaní, komunikovaní a konaní. Stojí nás to nás samých, pretože vtedy niesme  „sami sebou“. 

Čo s tým? 

Nachádzať Zdroje pre komunikáciu hanby a odčarovanie tajomstiev. Precítiť si čo chránia a čo je  treba, aby to chránené mohlo von na svet a radovať sa. Prísť na to čo skutočne bez servítky pred  ostatnými chcete, vypovedať to aspoň najbližším a žiť to. 

Podmienka je ochota vytvoriť si bezpečie na to byť videný a komunikovať seba samého/mú. A  prebrať zodpovednosť za čokoľvek sa objaví.  

Cez to rozvíjať schopnosť žiť intímny (skutočný) život s priateľmi, partnermi i neznámymi. Potrebujete  od seba povolenie sa zblázniť – byť pravdivý. Vyzerať tak ako sa cítite. 

Pokiaľ cítite že potrebujete pomoc, či už individuálnu alebo skupinovú podporu, prihláste sa o ňu.  Choďte na osobné sedenie alebo na seminár/kurz ktorý sa zaoberá témou ako narábať s hanbou,  intimitou a zraniteľnosťou. Pretože väčšinou je tam pripravené bezpečné prostredie pre tento typ  objavovania sa, zdieľania a stretávania. Podpora skupiny je úžasne nový zážitok, pretože zisťujeme že  v tom nie sme sami, týka sa to i iných, že je to normálne a prirodzené, Toto je veľká pomoc.  A samozrejme i to, že na kurze by ste mali dostať i kvalitné nástroje, ktoré vám majú pomôcť v téme,  ktorú potrebujete skúmať a integrovať. 

Mojim zámerom pre tieto články, a vedie kurzov ako takých, špeciálne pre kurzy oslovujúce intimitu,  kde sa objavuje téma sexuality a jej skúmania je, aby ľudia nielen zažili nové veci, spoznali seba a svoj  svet. Ale – v prvom rade, aby dostali NÁSTROJE na integrovanie toho čo spoznajú a sa ich dotkne do  svojich každodenných životov. 

Pre mňa bez tejto podmienky – empatického nástroja – chýba pravdivosť a uzemnenosť, kontakt  s dennou realitou. Pretože sa ukazuje, že až EMPATICKÉ NÁSTROJE nám dovoľujú otvoriť sa do hĺbky  toho obávaného a súčasne chceného, prirodzeného. Pomáhajú nám budovať bezpečie. V opačnom  prípade dochádza buď k tomu, že sa neotvoríme, alebo sa ideme zblázniť s tým, čo sa o sebe dozvieme. 

Preto koncipujem a vlastne nechávam seminár vždy vykvasiť z neho samého, aby ukázal čo ľudia v  skupine vlastne potrebujú a akým spôsobom. Popravde – nik nemá ako vedieť kam sa v danej téme  dostaneme, určuje to samozrejme moja aktuálna otvorenosť, pravdivosť, empatia a profesionalita.  Ďalej to kam a ako sú účastníci ochotný sa vidieť a cítiť, vidieť a cítiť a nechať sa vidieť a cítiť. A nezávisle  od toho sú tu svetové aktuálne deje, ktoré sa nás na nevedomej úrovni dotýkajú, ako napr. individuálne  i skupinové nevedomie reagujúce na miesto kde sa koná seminár, ci je vo svete viacej mier či vojna a  pod. Toto je dôležité si uvedomiť, že i napriek danej téme, ktorá určuje rámec diania, sa vlastne všetci zúčastňujeme v rôznych roliach ako: 

-jednotlivci sami za seba 

– ako súčasť pôvodnej a pripadne i novej rodiny 

– občania danej spoločnosti a kultúry 

– muž alebo žena 

– s nejakým sociálnym zázemím 

-s nejakými skúsenosťami v danej téme seminára (každý má nejaké i keď o tom nemusí vedieť vedome) 

Toto a iné nevymenované veci v skutočnosti určujú kam sa bude vyvíjať téma sedenia alebo semináru.  A ako. 

Ďalšia časť, prečo vnímam že je dôležité dostať NASTROJ na prácu so sebou v danej téme je, že vlastne  až po príchode do domáceho a pracovného prostredia zistime, ako život ukazuje svoju tvar teraz, po  zážitkoch seminára. A veľakrát to nie je jednoduché, keď v pôvodnom prostredí vidíme a cítime ako  sme doteraz boli.  

Čiže pokiaľ nedochádza k integrácii a vedomému ANO do prostredí a situácii, z ktorých sme odišli na  seminár, žijeme v akejsi bubline. Tu máme možnosť nechať prasknúť počas zážitkov na seminári/kurze.  A aby sme komfortne zvládli novy prísun pocitov (dát), potrebujeme tie NASTROJE ako ostať novo  vnímavý. Inak bez tej vedomej zmeny a ochoty novo komunikovať svoje potreby a hranice budeme  vďaka zvýšenej po kurzovej vnímavosti a nabudeniu iba viacej trpieť a neskôr sa opäť zavrieme. 

Druhé nebezpečie je že budeme vyhľadávať takéto komunity a skupiny, kde budeme parciálne , iba  akosi oddelene, žiť tohto nového „seba“. Tzv. kurzová turistika – za to platíme veľkú útekovú daň  v podobe psychického i telesného napätia pôvodného prostredia (domácnosť, práca,…).

Toto je dôvod, prečo do kurzov intimity, tantry a bojových umení zapájam integrovaný štýl jednotlivých smerov: vedomý dotyk, bodyterapiu a kraniosakrálnu terapiu, tantru, psychoterapeutické dovednosti,  rodinné a systemické konštelácie, feng shui, šamanizmus. ALE hlavne ľudský spôsob. Bez neho sú  techniky technikami a nedotýkajú sa alebo je tu iba empatia bez ochoty robiť rázne presne kroky. 

A súčasne týmto prístupom majú i klienti príležitosť vnímať, že sme VSETCI súčasťou procesu na  seminári a hneď na mieste sa učiť používať tento nový spôsob vyjasňovania, vystavenia sa a ochoty  nastaviť si to empaticky po svojom. 

Najmä seminár či výcvik o intimite, je týmto nasiaknutý. Prečo? Lebo téma je tak primárna, animálna  a súčasne tak vytesnená, že pripomína naplno rozbehnutý vlak opretý o zvodidla, kde buď časom  nevydrží vlak alebo zvodidlá. Tak je potrebne, aby sme všetci boli OCHOTNÝ byť pravdivou súčasťou  celku sami za seba. Boli ochotný nehrať všetky tie hry kt. bežne hráme, pripadne boli ochotný ich  spoznávať. 

Čo nám pomáha spoznávať svoje stratégie schovávania sa? Pocit že z toho získavame konštruktívnu  silu, a tu získavame EMPATICKÝMI NASTROJMI na seminári, pokiaľ je tak koncipovaný. 

Už nakoľko budú účastníci tieto nástroje využívať na seminári i v bežnom živote, je samozrejme na nich.  Otázkou býva, AKO ZLÉ TO MUSÍ BYŤ ABY…? 

Marek Bohunický 

www.skolacloveka.sk

Brutálna zraniteľnosť ako cesta k tomu čo naozaj chceme.

Vítam Vás pri ďalšom traktáte o tom, ako môžeme pre seba  dobre využiť každodenné pocity zraniteľnosti a hanblivosti.  Dnes sa budem zaoberať témou, ktorá zvykne byť na úplnom  dne tejto studne – a to pomenovanie a nasledovanie toho čo  v živote naozaj v hĺbke chceme a potrebujeme. Nemyslím tým  ako myšlienku v hlave, ale ako pocit v Tele ktorý nami hýbe ak  to dovolíme… 

Lebo ak si to nedovolíme, necháme dáme to druhým aj tak vyžrať…  

O „Brutálnej zraniteľnosti“ hovorím preto, lebo pocity hanby a strachu prežívame KAŽDÝ/Á ako VEĽMI telesný pocit. Uznávam že často nevedome, pretože nie je bežné cítiť sa v tele, keď  sa deje mechanizmu hanby či zahanbovania. Telo sa snaží priviesť nás k sebe všemožnými  signálmi, ibaže na to aby sme do neho vliezli, obliekli sa do Tela, potrebujeme byť veľmi  odvážny. Cítiť svoju kožu, kosti a svaly. Nie ako myšlienku, ako telesne ukotvený zážitok.  Vypovedať pre seba a i nahlas čo sa v nás deje, čo cítime že cítime. Uchch.

A v situácii kedy  nám na niečom naozaj záleží, kde hrozí že niečím zaplatíme – starým zvykom, zmenou vo  vzťahu či práci… dovolím si tvrdiť, že vtedy to každý zažíva ako „Brutálnu zraniteľnosť“. Časom  si budujeme akúsi imunitu, cez opakované skúsenosti že „povedal som to a prežil som“ si  budujeme stále väčšiu dôveru v seba a Život sa opakovane vystavovať pocitom zraniteľnosti.  A tak sa viac a viac stavať do svojej osobnej Sily. 

Osobne Vám navrhujem, čítajte článok postupne, dajte si dostatok času nacítiť / navnímať si  ako sa Vás text dotýka, čo cítite. Akékoľvek pocity súhlasu či nesúhlasu, kde na tele to cítite.  A hlavne – ako sa Vás to dotýka v kontexte Vášho života. Ponúknem i pár cvičení na uľahčenie  témy. Ak necháte čítať „i svoje telo“, je šanca že Vás Vaša vnútorná múdrosť privedie tam kam  Vás život volá. Alebo zistíte, že už tam ste… 

————————– 

Počas obdobia 14rokov, kedy som lektoroval kurzy Kraniosakrálnej terapie či Tantry, sme sa  s účastníkmi zhodli na jednej veci. A síce, že im prišlo ako najnáročnejšie si zadefinovať, čo  vlastne presne chcú. Tým mienim naozaj v hĺbke, v panve, srdci a duši. Kam ma to naozaj vedie z roviny telesne ukotveného zážitku. To, čo keď človek zdieľa s ostatnými tak sa cíti naplnený  radosťou a láskou. Kde cíti i na tele i na duši že toto je TO. 

A zobrať si to, nielen sa na to „pozerať“, či sa tým nechať obmývať, ale naozaj to „NASAŤ“ !

Ak si realisticky všimnem seba v momentoch, kedy sa uvedomím v situácii kde nechcem byť  alebo že jednám spôsobom ktorým v hĺbke nechcem – bývajú prítomné rôzne prejavy.

Od  zmeny dýchania, postavenia tela, neschopnosti jasne myslieť či komunikovať, koktanie,  klamanie, mlženie… To čo zvykne pomôcť je jedna otázka – „ČO PRE SEBA PRÁVE TERAZ  POTREBUJEM?“ Otázku treba rozšíriť do úrovne telesnej, psychickej či spirituálnej. Všetky sa  navzájom ovplyvňujú, ale individuálne môžeme vnímať ako prioritnú jednu z nich. To už je  vlastne akási kvalita, alebo schopnosť sa v situácii vnímať, vidieť. Sme si pozorovateľom,  a ideálne nie hocijakým, ale „láskavým pozorovateľom seba samého v situácii“. Ak toto  zvládneme, dovolíme si to, automaticky zahrnieme do kvality láskavosti i ostatných.  

Určite je viacero spôsobov ako si nástojiť na tom čo chceme. Od prosenia, sebavedomia,  bojovania, vydierania, manipulácie, tvrdej ráznosti, flagmatičnosti a podobne. Zdá sa, že  jedným z dôvodom prečo je to náročné a sa dotýkajúce je akýsi strach, spomienka, že nie je  pre každého dosť.  

Osobne nepoznám nikoho kto by bol prekojený, prehladkaný, príliš podporovaný v svojom  autentickom prejave či príliš často dotýkaný s úctou len pre to že je. Stalo sa vám to niekomu?  No, mne nie. Preto „riešim“ tento traktát, že som ešte nikoho takého nezažil. Zažil som pár  ľudí ktorí sa v tom boli ochotný vystaviť tomu čo cítia a postupne tým prechádzať. A Tí ma  inšpirovali, ukázali mi že sa to POSTUPNE dá. Každý v svojom tempe a čase. Vysporiadať sa so  starými spomienkami „že nie je dosť a preto Ja nie sme dosť“.

Objavuje sa tu i kvalita prežitia. A jej tieňová časť – starý vzorec, generačné skúsenosti  a história spoločnosti (genetický a spoločenský kód) vravia, že si nemôžeme každý dovoliť byť  šťastný a slobodný. Pretože hlavné je prežiť, a nie riešiť nejaké somariny ohľadne kvality života  a svojich pocitov. Buďme reálny, máme za sebou vlastne 3 svetové vojny v krátkom čase. Ešte  sme sa z nich ako spoločenstvo nespamätali, bolo treba odstupu niekoľkých generácií, aby sme  sa pri priamom pohľade dozadu nezbláznili a nestransovali. A pokiaľ cez toto individuálne  neprejdeme a neuvedomíme sa v časti tohto kódu, môže sa diať že mať sa slastne, príjemne  a byť pravdivý k sebe a okoliu nebude povolené a tak si to treba nejako vydobiť, ukradnúť,  zmanipulovať to.  

Vlastne to o čom píšem, je akýsi stav „láskavého priameho komunikovania svojich potrieb“.  Potreby dotykov, úctivej komunikácie, prejaveného záujmu, hmotných statkov … 

Čo je TO, čo potrebujete práve teraz? Viacej sa nadýchnuť? Nájsť si pohodlnejšie pozíciu na  sedenie? Napiť sa? Povedať partnerovi/ke či niekomu to čo v sebe dlho držíte a robí medzi  vami vzdialenosť? Byť pár dní sami alebo ísť do spoločnosti blízkych priateľov? Nejakého  skutočného si nájsť tým že sa niekomu otvorím ktorý to chce opätovať? Alebo? 

Zhodli sme sa, že každý potrebuje byť vypočutý a videný. Mať pocit že tam kde chce či  potrebuje byť, je vítaný. Prijatý taký aký práve sme a aj aký sme prirodzene vnútri. A súčasne  – že vlastne máme kdesi prekvapenie ak sa to stane.  

Naozaj sa o mňa zaujímaš? Wow, to som vždy chcel. A teraz sa možno i bojím, čo to znamená,  čo po mne budeš chcieť. Čo je za tým? Čo sa stane ak sa otvorím a nechám Ťa ma vidieť? Vždy  som v hĺbke túžil po skutočnom intímnom vzťahu, kamarátskom a určite i partnerskom, kde si  môžeme otvorene povedať čo cítime, kde som a čo by som rád. Ale…, . Poznáte to? Poznáte  ten moment, keď sa zastavíte a zvažujete či sa odhaliť? Či povedať na čom Vám záleží? Práve  tento moment, táto chvíľa je kľúčová vo vzťahoch. Vtedy totiž ideme zdieľať niečo, čo pre nás  je dôležité a nie bežné. To je moment kedy vzniká intimita a prehlbuje sa. Je to pozvánka byť  odvážny a zodpovedný sám k sebe, svojmu vnútornému svetu Ja. 

Je to i pozvánka pre druhého, či chce a je schopný. Páči sa mi pomôcka, kde o vzťahoch  uvažujem z pohľadu ochoty a kapacity byť pravdivý do morku kostí. Dostať sa v rozhovore  a stretnutí „až na kĺb“ toho o čom sú.  

Nechať sa vidieť s tým že sa hanbím, že sa ma niečo hlboko dotýka je prejavom nie často  videnej sily.  

Pokiaľ na miesto tejto úprimnosti nezahráme „tých nad vecou; cool; múdrych; pokojných či  nezávislých“ a čo ja viem čo ešte. Vtedy máme šancu, že z našich vzťahov vznikne niečo  skutočne o nás. A tam pre mňa začína prechod od statusu „známy“ ku „kamarát“ a neskôr  „priateľ“. Pokiaľ si niekto myslí, že na priateľstve netreba pracovať, tak sa hlboko mýli. Hlboké  vzťahy vždy vyžadujú našu vedomú pozornosť, ochotu prevziať si zodpovednosť za to čo cítim  a konám, ako to komunikujem. Ako sa zaujímam a som pravdivý v svojich pocitoch. Podľa toho  a dostatočne často opakovanej skúsenosti definujeme status vzťahu. Rok „zemského koňa“ je  hodne o tomto, o našej zodpovednosti vo vzťahoch. 

A vidím, ako som v minulosti veľakrát od tejto zodpovednosti uhol a tak zranil a i ako som bol  ja na druhej strane. Je to také ľahké, necítiť seba vnútri a zahltiť sa niečím či niekým!  

Pochybujem že by sme ako vedome cítiaci ľudia prehadzovali na druhých svoje emócie  a myšlienky, aby ich riešili za nás. Že by sme im “nakladali to čo je naše“. Napriek tomu to  bežne robíme. Ako je to možné? Pretože to čo vo vzťahu nevypovieme a je pre nás silné,  v skutočnosti ťahá najviac pozornosti, niekto to cíti. A keď to odmietneme „nechať u seba“,  musí sa tým zaoberať niekto iný (človek, zviera, rastliny). Z pozície tohto vedomia je mojou  zodpovednosťou sa zaujímať o svoje pocity a pomenovávať ich.  

Ideálne je nájsť v sebe kvalitu láskavého svedka, buď pocitovo v tele a dotknúť sa tam, alebo  okolo seba v priestore. Čiže miesto kde by stál človek ktorý sa na mňa pozerá za každej situácie  láskavo. 

Pár pomocných otázok, ktoré pre myseľ môžu vyznieť bláznivo, ale napriek tomu: 

• Ako KTO sa zhováram s KÝM? Ako kto som / sa cítim v tejto situácii? Akú rolu má človek  voči mne? 

• Kde sa ma to dotýka? 

• Ako to cítim? 

• K čomu ma to vedie? (povedať, urobiť) 

• Čo pre seba potrebujem aby som sa cítil dostatočne v bezpečí to komunikovať? • Komunikujem v prvej osobe jednotného čísla?  

• Som ten čo pozerá cez moje oči a vidí toho/tú za očami predo mnou. Vidím Ťa a cítim  Ťa? 

A podobne…

A niečo podobné sa začne diať, keď sa rozhodneme prísť na to čo naozaj chceme. Zrazu sa  objavia v našom živote buď živý ľudia, alebo nejaké hlasy v našej hlave. Jedny nás zrejme budú  viesť k tomu ísť hlbšie k tomu čo sa deje a druhý budú dávať rôzne súdy a kritiku prečo to nie je  dobré robiť. Čo všetko sa môže nebezpečne zmeniť, lebo zrejme vystúpime zo svojej  komfortnej zóny. Tak ako ľudstvo zvykneme používať tieto vzorce: 

• To, pre ktoré čo sa hanbíme, premietame do ostatných. 

• Ak nechceme cítiť vlastnú hanbu, sú iní nútení sa hanbiť: sú zahanbení, zosmiešňovaný,  opovrhovaný, exponovaný, na okraji atď. 

• Pomocou nezrozumiteľnosti sa človek snaží byť nenapadnuteľný: ostatní sa tak budú cítiť  neschopní, nekompetentní

• človek neukazuje žiadnu “slabosť”, zraniteľné city ako je láskavosť, alebo nádej, ale  prejavuje len negatívne alebo cynické emócie. 

• človek ukazuje navonok jeho fasádu arogancie, takže nikto nemôže rozpoznať vlastné  pochybnosti. 

• Je aktívny skôr než pasívny, skôr útočník, než by vydržal nebrániť sa pomocou: priekov,  hnevu, násilia. 

• Urobíme sa že sme naozaj malý, neviditeľný, vzdávame sa tak, aby sme neboli zahanbení 

• Chováme sa “poslušne”, aby sme zapadli, disciplinovano a pracovito. Takéto ambície môžu  mať za následok extrémne myslenie a perfekcionizmus. 

• Ak je hanba vnímaná ako život ohrozujúca, čiže to byť chytený pri chybe, musí byť skrytá za  každú cenu lžou, výhovorkou, zdôvodnením alebo obviňovaním ostatných. 

• Mäkké, zraniteľné emócie sú zmrazené (citová otupenosť); toto môže viesť k chronickej  nude, depresie alebo samovražde (“lepšia mŕtvy ako zahanbený”). 

• Pocity hanby môžu byť znecitlivené užívaním drog a tým sú neskôr pocity hanby často ešte  viac posilnené (“Hanbím sa, pretože som pil a pijem, pretože sa hanbím”).

Jedna časť hlasov nás teda vedie buď vo forme telesných nutkaní k pohybu, v obrazoch,  zvukoch a podobne smerom k tomu čo je v skutočnosti naše, čo sme my. Menej ezotericky  povedané čo v skutočnosti v hĺbke chceme pre seba a naša duša i pre okolie. Čo chceme dostať  a čo dávať.  

Od telesnej intimity cez psychickú a spirituálnu. Hmotné veci – domov svojich snov, miesto na  život, formu vzťahu tak ako to v hĺbke cítime. Náš slobodný prejav na verejnosti i v súkromí.  Možno pojašenosť, dravosť, jemnosť, náš spôsob dynamiky či introverzie. 

A druhé hlasy nás od toho odrádzajú. Hlasy našich rodičov, súrodencov, učiteľov, spoločnosti  a pod. Väčšinou nemáme z detstva skúsenosť, že by sme boli naozaj vyslyšaný a počutý, ešte  menej že to bola daná skutočná váha. Takže je logické keď zo začiatku nedôverujeme sebe ani  druhým okolo že sa o nás skutočne zaujímajú a milujú nás. Ostáva to ako nenaplnená potreba,  pokiaľ sa nevenujeme svojim pocitom hanby, pretože za nimi sa skrývajú veci, o ktoré nám  v skutočnosti ide, ktoré sa nás dotýkajú esenciálne. 

Takže – pokiaľ chceme žiť svoj pocitovo skutočne naplnený život, tak že to cítime i telesne  a prospieva nám to – potrebujeme pravdivo komunikovať o čo nám ide, priamo, jasne  láskavo a pevne. 

V ktorejkoľvek oblasti našich životov – intimity a sexu, peňazí, práce. Aby sme zodpovednosť  za seba nedávali na druhých. A súčasne sa nesnažili zachraňovať či spasiť tých okolo. ☺ 

Skúste si spomenúť v situáciách na: „Čo pre seba teraz potrebujem / čo by mi pomohlo byť  láskavo priamo pravdivý/á v tom čo pre seba chcem?“ Je možné, že to zo začiatku bude treba  trénovať, znova a znova. A pokiaľ máte partnerov, kamarátov a pod., s ktorými sa môžete  dohodnúť na trénovaní tejto komunikácie – výborne. 

Držím palce! 

PS pripájam pre všetkých jedno cvičenie, ktoré som dostal vo výcviku Proces-orientovanej  práce: Spojenie sa s láskavým svedkom. Boli časy kedy som ho robil niekoľkokrát denne:

Spojenie sa svojím „Láskavým svedkom“  

1) Nájdi si v priestore fyzicky miesto, kde sa budeš cítiť najlepšie spojená/ý so sebou. Postav  sa tam a cíť sa chvíľku.  

2) Spomeň si na najláskavejší okamih v svojom živote, kedy si cítila/l láskavý moment. Či už to  bol nejaký človek (rodina, blízky priateľ či neznámy), v nejakej skupine či so zvieraťom alebo  prírodou či vecou.  

3) Nechaj svoje telo, nech si opäť nájde v priestore miesto, ktoré je priradené tomuto zážitku  láskavosti. Postav sa fyzicky tam a všímaj si čo cítiš.  

4) Staň sa týmto lákavým momentom, nasaj do seba túto kvalitu na mieste kde ju Tvoje telo  našlo, toľko koľko pôjde v daný moment..  

5) Z tohto miesta sa pozri kde v priestore stojí Tvoje každodenné Ja. Iba si všímaj sama/m seba  s láskavou kvalitou.  

6) Čo si všímaš z láskavej pozície? Čo by si poradila/l sám sebe ako svoj Láskavý svedok?  

Toto cvičenie rob niekoľko krát denne, a keď nemôžeš fyzicky meniť miesto, iba si ho telesne  uvedom v priestore a pozeraj sa na seba z tohto miesta Láskavého svedka a všímaj si cez  fyzické telo čo sa deje. 

Prajem vám nádherné, láskavé a Vaše dni 

Marek Bohunický  

www.skolacloveka.sk 

Zmyselnosť – zlí chlapci a zlé dievčatá

Mám na srdci a na mysli tému o zmyselnosti, zmyslovosti, cítení a pravdivom prejavení sa. O odvahe  a ochote sklamať – ak treba – očakávania druhých ( rodičov, priateľov, spoločnosti) pokiaľ nejdú  našim smerom a spôsobom. Tému o hlade, hlade po skutočnej blízkosti či dostatočnej vzdialenosti. 

O vášni, strachu a pocitoch viny. Za to čo prirodzene patrí, alebo by mohlo, k životu. Čo ho oslavuje,  víta a posúva ďalej. Slobodnému prejaveniu súhlasu i nesúhlasu práve tak ako to cítime. 

O nasýtení sa tým, čo formuje náš život od malička do okamihu, kým si to neurobíme naplno po  svojom. Na čom závisí náš pocit naplnenia túžob, vyberania si partnera, ustátia si vlastných hraníc.  Dovolením si snívať a tento sen realizovať – fyzicky a skutočne. 

Na čom môže závisieť naša váha – plnosť či prázdnota, „tučnota“ či „chudosť“. Pocit jednoty alebo  osamelosti. Téma i o tom, od čoho závisí naša potreba robiť veci pre to, aby sme sa páčili ostatným.  Či nerobili to a tak čo potrebujeme, aby sme neohrozili naše právo byť súčasťou… 

Hovorím o DOTYKU

Poznáte niekoho, kto je nasýtený dotykmi a telesnou i psychickou blízkosťou? Dotykmi priateľskými  i intímnymi? Takými, čo oslavujú jeho /ju proste len tak? Patríte k týmto vyvoleným? Gratulujem!  A v opačnom prípade… vás pozývam na malý výlet písmenkami. 

Ak sme ochotný skúmať ako sme a chceme byť vo vzťahu s ľuďmi okolo nás, nevyhneme sa  zvedavosti ČO nám „prináša“ pocity uspokojenia a naplnenosti v živote. Objatie, milovanie sa s  niekým, vrúcne slovo, dobre odvedená práca, peniaze, vizáž, postavenie, úspech našich detí… .  A koľko z tejto naplnenosti naozaj vydrží, ostáva dlhodobo ako hlboký stály pocit radosti a správnosti  pociťovanej na tele. Čože? Na tele? Myslí sa tým že telo sa teší a podľa toho sa hýbe? Áno. 

Ja som v posledných rokoch skúmal na sebe a konfrontoval s ostatnými najmä dve témy – čo nám  prináša slasť, blaho a radosť. A kedy sa objavuje hnev a hanba v ich rôznych podobách. Tieto tému sú  úzko späté s našimi prirodzenými potrebami, vyplývajúcimi z toho že máme telo. Ono si niečo pýta, je  spojené s psychikou a v závislosti od naplnenia potrieb tela v detstve sa vyvíja i naša psychika, naše  postoje a očakávania, presvedčenia.

Uvedomil som si, že v začiatku hlavným dôvodom prečo som začal robiť masáže bolo to, že mne  samému chýbal dotyk, tým myslím TEN dotyk, po ktorom volal môj hlad. Ale neuvedomoval som si to  takto. No mal som potrebu byť v kontakte. Dobrou neuvedomelou cestou bolo stať sa masérom.  Postupne rokmi som si to začal uvedomovať, no ešte stále som si nedovoľoval pýtať si taký dotyk,  s tými ženami a mužmi, ako ma to k nim volalo. Mohol by som sa vyhovoriť na to, že som mal žiarlivú  priateľku, že sa rodičom nepáčilo s kým som sa kamarátil, že partia nepovažovala sa dosť dobrých  takých, čo neuznávali jej hodnoty, že chlapi sa predsa neobjímajú… bla bla bla. Zotrvával som  v akýchsi bezpečných vzťahoch a vzorcoch, s neuvedomelými pocitmi „dobrého chlapca“. Toho, čo  nepovie že chce ísť do kina s inou kamarátkou, pretože mu je s ňou tiež dobre. Ktorý nepovedal že  potrebuje toľko a toľko priestoru pre seba samého, či má také a také požiadavky v sexe. Či sa cíti  zahltený tou emočnou archeológiou a ospravedlňovaním sa ľudí okolo seba. Proste zo strachu. Áno,  dal by sa nazvať „empatiou“. Keby som o ňom nevedel pravdu. Že som si nedovolil žiť tak, ako som to  naozaj cítil a potreboval.  

Po rokoch, keď som sa začal spontánne dotýkať a objímať, stretávať s tými a tak ako som to cítil som  začal objavovať starú pravdu. Že sme väčšina ( česť výnimkám) v strašnej „ haluške“. A trvá dlho ju  odhaliť, je to bolestné, sebaskúmajúce a vyžaduje to úprimnosť. A tou „haluškou“ je stres z blízkosti,  dotyku a intimity. Že bol krásne vytvorený, až profesionálne cielene. O tej téme píšu úžasne rôzny  autori – J. Liedloffová v Koncepte kontinua, A. Janov v Prvotnom výkriku, J. Prekopová v Pevnom  objatí a pod. 

Téma hladu po oceňujúcom a vyživujúcom dotyku môže byť hraničná, nepríjemná a zahanbujúca.  Vyžadujúca dostatočnú odvahu a bezpečie. Ako sa mohlo stať, že sa hanbíme prejaviť si sympatie,  vypýtať si objatie či bozk? Kto vymyslel, že telo je hriešne? A čo z toho mal, čo tým chcel kto  dosiahnuť? Ako je možné, že spoločnosť podporuje bezcitné zachádzanie s novorodencami tak, že  strácajú kontakt a spojenie s radosťou vyplývajúcou z napĺňania telesných potrieb? Aký puritán  vyhlásil, že zmyselná žena je diablovo pokušenie? Že prebudenie sa v tele, byť si vedomý svojich  zmyslov je hriešne? Je pre spoločnosť výhodné, ak namiesto naplnených ľudí máme masy závislákov  na jedle, drogách, televízii či asketizme? Je vôbec možné sa z tohto kolotoča generácií manipulácií  vymaniť? Ako? Ako sa cítiť naozaj naplneným až tak, že život konečne začne dávať zmysel a hlboké  radostné uspokojenie? 

Zažil som, že kým nie som dostatočne telesný, všetko sa tvári v „porádečku“. Máme svoje predstavy  o tom, ako sa vzťahujeme, ako milujeme… zväčša iba predstavy. Po konfrontácii s fyzičnom sa často  rozpadávajú. Asi ako keď si bojovník predstavuje ako skvele ovláda techniky a v skutočnom zápase je  prekvapený – v realite je to inak! 

Začal som „vidieť“ ako hráme svoje hry – muži i ženy pre pocit bezpečia v rolách rodičov či detí, je to  „bezpečnejšie“. Pretože byť si zarovno – stretnúť sa ako muž so ženou, či proste žena s mužom – obnáša konfrontovať sa so sexualitou, postavením, túžbami. Tak radšej hráme tých nad , chlapi berú  ženy ako dievčatká a ženy mužov ako chlapčekov. Či hráme slabučkých. A vnútri stále hlodá divný  pocit – hlad, túžba po spojení s tým pravým či pravou, TOU či TÝM.

Mimochodom – romantická  predstava o túžbe je hlúposť, nie romantika. Pretože túžba je vlastne bolesť za niečím, čo nemám. Čo  je akosi nedosiahnuteľné. Pretože je to v minulosti! Ako sa toto mohlo stať romantikou? PRE Boha?  Lebo utrpenie je viacej cenené a povolené ako žiť v spokojnosti, plne si vedomý svojich potrieb a ich napĺňaním? Jeden učiteľ mi pri kríze vo vzťahu dal otázku: „Čo je tam zakázane?“ bum! A osvietilo  ma. Napadá i vás niečo? 

Skrátim to. Je normálne, že keď sa dieťaťu niečo nepáči, je to proti jeho prirodzenosti – čokoľvek pre  život potrebné a formujúce ako dostatok bezpečného objatia a láskavého hlasu a dotyku – ktosi mu  nabulíka že je „zlé“. Lebo trvá na navrátení sa do rovnováhy, do života. A tak aby bolo vnímané ako  „dobré“ naučí sa popierať a ignorovať svoje skutočné potreby a volania duše. Stane sa to  podvedomým, nevedomým vzorcom. Vyhýba sa tomu, čo by ho mohlo spraviť spokojným, šťastným  a naplneným. Lebo veď si pamätá i v dospelosti, že musí poslúchať iných. Tí predsa lepšie vedia čo  ono potrebuje a kam smeruje jeho duša. Či nie? 

Čiže spojenie so svojím rytmom života „je v háji“ a človek v meste. Čo s tým? Poznáte ten pocit, keď  spravíte konečne pre a podľa seba a dostaví sa pocit viny a hanby? Úžasný mechanizmus, však?  Našťastie je súčasťou balíčka i pocit odvahy a narastajúcej sebahodnoty. Dobrá správa, dá sa to  „preprogramovať“ ale pozor, nie iba rozprávaním či podobne. Telesnou skúsenosťou, ktorá potvrdí  alebo vyvráti správnosť postojov a očakávaní. Preprogramuje staré vzorce napätia v tele. Toto  oslobodzuje, navracia do radosti, zmyselnosti ktorá nemá funkciu zvádzať, ale pomáhať nám viesť sa  životom naplno. S divokou nekompromisnou živosťou, ktorá hovorí áno tomu, čo život prinesie. A na  to … sa vlastne musíme konečne stať zlými chlapcami a zlými dievčatami. A začať počúvať seba  samých.  

Tak čo, ste pripravení prípadne i sklamať očakávania druhých, aby ste mohli žiť svoj život? 😉 

Marek Bohunický 

www.skolacloveka.sk