Srdečne vás všetkých zdravím. Dnes sa dostávam k téme, ktorá ma sprevádza na mojej Ceste najdlhšie. A ako prvá mi pomohla sa postaviť za seba, nájsť v sebe silu a bezpečie. Ide o bojové umenie. O umenie ustáť si svoje hranice a potreby.
Budem písať o tom, čo pre mňa bojové umenia znamenajú, v čom sú nápomocné a z môjho pohľadu potrebné pre vyvážený, zdravý a vedomý sociálny život. Ako som našiel cestu od tvrdého bojovníka k zraniteľnosti a láskavosti, ktorá je kľúčovou schopnosťou pre žitie radostného a naplneného života. Je to pre mňa i poďakovanie a uctenie si Ducha bojových umení, a učiteľov ktorý ma stále sprevádzajú a vedú životom.
Zoberme to od základu. Čo tvorí hlavnú časť kvality našich životov? Ja vnímam, že sú to vzťahy. K ľuďom, zvieratám, veciam, priestoru. Vzťah k sebe samým, i k tým častiam seba, ktoré nepovažujeme za sexi alebo žiadúce. Akým spôsobom sme vo vzťahoch? Cítime sa bezpečne a ochotný sa nechať dotknúť? Byť fyzicky i psychicky intímny, hravý, pravdivý? Hravo, dravo, nežne či akokoľvek to práve máme?
Pre mňa je to akýsi ukazovateľ nášho postoja k životu, spôsobu komunikácie, toho či sme so životom skôr v konflikte, vyhýbaní sa, boji alebo vedome v konfrontácii a zvedavosti ako prúdi láska.
Po rokoch cvičení bojových umení a následnému výcviku psychoterapie si uvedomujem, že všetci bojujeme a zraňujeme. Rôznymi spôsobmi – fyzicky i psychicky. Seba, druhých, prírodu. Jedinú cestu z toho von vidím zatiaľ v uvedomení si postojov a konaní až do bodu vlastných motivácií a konkrétnych krokov. Uvereniu na konkrétnej fyzickej i psychickej rovine v živote, že máme svoju silu a možnosť ju použiť. Ako ľudia potrebujeme konkrétny zážitok, nestačí iba „myslím si a dúfam“.
Stále viac mužov i žien mi vraví, že ich starým snom bolo učiť sa bojové umenia. Pýtam sa prečo? Odpoveďou je dokázať sa brániť, byť silný a v kontakte so svojou silou, cítiť sa v bezpečí, ťahá ma tam niečo čo neviem vysvetliť.
Keď sa pýtame na pôvodný úmysel, účel niečoho kam vstupujeme (kurz, škola, vzťah, práca) popisujeme vlastne v čom vnímame výhodu niečo robiť alebo tým byť. Či tam ideme hlavou alebo preto že nás tam niečo ťahá, volá a ten hlas je dostatočne silný aby som to nedokázal ignorovať. Potreba s tým byť tak, aby sa mi odhalila pravda o tom čo ma tam ťahá a sa potrebujem dozvedieť.
Práve v téme bojových umení je podstatné to posledné, že človek na to, aby ich vedel „použiť“ sa tým čo sa učí musí stať, byť tým. Stať sa tým vedomím, pozornosťou na procesy svojho tela i mysle v jemných i náročnejších situáciách. Sebaovládanie je podstatnou časťou. A súčasne nie je celkom vyjasnené, v čom a ako sa vlastne máme ovládať.
Mal som šťastie prejsť od tvrdých bojových umení po úplne tekuté, ktoré ma prekvapili tým, že to mäkké dokáže byť oveľa pevnejšie a silnejšie. Koľkej ženskej jinovej energie som potreboval dovoliť cezo mňa tiecť. Ochota zmeniť svoj postoj s ktorým pristupujem k situácii, pokiaľ vnímam že nie je pre mňa samého funkčný v zmysle radostne žitého života. Upraviť ho tak intuitívne že nepotrebujem premýšľať.
Myseľ sa nezapája, lebo keď sa zapojí vznikne stvrdnutie, ktoré môžeme nazvať vnútorným postojom, neprijímaním toho čo je. Snahou pretlačiť svoje predstavy alebo uniknúť tomu čo hrozí konfrontovať rozhodnutia mojej mysle verzus tela, duše a ducha. Takže nestačí iba telesné kultivovanie! Je potrebné venovať pozornosť svojej psychike, hľadať dôvody prečo mi technika nevyšla, prečo som vytvrdol, čoho sa vlastne bojím a aký obranný vzorec sa mi zapol. Ak pracujem so zbraňami je to ešte dôležitejšie, neublížiť sám sebe alebo partnerovi.
Pretože sa vlastne stávame nositeľmi určitých kvalít a schopností. Všetko čo sa naučíme je bezpečné vďaka tomu, že sme si seba-vedomý, v zmysle že vieme čo sa s nami deje v danej situácii. Čo vlastne činím sebe a ostatným? Na to opäť potrebujem chcieť byť k sebe pravdivý. Priznanie si že sa bojím a preto reagujeme takto, je najvyšším atribútom bojovníka /čky. Či prejavíme silu zo strachu skôr než dôjde ku jeho zdieľaniu alebo ju použijeme v úmysle rozvíjať lásku je obrovský rozdiel. To predpokladá že sa nestaneme strojom, ktorý seká v sebaobrane hlava-nehlava okolo seba, fyzicky alebo slovne. Je dôležité ako sa rozhodneme Silu použiť, aké jej chceme dať vyjadrenie.
Ak budem veriť a cítiť, že mám možnosti, viem si vybrať. Môžem si vybrať medzi tým, že sa naučím mať silné telo, láskavo a technicky sa ubrániť fyzickému či slovnému manipulovaniu. Že rozviniem v sebe vedomie nemanipulovať druhými.
Otázka.
Spravilo ma to čo robím a tomu venujem čas šťastnejším, skutočnejším, otvorenejším a spontánnejším?
Naučilo ma to byť človekom a nie uzlíkom reaktívnych vzorcov a nervov? Premenil som sa roztečenej hmoty, ktorá uhýba pred svojimi potrebami zo strachu čo na to ostatní?
Alebo som konečne prestal tlačiť na druhých a prijal, že sme všetci rovnocenný?
Naučil som sa otvoriť láske tak ako ju ja vnímam a žiť ju? Naučil som rozvinúť odvahu zoči-voči neznámemu?
Prekonal som reaktívne vzorce a hlasy svojich rodičov a vychovávateľov?
Uprednostňujem pred nátlakom spoločenskej propagandy svoju vlastnú intuíciu a dovoľujem si ju skúmať?
Som ochotný sa o seba postarať ako fyzicky i emočne ako dospelý?
V jednom bode tréningu bojových umení, kde už viem že sa ubránim a druhý to dokonca i cítia, ostáva otázkou kam ešte pokračovať? V technike? Okej, no to je samoúčelné, v rozvíjaní sily? Kam? Načo mi je v bežnom živote vedieť spraviť 500 klikov a zvládnuť 10 protivníkov? V tomto bode to je už živenie ega, ktorá vie byť nekonečná. Až príde vyšší vek, telo starne a postupne je čisto fyzicky výkonnostne limitované. Ak postavím svoj tréning iba na tomto, všetky tie roky posilňovania tela zo mňa vytečú a veľa neostane.
Emočná inteligencia?
V určitom bode, ak má človek šťastie, trpezlivosť a záujem, zistí že existuje nejaká psychická energia, ktorá oživuje organizmus zvnútra. Že má nejaký tok, smer a charakter. Že je energia Z/zeme, kovu, vody a pod. Že ak sa naladím na konkrétnu z nich, bude moje telo a psychika svojím pohybom vyjadrovať jej charakter. Bude sa podľa nej hýbať. Naučí sa ich používať, na boj, ničenie a prípadne neskôr i na liečenie. Zistí, že posilňovať sa dá i „energetické“ telo. Viac energie, rôzne druhy. Opäť možnosť sa stratiť v samoúčelnosti, pokiaľ by sme ostali iba vo vyjadrení bojovania alebo hrania sa na liečiteľov.
To že sa naučíme pracovať s telom a energiou by nám ľuďom mohlo pomôcť vnímať, ako sa skutočne cítime, kde a ako zastavujeme energiu a pred čím si myslíme že nás to má ochrániť. Môže to byť strach, zlosť, smútok… dokonca si vieme uvedomiť že zastavujeme prejav sympatií a lásky. A prečo.
Tak sa dostávame do úplne inej motivácie pre tréning bojových umení.
Bojovník lásky – láskavý bojovník?
Učíme sa spracovať svoj strach zo zdieľania seba samého nie tým, že ho potlačíme alebo ujdeme, ale že mu porozumieme a spravíme si z neho priateľa a pomocníka. Môže nás to zaviesť k starým spomienkam na príkoria ktoré sa nám stali alebo sme ich tak vnímali. Na skúsenosti ktoré sme si nazvali chybami. Kde sme si možno kadečo sľúbili, prisahali. Že takto už nie, že láska je nebezpečná lebo po človeku vyžaduje odovzdanie sa úplne. Že si našu otvorenosť a pravdivosť treba zaslúžiť.
Skutočný bojovník či bojovníčka vedie od určitého momentu konfrontáciu so svojimi starými zvykmi a reakciami. Tak sa psychicky uvoľňuje.
Uvedomuje si, že každý postoj ktorý pri cvičení s partnerom zaujme, vyjadruje jeho bežný životný postoj v adekvátnych situáciách doma, v práci a vo vzťahoch. Tak som prišiel na to, že vlastne každé cvičenie je určitá konštelácia, každý spolubojovník nám predstavuje niekoho z bežného života. Nevyriešené vzťahy s rodičmi, súrodencami, učiteľmi a podobne.
Zdokonaľovaním seba-uvedomenia zažívame ako sme prítomný v živote, kde sa snažíme uniknúť láske keď sa bojíme že nás zraní, aké gestá používame. Kde sa namiesto inštinktu a vnímania smerovania svojej duše nechávame odtlačiť zo života svojou mysľou.
Kedy telo a duša chce vykročiť k milovanému no hlava pohyb zastaví. Pre istotu. Myseľ sa veľmi bojí lásky. Pretože odovzdaním sa láske ostávame v tu a teraz. Tak nevedomky alebo i vedome bojujeme, odstrkávame od seba ľudí či situácie, ostávame radšej buď osamotený alebo vôbec nevieme zostať radostne sami.
Pomocou výcviku sa spomalí myseľ, začíname vnímať svoju pravdu z hĺbky tela a duše. Ostáva pravda toho čo je a chce byť. Človek už nedýcha, je ním dýchané, je ním pohybované. On sa pre toto rozhoduje na základe uvedomenia. A tam bežná myseľ nie je potrebná, umiera. Tak sa bojovník naučí vystaviť sa smrti, ktorá je zďaleka náročnejšia ako fyzická. Znamená premenu doterajšieho života a spôsobu bytia. Vchádzanie do situácií a konfrontácií, otváraní sa tam, kde by predtým klamal alebo ušiel. Nezasahovaním mysle dôjde k tomu, že nám spružnie telo, psychika a budeme mať ostré vnímanie. Nestaneme sa tupými! Práve naopak, veľmi ostro rozumnými pomocou empatie na to, čo je zdravé. Tu sa používa napríklad tréning s mečom.
Áno, človek prestane dávať mysli priestor aby nekontrolovane riadila jeho život. Začne vnímať kam a ku komu ho život naozaj volá, kde si má zastúpiť miesto. A na tomto mieste využije všetky atribúty bojovníka – pravdivosť, pevnosť, empatiu a zdieľanie.
Záverom
Pôvodným účelom bojových umení bolo ubránenie si svojho domova, rodiny a klanu. Proste bezpečia. Vnútorného i vonkajšieho. Bol to osobný rozvoj tela a duše, aby bol človek schopný vnímať o čo vlastne ide v jeho živote a jednotlivých situáciách. Na tom sa nič nezmenilo.
No špeciálne v dnešnej dobe, kedy sme ako spoločnosť tak odpojený od prírody, po storočiach znevažovania tela a jeho potrieb, autentického vyjadrovania svojich emócií – je možnosť stať sa vedomým bojovníkom lásky o to lákavejšia. Preto vnímam zmenu v štýle učenia bojových umení ako potrebnú. Precítiť a pochopiť, ako využiť svoj strach a pocity hanby na žitie vlastného života v radosti a láske. Proste naučiť sa konštruktívne a vedome báť ☺.
A v určitom momente človek zistí že nebojuje, jeho vnútorný postoj sa zmenil. I na tréningu bojových umení proste iba je, stelesňuje bytie. žije spontánne a inštinktívne v pravde – telom, slovom i činom. Tam je pre mňa dohľadný vývoj bojovníka lásky dokonaný. Toto je pre mňa súčasný účel bojových umení.
U mňa na kurzoch nejde o dokazovanie si že je niekto lepší človek ako iný, o násilie či páchanie bolesti. ! Ide o zdieľanú radosť z prejavu prirodzeného pohybu, sily a energie. Zvedavé stretávanie sa. Neakceptujeme vyvyšovanie sa, neúctu a zákernosť. Vítame zvedavosť, hanblivosť, neskúsenosť i skúsenosť, zdravú konfrontáciu. Majstrovskú silu začiatočníckej mysle – po každý raz ako po prvý raz.
Krásny deň vám prajem priatelia. V minulom blogu som uviedol názov: Bojové umenia ako umenie sa báť. Budem v tom pokračovať viacej na telo. Pozývam Vás na prechádzku o vnútornom a vonkajšom bojovaní.
Pokiaľ by mal niekto pocit, že sa ho téma bojových umení netýka, možno ho vyvediem z omylu. Riadna výzva hneď na začiatku, však? 🙂
– Zažívate momenty, keď by ste si radi niečo dovolili, a nedovolíte si to? – Cítite sa niekedy ako obeť? – Povedal Vám niekedy niekto, že spravil čosi len kvôli Vám, alebo že sa pre Vás nejako obetoval? Nechali ste sa na to chytiť? – Zažili ste v svojom živote porušenie intimity? Ešte ste to nevyliečili? Nemali ste možnosť zažiť opačnú skúsenosť v realite ( to kde by ste si ustáli hranice)? – Potrebujete byť stále Tí dobrí a dokonalí, alebo naopak sa Vám nedarí byť milý a príjemný? – Máte v sebe hlasy, ktoré Vás kritizujú za Vaše telo a sexualitu? – Vediete s partnerom/kou nekonečné debaty, kde sa vyhýbate tomu o čo naozaj ide? A potom sa vo Vás zdvíha hnev a pocity márnosti, že sa to nikdy nezmení? Alebo stále dúfate v zázračnú zmenu a záchranu z vyšších sfér?
– Viete už čo chcete, ako a napriek tomu ste nespravily TEN krok? – alebo sa proste nevedomky vyhýbate zisteniu a precíteniu si toho čo naozaj chcete z hĺbky svojho tela a duše, sami pre seba, bez ohľadu čo na to Tí ostatný?
Tak, vážený čitatelia, hľadáte v sebe kvalitu “vnútorného bojovníka, bojovníčky”. (aby som si to zjednodušil, dovolím si písať v mužskom rode). Teraz je moderné to nazývať napr. “postaviť sa za seba”, byť skutočným mužom či ženou. I keď ani sv. Peter vlastne nevie čo to je. Možno preto, že sa nikdy neinkarnoval, rozumej pod tým – nenarodil sa do mäsa a krvi.
Pôjdem na to kuchynsky. Zákon zachovania energie hovorí, že E sa nedá zničiť a prirodzene je stále v nejakom pohybe. Vlní sa totiž potvorka. Je neposedná ako zvedavé malé dieťa. Až sa trasie od vzrušenia byť v kontakte s niekým alebo niečím. Spoznávať. Ak sa jej budete snažiť prikázať sedieť a nehýbať sa, to je rovnaký princíp. Proste ju “nedáte na ľad” do chladničky na dobu, kedy to bude VÁM vyhovovať aby tu bola 🙂 Je to princíp tvorivosti, sexuality, životnej energie, zvedavosti, kontaktovania sa s tým čo ma zaujíma a priťahuje. Pohyb. Pocity. Emócie. E- motion = energia v pohybe tečúca cez svaly. A naše vnútorné povolenie si spraviť ten krok a prejaviť sa.
Takže nejakú energiu máme všetci. A každý máme nejaké potreby. Dýchať, piť, jesť, spať, hovoriť, načúvať a byť vypočutý, dívať sa a byť videný, dotýkať sa a byť dotýkaný. Milovať sa, milovať a byť milovaný. Sexovať. Naplniť tieto svoje základné potreby, ktoré dávajú vnem že sme dostatočný a život dáva zmysel. Bodka.
Pokiaľ ste zažili, že niečo z toho Vám bolo odopreté a zakázané, čiže dané do polohy “vina, hanba, zahanbenie”, tak vedome alebo nevedome bojujete o svoju “hodnotu a miesto”. Máte nejaký svoj spôsob (vzorec), ako toto dosiahnuť. Prečo? Pretože energiu nemôžete len tak odložiť do sáčku a dať “na ľad”.
Žijeme v dualite. Mužské a ženské, tmavé a svetlé…bla bla bla. Už je to takmer otrepané mudrovanie. To, čo je na tom ešte zaujímavé – “dobré a zlé”. Vedomé alebo nevedomé použitie Sily ( životnej energie). Zdravá alebo zraňujúca agresia. Prejavená alebo potlačená. Ááá, prihorieva.
Človek, ktorý vedome vníma svoje potreby a ich priamo, jasne a včas komunikuje – berme ho ako človeka, ktorý sa vie “za seba postaviť”. Je úctivý k ostatným, lebo v prvom rade ctí svoje vlastné potreby tela a duše. Je prispôsobivý životu v tomto zmysle uctenia si seba. Vie, že sa môže rozhodnúť použiť fyzickú či psychickú silu empaticky a stále za seba. A preberá za to zodpovednosť, lebo chápe princíp. Že by to inak celé – pocity, naplnenie svojho sna, … – hodil na niekoho alebo to chcel niekomu vytrhnúť.
Takýto človek sa uspokojí iba s reálnym, skutočným fyzickým realizovaním SVOJHO sna, ktorý ho reálne robí šťastným, silným a cesta k nemu autentickým. To je ďalšia časť moderného hľadania – byť autentickými. Lebo je to – priznajme si – sexi. A to čo je sexi má vždy dostatok energie a priťahuje nás.
Má to však háčik – autenticita je nesporne spojená s fyzickým telom. A teda tým, ako sa cez neho prejavujeme. Čo máme povolené. Máme povolené i to, čo ostatný môžu považovať za zlé? Dokážeme povedať nie, spraviť niečo úplne inak než to robili ľudia u nás v rodine či blízkom okolí? Dokážeme byť slobodne silný, priamy a sexuálny alebo je to príliš?
Ešte raz – autenticita a množstvo dostupnej energie sú priamo spojené s vedomím tela a telesnosti. Fyzickým prejavením sa CEZ TELO a nie myslením! Alebo teda, je závislá od nášho prijatia svojho tela a jeho “oblečenia si”. V tanci, speve, tantre a i bojových umeniach dochádza k takzvanému kontaktu s realitou. Teraz sa budem venovať bojovým umeniam, pretože tie do tohoto prinášajú ešte úplne iný rozmer. A to potrebu naučiť sa spracovať situácie, ktoré nás priamo ohrozujú, nedávajú nám možnosť sa IBA tváriť že je všetko “v pohode”. To znamená, učia nás konfrontovať sa s reálnou životnou potrebou – nájsť si svoj postoj k agresii, tomu animálnemu v nás. Buď to dokážeme prijať – že sme ľudské zvery – alebo budeme stiahnutý či príliš agresívny. Inak povedané – bojové umenia nás učia uvedomiť si a chrániť si vlastné hranice v prítomnom okamihu.
Pretože z reálneho života sa do cvičenia iba prenesú (sa tu prejavia, odzrkadlia) situácie ako: ” je to v pohode”, “mne je to jedno”, “ja neviem”, “som zmätený/á”, “možno, asi, trochu”. Všetko sú to nejasné, vyhýbavé odpovede, kedy nepreberáme zodpovednosť za jasnú momentálnu odpoveď, ktorá by bola ÁNO alebo NIE. A takto sa zbavovaním zodpovednosti za jasnú odpoveď snažíme zbaviť i tej energie, ktorá nami prúdi. Ale to neeejde 🙂
Ak ste išli niekedy na stretnutie keď sa Vám ale že fakt nechcelo, len aby sa nepovedalo. Objali sa s niekým, s kým ste to tak necítili. Prijali prácu či kontrakt s ktorým ste vnútorne nesúhlasili. Mali sex i keď ste to tak práve nemali, či si dali bozk, podali ruku keď by ste radšej mali vzdialenosť. Toto všetko hovorí o nectení si svojho cítenia a hraníc, ktoré sa prejavia pri cvičení s partnerom. Alebo si nedovoľujete nechať sa pritiahnuť tam, kde s Vami svet flirtuje. V skratke – ak nie ste autentický v bežnom živote a komunikácii. Zareagujete neskoro, nesprávnou technikou, z hlavy, alebo z prehnaných emócií. Neadekvátne.
V bojových umeniach sa pri cvičení (sparingu) s druhým prejavia všetky Vaše životné postoje, presvedčenia, to kde reálne ste. Totálne a jasne. To, aký máte životný štýl – utekať, útočiť, zamrznúť. Aký máte vzťah k sile, jej miere použitia, načasovaní. Či ste ochotný a schopný reagovať na to čo k Vám prichádza včas, alebo máte tendenciu neveriť tomu čo sa deje 🙂 našťastie tu dochádza k rýchlemu uvedeniu do reality – dostanete po “čumáku” alebo sa ocitnete v nejakej nepríjemnej pozícii s rukami “za chrbtom”.
Akýkoľvek životný postoj k sebe a svetu je tu jasne čitateľný. Ak iba hráte, nefunguje to. Ak máte zábranu “vlastniť a použiť” silu – dostanú Vás Vaše vlastné zábrany v podobe sparing partnera. Môžete hrať hru na tých chápajúcich a milých koľko chcete – tam kde je potrebné prejaviť svoju vnútornú silu cez svoje telo a hlas – tam budete vyzvaný k prebratiu zodpovednosti za to, keď to neurobíte. Skúste tu zahrať obeť – buď s Vami nebude chcieť nikto cvičiť (veď načo), alebo Vám niekto ako odpoveď na Vašu skrytú agresiu dá jednu po nose. Že akú skrytú agresiu?
Predstavte si že akékoľvek vnútorné pocity sa dajú vyjadriť telesným gestom. To je to, čo si často ako spoločnosť nedovolíme. Vyzerať práve tak, ako sa naozaj cítime. Takže, skúste nájsť či si nacítiť aké telesné gesto či akciu predstavujú tieto potlačené pocity:
Frfľanie, Tichá domácnosť, podpichovanie, ironizácia, pravidelné meškanie či zabúdanie na niečo, vyhováranie sa, tlačenie koho si do niečoho. Toto všetko sa prejaví ako buď zle načasovaná technika či nesprávne prevedená. Buď je niečím málo alebo priveľa. Chápete? Sú to medzi iným spôsoby ako zahanbujeme druhých, snažíme sa nevedomky na nich “postaviť”. V kontexte reality Láskavých bojových umení sa učíme cez kontaktovanie sa so Silou žiť v mieri, lebo sme priamo a hrdo prijali svoju zodpovednosť za to ako narábame si Silou. Silou slova, dotyku, prejavenia sa či neprejavenia sa včas.
Toto všetko sa postupne cez “zažívanú skúsenosť” stáva našim novým štýlom. Autentickosť, vnímanie načasovania a miery / intenzity. Hravosť. Prenáša sa to do reálneho každodenného života, pretože to reálne zažívame v hmote. Hmotný prejav je napríklad hlas a pohyb. Myšlienky a myslenie žije zo zemskej energie, čo je energia tela. Takže ak priveľa myslíme vykrádame telo ako špajzu počas štátnych sviatkov, ktoré ale trvajú príliš dlho.
Musíme si vybrať, ako chceme od teraz ďalej žiť. Ak má niekto problém so slovom “musíme”, a chce skúšať nejaké výhrady že: “veď nič nemusím, iba umrieť”… Mno, je to detinské. Musíme prebrať za seba zodpovednosť, pokiaľ chceme žiť svoj život. Dospelý človek sa s týmto zmieri, dokonca sa teší a raduje. Pretože má k dispozícii tvorivú energiu. Sami sa môžeme rozhodnúť ako ju použijeme – vždy keď niečomu povieme áno inému musíme byť schopný povedať nie. Všetko niečo stojí, nedá sa byť “tak trochu tehotný”. Však? 🙂 Buď je žena tehotná alebo nie, tak trochu tehotná je detský štýl žitia. a na jeho základe si potom priťahujeme partnerov a situácie. Ako by povedali indiáni z románov: Howgh.
Stačí múdrostí na papieri, ak chcete spoznať kde ste, čo si o sebe myslíte a ako cítite; skutočne niečo zmeniť, a nie sa iba tváriť že chcete – choďte si to vyskúšať na tréning kde učia princíp Láskavého bojovníka / bojovníčky. A držím Vám palce pri tom, aby ste k sebe v momentoch kontaktovania sa s realitou telesnosti boli k sebe láskavý.
Srdečne
Marek Bohunický
Všimnite si, ako sa v cvičení odráža náš životný štýl a naopak ako môžeme pomocou cvičení v hmote tela meniť svoje navyknuté vzorce správania:
– učíme sa znovu a znovu dôverovať múdrosti tela a svojho cítenia namiesto myslenia a snahy niekoho “ukecať” svojimi múdrosťami či vtiahnuť do emočných vzorcov
– myseľ konečne dostáva príležitosť byť ticho a pozorovať, namiesto stále verklíkovať nejaké ne-zmysly z éteru, pretože je konfrontovaná. Keď začneme byť veľmi mysliaci a filozofujúci, zasekávame sa v pohybe a nestíhame byť tu a teraz = stratíme koordináciu, rovnováhu a spojenie s partnerom
– partner nás svojimi akciami vedie do telesných polôh a situácií, ktoré si sami nevymyslíme = ak spravíme pohyby ktoré sme nikdy pretým nerobili, učíme sa byť načúvajúci a prijímajúci to čo je
– na úrovni mozgu a nervového systému sa dejú obrovské zmeny – mozog doslovne splastičnieva, a začína v nás voľnejšie tiecť energia
– zvyšuje sa naše vnímanie toho, kde energiu v sebe potláčame a prípadne kde sa hráme zbytočne na väčších než sme, pretože tak si iba myslíme že to “dáme” realita potvrdí ako na tom vlastne sme 🙂
– stávame sa autentickejšími, pretože reagujeme v reálnom čase na reálnu situáciu, bez prechádzajúcej prípravy (netušíme čo partner prinesie do telesnej a emočnej komunikácie a ako na to budeme my reagovať)
Toto všetko sa postupne cez “zažívanú skúsenosť” stáva našim novým štýlom. Autentickosť, vnímanie načasovania a miery / intenzity. Hravosť. Prenáša sa to do reálneho každodenného života, pretože to reálne zažívame v hmote. Hmotný prejav je napríklad hlas a pohyb. Myšlienky a myslenie žije zo zemskej energie, čo je energia tela. Takže ak priveľa myslíme vykrádame telo ako špajzu počas štátnych sviatkov, ktoré ale trvajú príliš dlho.
Musíme si vybrať, ako chceme od teraz ďalej žiť. Ak má niekto problém so slovom “musíme”, a chce skúšať nejaké výhrady že: “veď nič nemusím, iba umrieť”… Mno, je to detinské. Musíme prebrať za seba zodpovednosť, pokiaľ chceme žiť svoj život. Dospelý človek sa s týmto zmieri, dokonca sa teší a raduje. Pretože má k dispozícii tvorivú energiu. Sami sa môžeme rozhodnúť ako ju použijeme – vždy keď niečomu povieme áno inému musíme byť schopný povedať nie. Všetko niečo stojí, nedá sa byť “tak trochu tehotný”. Však? 🙂 Buď je žena tehotná alebo nie, tak trochu tehotná je detský štýl žitia. a na jeho základe si potom priťahujeme partnerov a situácie. Ako by povedali indiáni z románov: Howgh.
Stačí múdrostí na papieri, ak chcete spoznať kde ste, čo si o sebe myslíte a ako cítite; skutočne niečo zmeniť, a nie sa iba tváriť že chcete – choďte si to vyskúšať na tréning kde učia princíp Láskavého bojovníka / bojovníčky. A držím Vám palce pri tom, aby ste k sebe v momentoch kontaktovania sa s realitou telesnosti boli k sebe láskavý.
Všimnite si, ako sa v cvičení odráža náš životný štýl a naopak ako môžeme pomocou cvičení v hmote tela meniť svoje navyknuté vzorce správania:
– učíme sa znovu a znovu dôverovať múdrosti tela a svojho cítenia namiesto myslenia a snahy niekoho “ukecať” svojimi múdrosťami či vtiahnuť do emočných vzorcov
– myseľ konečne dostáva príležitosť byť ticho a pozorovať, namiesto stále verklíkovať nejaké ne-zmysly z éteru, pretože je konfrontovaná. Keď začneme byť veľmi mysliaci a filozofujúci, zasekávame sa v pohybe a nestíhame byť tu a teraz = stratíme koordináciu, rovnováhu a spojenie s partnerom
– partner nás svojimi akciami vedie do telesných polôh a situácií, ktoré si sami nevymyslíme = ak spravíme pohyby ktoré sme nikdy pretým nerobili, učíme sa byť načúvajúci a prijímajúci to čo je
– na úrovni mozgu a nervového systému sa dejú obrovské zmeny – mozog doslovne splastičnieva, a začína v nás voľnejšie tiecť energia
– zvyšuje sa naše vnímanie toho, kde energiu v sebe potláčame a prípadne kde sa hráme zbytočne na väčších než sme, pretože tak si iba myslíme že to “dáme” realita potvrdí ako na tom vlastne sme 🙂
– stávame sa autentickejšími, pretože reagujeme v reálnom čase na reálnu situáciu, bez prechádzajúcej prípravy (netušíme čo partner prinesie do telesnej a emočnej komunikácie a ako na to budeme my reagovať)
Toto všetko sa postupne cez “zažívanú skúsenosť” stáva našim novým štýlom. Autentickosť, vnímanie načasovania a miery / intenzity. Hravosť. Prenáša sa to do reálneho každodenného života, pretože to reálne zažívame v hmote. Hmotný prejav je napríklad hlas a pohyb. Myšlienky a myslenie žije zo zemskej energie, čo je energia tela. Takže ak priveľa myslíme vykrádame telo ako špajzu počas štátnych sviatkov, ktoré ale trvajú príliš dlho.
Musíme si vybrať, ako chceme od teraz ďalej žiť. Ak má niekto problém so slovom “musíme”, a chce skúšať nejaké výhrady že: “veď nič nemusím, iba umrieť”… Mno, je to detinské. Musíme prebrať za seba zodpovednosť, pokiaľ chceme žiť svoj život. Dospelý človek sa s týmto zmieri, dokonca sa teší a raduje. Pretože má k dispozícii tvorivú energiu. Sami sa môžeme rozhodnúť ako ju použijeme – vždy keď niečomu povieme áno inému musíme byť schopný povedať nie. Všetko niečo stojí, nedá sa byť “tak trochu tehotný”. Však? 🙂 Buď je žena tehotná alebo nie, tak trochu tehotná je detský štýl žitia. a na jeho základe si potom priťahujeme partnerov a situácie. Ako by povedali indiáni z románov: Howgh.
Stačí múdrostí na papieri, ak chcete spoznať kde ste, čo si o sebe myslíte a ako cítite; skutočne niečo zmeniť, a nie sa iba tváriť že chcete – choďte si to vyskúšať na tréning kde učia princíp Láskavého bojovníka / bojovníčky. A držím Vám palce pri tom, aby ste k sebe v momentoch kontaktovania sa s realitou telesnosti boli k sebe láskavý.
Dobrý deň Vám všetkým. V 4.tej časti z cyklu „Hanba ako strážca ľudskej dôstojnosti“ sa budem venovať téme hanby a zraniteľnosti v zmysle významu „vzťahovej kondície“.
Čo je pre mňa motiváciou?
Radostné, hravé, intímne a silné vzťahy. Rád by som, keby ste si mohli dovoliť čítať text o niečo viacej telom než hlavou, doslovne ho zažívať cez telo, vnútorné obrazy, chute či vône. Aby text mohol byť pre Vás živý, mohol sa Vás dotknúť a Vy si z neho niečo zobrať do svojho bežného každodenného života. A tak do všetkých typov vzťahov, ktoré žijete, či by ste radi žili…
Takže, čo vnímam pod výrazom „vzťahová kondícia“?
Ide o našu schopnosť vytvárať a starať sa o svoje potreby a zaujímať sa o to čo teší a potrebuje i druhá strana. V tomto potrebujeme teda MAŤ ZÁUJEM ako o svoje pocity tak i o pocity všetkých, čo sú účastný vo vzťahu.
Mať takýto typ záujmu nie je vždy jednoduché, pretože to súvisí s určitým vnútorným stavom, našou schopnosťou sa uvedomovať. Čiže ide o našu kapacitu – kondíciu – práve v tejto chvíli, byť vedomý AKO SME VO VZŤAHU. Všímať si ako si dovoľujeme byť pravdivý telesne, psychicky i spirituálne. V niektorých situáciách je to ľahšie – keď sa cítime bezpečnejšie – a v niektorých potrebujeme nazbierať odvahu „sa nechať vidieť a počuť“. Keď píšem o nazbieraní odvahy, ide teda o akýsi proces posilňovania sa v sebe samom. Hovoríme tomu rôzne. Napríklad – veriť si, dôverovať si že si môžem dôverovať. A to je niečo čo sa posilňuje skúsenosťami. Opakovanou ochotou spraviť aj chybu a prípadne sa strápniť, pretože nemáme odkiaľ tušiť ako zareaguje druhá strana. Pod ňou myslím buď jedného človeka alebo i skupinu.
Pre naše vzťahy to je doslovný rozdiel od prežívania k žitiu. Ako si to môžem dovoliť tvrdiť? Pretože naša empatická otvorenosť a pravdivosť povedať, urobiť vypýtať si TO, na čom nám záleží, je darom. Áno, je našim darom do vzťahu. Takže buď do vzťahu darovávame toto alebo akési tajomstvá, ktoré sťahujú našu pozornosť. Oslabujú dôveru, vytvárajú domnienky a neistotu. Častokrát je to nevedomky, a súčasne to na veci nič nemení pre výsledok v zmysle mechanizmu diania.
Ak totiž povieme, VYJAVÍME, čo sa v nás deje, čo cítime a potrebujeme, dávame druhému dar slobody presne vedieť na čom s nami je a nemusieť tápať a hádať. Oslobodíme ho od povinnosti cítiť a riešiť naše veci za nás.
To mi príde naozaj ako dar, ktorý vytvára dôveru a posilňuje nás i vzťah. Ide o rozdiel, či sme v danej chvíli schopný sa rozhodnúť byť pravdivý i so strachom a rozklepanými kolenami čo trasúcim sa hlasom. V tomto mechanizme naozaj nefunguje snažiť sa byť nad vecou, pretože naše vyjavovanie sa stráca na dôveryhodnosti, dokonca sa často stáva že sme nielen nad vecou ale i nad tým komu to vravíme. Síce sa tak na jednu stranu „chránime“ pre hanbou a akýmsi pocitom slabosti a zraniteľnosti, čím platíme možnosťou priamo cítiť a byť cítený.
To komplikuje dopravnú situáciu na našich vzťahových mostoch – vzniká zápcha. Tie autá na ceste, blokujú premávku predsa i v bežnej reči voláme nie stojace auto, ale prekážka na ceste. Cítim sa hravo so slovom dopravná situácia ☺. Do-prava. DO pravdivosti. Pravdivo. A tak keď vo vzťahoch, k sebe i iným – ideme skôr doľava než doprava, vzniká akási zápcha medzi možnosťou vytvoriť stretnutie s druhým človekom.
Prečo dovoľujeme aby vznikala „doľavná“ situácia? Pretože zo strachu byť takými aký práve sme v tom čo cítime a potrebujeme, radšej zľavíme z toho čo je pre nás dôležité. A čím je to dôležitejšie, väčšie, čím väčšiu osobnú vášeň k niečomu alebo niekomu skrývame, tým vytvoríme „doľavnejšiu“ situáciu. Ak zľavíme z toho čo cítime že je pre nás podstatné, ako si nás môže vážiť niekto iný, keď si nevážime sami seba?
Čo s tým? Čo so sebou v takýchto momentoch?
Mnohí vieme, že sa „to“ často deje nevedome. Každý z nás má za sebou svoj príbeh, ktorý ukazuje ako sme sa dostali tam kde sme. A tento príbeh sa bude odvíjať podobným spôsobom dovtedy, kým sa začneme uvedomovať „ako sme“.
Vtedy prijímame svoju zodpovednosť za „TO“, čo sa „nám deje“. Zisťujeme, že sme to my, kto to vytvára a inscenuje. My sme tí, čo vytvárajú svoju dopravnú zápchu, zo strachu že niekomu alebo niekto nám bude príliš blízko. Že to bude príliš intímne. Pretože v intímnej blízkosti prebieha jeden veľký alchymistický proces – všetko sa chce meniť na zlato/prijatie. Jedno veľké ÁNO všetkému – možnosti si vypýtať i odmietnuť. Slobodné Áno i slobodné Nie. Tak nás intímna vzdialenosť (samozrejme nejde tu iba o sex!, ale o magickú kvalitu rozhovor a zdieľaní) vedie k pravdivosti. Ako? Cez zvyšujúci sa tlak, ktorí vzniká keď sa bránime byť videný taký ako sme. Tým nemyslím bezhlavo konať, mienim tým naozaj vnímať svoju zraniteľnosť pri ukázaní sa. Pretože to nás robí cítiacimi na rozdiel od emočnými či vymyslenými. Sme tak skutočný, a „doľavná“ situácia sa mení na „dopravnú“. Takto dáme hodnotu tomu čo sami cítime, dovolíme si sa cítiť zraniteľne (čiže realisticky) a „do-volíme“ – volíme teda ísť „do“ seba a k sebe. Toto druhí potom vnímajú ako našu pravdu o sebe a tak ich ponúkame k rovnakej pravdivosti. Tu si určujeme, aký vzťah to bude. Neznámy, známy, kamaráti, priatelia, partneri. Top je to, čo sa deje v našom psychickom svete, vo vnútornom svete našich vzťahov. To je to, ako sa naozaj máme vo vzťahu. Už to, ako vyzerá vzťah navonok, v tom fyzickom svetle, môže byť úplne iné. Toto ukazujú napríklad rodinné či iné formy konštelácií.
Toto je tá vnútorná rovina našich vzťahov, ktorú volám „snová rovina“. Preto som použil výraz ako „vyjavenie sa“. Vyjaviť kto a ako práve som. Tým vzniká uvedomenie a oslobodenie na oboch stranách. Dopravná situácia.
A ako s týmto všetkým súvisí hanba?
Hanba je hlavným dôvodom keď takto „nie sme“, nežijeme. Sú to všetky tie hlasy ktoré nám hovoria ako sme nedostatočný – nie dosť silný, krásny, bohatý, múdry, dosť muž či žena.
A keďže jediný spôsob ako s týmito hlasmi vo finále naložiť je konfrontovať sa s nimi – potrebujeme na to odvahu a určité bezpečie. Či už ochotou si vypýtať podporu alebo sa pýtať ako sa má ten druhý.
To môžeme spraviť i smerom k „hlasom“ v našich hlavách – otočiť sa k nim priamo a spýtať sa čo je motivácia toho hlasu (vnútornej postavy) mi vravieť mňa oslabujúce či zahanbujúce veci. Najčastejšie zistíme, že sa práve rozhoduje pre svoj väčší komfort, jednoduchosť, radosť a blahobyt. A ktosi v nás sa vtedy ozve – nesmieš, nemôžeš, to sa nepodarí, nemáš nárok lebo nie si dosť. A toto je najčastejšie spätná väzba z detstva od rodičov, starších súrodencov, zo školy či od trénerov a učiteľov.
Keď nazbierame odvahu sa na toto jasne pozrieť, uvedomíme si o čo ide tomu hlasu/om– môžeme sa rozhodnúť. Pretože tým hlasom je ide zväčša o naše bezpečie, ktoré je zvrátené – vyžaduje neslobodu, ponúka smútok a závislosť. A to potom my ponúkame do vzťahov, poslušne pokračujeme vo vytváraní „doľavnej“ situácie tak, ako sme sa to naučili.
Na zmenu je potrebné aby sa v nás objavili otázky typu:
– Čo je to čo práve cítim a potrebujem?
– Čo je to, čo chcem v hĺbke seba, čo cítim bruchom a srdcom?
– Kto som práve teraz, akú rolu predstavujem?
– Čo mi táto rola dáva a čo berie/čo ma stojí? Čo si tým umožňujem a znemožnujem?
Vtedy sa začíname uvedomovať a oslobodzovať. Pretože ak si nedovolím žiť svoje šťastie a blahobyt – druhí si to vždy nejako zlíznu. Vedome či nevedome. Buď ich budem zahanbovať svojimi rôznymi stratégiami, alebo ochudobňovať o seba. Stojac na moste hádžeme pred seba autá, bicykle, kone, zátarasy a popritom cítime smútok a hnev ako sme osamelý v tom na čom nám najviac záleží. Alebo sa od toho radšej odvrátime úplne a povieme že „sme v pohode“. No nie je to zvrátené?
Potrebujeme trénovať, cvičiť vyjavovanie sa. Robiť chyby, hovoriť o tom, opäť konať a ak to inak nejde opäť sa učiť s dôverou v seba na chybách. Natrénovať svoju schopnosť uvedomiť si že sme na hranici svojho komfortu a bezpečia – že na tejto hranici s rozhodujeme či si dovolíme byť zraniteľný a teda pravdivý, skutočný. Alebo či pôjdeme „do ľava“ a nebudeme dôverovať ani sebe, druhému a životu.
I takto môže vyzerať vedomá práca s hanbou. Z môjho pohľadu a skúseností zatiaľ jediný skutočne fungujúci spôsob ako žiť svoj blahobyt je venovať sa, zaujímať sa.. Presné vyjadrenie sa prináša úľavu, pocit hrdosti a pomáha nám budovať dôveru k sebe samému. Keď nechceme vyjasňovať, akosi používame druhých aby sme sa na nich „postavili“. Ak druhý musí tápať v tom kto sme a čo chceme, vzniká zahmlievanie a pocit neistoty. V predchádzajúcich článkoch som písal že hanba je veľmi telesný pocit. Zahmlievaním či klamaním vzniká telesne pocit neistoty, nerovnováhy. Druhému potom dlžíme svoju pravdu.
Preto sa mi páči predstava „vzťahovej posilňovne“. Súvisí s nabratím odvahy a schopností žiť Život s vášňou a nielen život. Ochoty ak je treba nájsť človeka alebo skupinu, kde bude možné s hanbou trénovať. A v tom nám všetkým želám veľa odvahy, podpory a dôvery.
Srdečne Vás vítam pri pokračovaní témy o našich najhlbších a najskrytejších tajomstvách. Reč je o vytesnenej téme hanby a zraniteľnosti, ktoré nám pomáhajú stávať sa uvedomelejšími a empatickejšími. Ak…
Ak sme schopný byť si vedomý toho, že sa hanbíme, tento pocit si pomenovať a uvedomiť v kontexte súčasnej chvíle. V predchádzajúcich dieloch som načrtol niektoré mechanizmy hanby, signály ako si ju uvedomiť či už na tele alebo v psychickej nálade. A čo nás stojí sa tejto téme nevenovať, neuvedomovať si že sa hanbíme. Že v prípade neuvedomenia si pociťovania hanby ju zväčša nenechávame u seba, ale nevedomky ju ako pocit a atmosféru presúvame k druhým. A ako to nesmierne zaťažuje osobné i pracovné vzťahy.
Tento mesiac som čakal na napísanie článku do poslednej chvíle, mal som možnosť si vzhľadom k tomu uvedomiť svoje pocity hanby. Že som chcel byť výkonný a odovzdať článok čo najskôr. Svoj pocit že chcem napísať niečo naozaj dotýkajúce sa väčšiny z nás. A všimol som si ten rozpor medzi svojou predstavou a vnútorným pocitom, že mám ešte počkať na „správny“ čas na písanie.
Uvedomil som si, ako mi odľahlo keď som to oslovil do redakcie, že potrebujem meškať aby som nepísal niečo len z hlavy, iba aby som niečo písal. Čiže to mi pomohlo sa uvoľniť v dôvere na to čo ma vždy vedie pri písaní alebo lektorovaní –čosi čo mi vraví Ako a Čo mám cez seba pustiť. A úplne mi odľahlo keď teraz ten čas prišiel a ja môžem dokončiť svoju časť zodpovednosti. Prečo o tom píšem?
Pretože je to klasický mechanizmus, ktorý si často neuvedomujeme, keďže nás to cielene v rodinách či spoločnosti neučia. Namiesto štandardného postupu niečo „vydržať“, snažiť sa to nejako utajiť i pred sebou samým že pociťujem zahanbenie. Alebo sa robiť silným, tým nad vecou, ironickým, agresívnym či detsky infantilným. Zahanbenie tam môže byť z rôznorodých dôvodov, od momentu nášho počatia a spôsobu i atmosféry ako sme boli počatý. Bolo to láskavé milujúce spojenie rodičov, alebo bola energia ktorou sa spojilo vajíčko a spermia v atmosfére nejakého konfliktu? Prípadne násilia.
Záleží i aké spätné väzby sme dostali na seba, svoj príchod na svet, ako nás videli a o nás hovorili. Čo nás vlastne formovalo. Z toho plynie dôležité uvedomenie – Ako Kto som teraz? Kým vlastne som, čo sú moje momentálne motivácie na pozadí mojich chcení a činov?
Hovorím o tom, na koľko si vlastne uvedomujeme či to čo chceme je z nášho hlbokého vnútra, alebo je to akási kompenzácia za pocity že ak to neurobím, nebudem taký a taký. Tak nebudem dosť, nebudem milovaný, nebudem mať možnosť si zabezpečiť svoje prežitie. Čiže čo ma núti, aké hlasy vo mne, niečo robiť v konflikte so svojím zdravím, radostným žitím. Ako si vlastne uvedomujeme KEDY už môžeme žiť to čo v hĺbke túžime zdieľať s ostatnými alebo si vypýtať pre seba ako potrebu. Kedy budeme mať povolenie a Kto nám ho môže dať?
Akési presvedčenia a strachy v nás, najmä pokiaľ ich nemáme zvedomené, potom riadia náš život, výber práce, partnerov, priateľov a súvisia s naším žitím blahobytu.
Na pozadí Hanby býva častokrát nejaký strach. Vraj ak by sme všetky strachy zredukovali na miesto odkiaľ vznikajú, ostali by dva základné strach y v živote. Jeden sa volá „nebudem milovaný ak“ a ten druhý „neprežijem, nebudem schopný sa sociálne zabezpečiť“.
Niektoré môžu byť i staršie než náš život. Generačné pocity, ktoré sa presúvajú, dedia sa až do momentu, kedy sa i začne niekto z rodiny venovať. A tam bývajú skryté najrôznejšie príbehy, od vojnových zážitkov niekoho z rodiny, straty majetku, raného úmrtia či zabitia detí, vydedenie či exkomunikovanie kohosi. Nemanželské deti či zásadné porušenia rodinných či spoločenských noriem. Zmeny vierovyznania z prospechových dôvodov, i keď to znamenalo záchranu života.
Je mnoho dôvodov, kvôli ktorým môžeme pociťovať hanbu –buď svoju ktorá súvisí s čímsi čo sme zažili my od svojho počatia, prípadne to čo si preniesla naša Duša z minulých či paralelných existencií a to čo sa týka histórie našej rodiny.
Ešte raz – sú (alebo ja vnímam) tri hlavné okruhy, s ktorými sa potýkame keď sa zaujímame o svoje pocity strachu, hanby či iných zahlcujúcich pocitov.
1) to čo sa s nami dialo od momentu počatia
2) čo si priniesla do súčasného tela naša duša
3) ako na nás pôsobí rodinná história
K rodinnej histórii treba spomenúť, že pod týmto slovom sa môže objaviť i niečo širšie než len priama genetická línia predkov. Môže to byť národná či komunitná záležitosť, ktorá bola utajená a tak si hľadá na pozadí diania svoj spôsob ako byť „odtajnená“. Ak by som to dal do ešte vesmírnejšieho poňatia, objavila by sa i rovina celosvetová v zmysle Zeme. Rovina ľudstva a čo ľudstvo pácha planéte, zvieratám či vesmíru.
Každý z nás reaguje viacej na niektorú z týchto rovín, ale na všetkých nás vplýva každá zo spomenutých rovín. Dalo by sa povedať, že tieto roviny/polia si hľadajú niekoho, kto im pomôže vyriešiť daný konflikt. Niekoho kto bude dostatočne vhodným na zrkadlenie toho utajeného alebo zabudnutého. Toho čo sa stalo a deje na pozadí každodennej mysle.
Dostávame sa k zásadnému slovu v dynamike hanby – tajomstvo. Sme navyknutý, že svoju hanbu treba utajiť, skryť, schovať. Svoje pocity nedostatočnosti, toho že niečo nevieme alebo nedokážeme, že nie sme dostatočne krásny či zaujímavý podľa súčasných noriem, ak náš zdravotný stav nie je optimálny, ak v sebe prenášame čosi čo sme spáchali v minulosti a sme to nedoriešili… a pod.
Dôvodom býva, že odhalenie sa vedie k pocitom zraniteľnosti, vystaveniu sa. A veľmi nás to kontaktuje so sebou a svojimi citmi a pocitmi. Ak máme presvedčenie že nemôžeme komunikovať to čo skutočne cítime, podľa toho sa chovať a konať – nejako to utajujeme. Vznikom tajomstva sa mení charakter atmosféry, pretože mechanizmus vzťahovej dynamiky funguje tak, že nás podvedome začína priťahovať to čo nie je povedané či urobené.
Čiže nás vlastne priťahuje to tajomné na pozadí, nevedomky to sťahuje k sebe energiu a pocity, čím to získa dostatok energie na prejavenie sa. Tajomstvo sa odhalí keď „zožerie“ dostatok pozornosti a vedomia, tak vznikne „vedomá pozornosť, môžeme to nazvať i cielená zvedavosť. Otázka: „O čo tu teda vlastne ide, čo je podstata?“ U ľudí, kde pociťujeme, že nám „žerú energiu“ proste stačí byť jasný v otázke „o čo tu ide“ a sledovali či človek hovorí to, čo cíti a nie si myslí.
Ak by sme sa dokázali túto otázku pýtať sami seba keď zažívame náročné chvíle, bolo by to ako požehnanie. Pokiaľ ešte nemáme v sebe tento druh otázky, záujmu, nedokážeme pochopiť, pomenovať, precítiť a zmeniť „ to čo sa nám deje“. Podobná je i otázka „Čo teraz potrebujem?“
Pýtanie sa týchto otázok v zmysle podstaty veci je častokrát začiatok pociťovania hanby, pretože tam odhaľujeme i sami pred sebou svoje potreby, vnútorný stav a to je zraniteľné. Na druhú stranu sme tak v kontakte sami so sebou, čo moderne nazývame „byť sám sebou“.
Týmito otázkami prejavujeme záujem a úctu ako sami k sebe, tak i k ostatným. Smerom k sebe to môžeme nazvať sebareflexia a smerom von ako empatia.
A súčasne si tak zadefinovávame svoje hranice, to čo cítime pre seba ako prospešné a zdravé, a čo je už za touto hranicou je teda nezdravé až zničujúce. Finta je v tom, všimnúť si odkiaľ sa zaujímam, odkiaľ sa pýtam. Pýtam sa to z hlavy, alebo je to pocit ktorý so mnou rezonuje z oblasti srdca či brucha?
Pocity komunikované z roviny tela sú zväčša to, čo je naše, týka sa nášho dobrého žitia. Našej integrity a zdravotného stavu. Oblasť hlavy je čosi ako veľký úložný priestor našich i cudzích myšlienok, nápadov, predstáv. Tam je skoro nemožné zistiť prostriedkami ktoré nám ponúka spoločnosť, že čo z toho je vlastne naše. Či naša predstava o dokonalom partnerovi či domove a podobne je niečo čo pociťujeme telesne alebo je to únik z pocitov do myslenia.
A tajomstvo je charakteristické tým, že od neho odchádzame a robíme činnosť ktorá od neho má odviesť pozornosť. Akonáhle sa nám deje že nás ktosi vedie od tajomstva preč, pociťujeme vedome alebo nevedome nepríjemné pocity na tele, objavuje sa akási nespokojnosť, znižuje sa nám množstvo energie a pozornosti ona to, o čo tom nejde.
Ešte inak – otázky typu „O čo tu vlastne ide? Čo je podstata rozhovoru?“ smerujú k odhaleniu motivácií a jadru toho, čo tam je na pozadí diania.
Ak si spravíme sumár toho čo som priniesol, dostaneme napr.:
Hanba je niečo čo nás ovplyvňuje viac než sme si zvyknutý priznať či uvedomiť. Ak si ju neuvedomíme a nenecháme u seba, prehodíme ju na druhých. Nejako. Ak ju nekomunikujeme, to čo je za ňou, o čo nám naozaj ide a čo cítime, tak vytvárame tajomstvá. Tie si k sebe sťahujú pozornosť a okolitú energiu aby sa mohli odhaliť. Ak niekto týmto spôsobom funguje príliš často alebo dlho, manipuluje s okolím a to v nás vytvára pocity. Najčastejšie smútku a hnevu. A to je jeden zo spôsobov, ako Hanbu prehadzujeme na druhých. Nútime ich aby sa nami a našou hanbou zaoberali namiesto toho, aby sme ju sami pomenovali a komunikovali.
Ako vidíme, pre naše vzťahy je komunikácia toho čo sa s nami deje, čo cítime a potrebujeme zásadná. Pokiaľ to neurobíme, neodvážime sa byť v tomto smere zraniteľný a odhalený, stojí nás to intimitu (nemyslím tým iba sex), hĺbku a skutočný blízkosť. Stojí nás to dôveru a zdravie. Z nevypovedanej hanby sa stáva tajomstvo a to ostáva kdesi medzi nami. Ako v tej pesničke: „Bol medzi nami jeden krok“. Potrebou udržovať tajomstvá sa teda rozhodujeme pre stále väčšiu vzdialenosť vo vzťahoch. Pre väčší konflikt v našom pociťovaní, komunikovaní a konaní. Stojí nás to nás samých, pretože vtedy niesme „sami sebou“.
Čo s tým?
Nachádzať Zdroje pre komunikáciu hanby a odčarovanie tajomstiev. Precítiť si čo chránia a čo je treba, aby to chránené mohlo von na svet a radovať sa. Prísť na to čo skutočne bez servítky pred ostatnými chcete, vypovedať to aspoň najbližším a žiť to.
Podmienka je ochota vytvoriť si bezpečie na to byť videný a komunikovať seba samého/mú. A prebrať zodpovednosť za čokoľvek sa objaví.
Cez to rozvíjať schopnosť žiť intímny (skutočný) život s priateľmi, partnermi i neznámymi. Potrebujete od seba povolenie sa zblázniť – byť pravdivý. Vyzerať tak ako sa cítite.
Pokiaľ cítite že potrebujete pomoc, či už individuálnu alebo skupinovú podporu, prihláste sa o ňu. Choďte na osobné sedenie alebo na seminár/kurz ktorý sa zaoberá témou ako narábať s hanbou, intimitou a zraniteľnosťou. Pretože väčšinou je tam pripravené bezpečné prostredie pre tento typ objavovania sa, zdieľania a stretávania. Podpora skupiny je úžasne nový zážitok, pretože zisťujeme že v tom nie sme sami, týka sa to i iných, že je to normálne a prirodzené, Toto je veľká pomoc. A samozrejme i to, že na kurze by ste mali dostať i kvalitné nástroje, ktoré vám majú pomôcť v téme, ktorú potrebujete skúmať a integrovať.
Mojim zámerom pre tieto články, a vedie kurzov ako takých, špeciálne pre kurzy oslovujúce intimitu, kde sa objavuje téma sexuality a jej skúmania je, aby ľudia nielen zažili nové veci, spoznali seba a svoj svet. Ale – v prvom rade, aby dostali NÁSTROJE na integrovanie toho čo spoznajú a sa ich dotkne do svojich každodenných životov.
Pre mňa bez tejto podmienky – empatického nástroja – chýba pravdivosť a uzemnenosť, kontakt s dennou realitou. Pretože sa ukazuje, že až EMPATICKÉ NÁSTROJE nám dovoľujú otvoriť sa do hĺbky toho obávaného a súčasne chceného, prirodzeného. Pomáhajú nám budovať bezpečie. V opačnom prípade dochádza buď k tomu, že sa neotvoríme, alebo sa ideme zblázniť s tým, čo sa o sebe dozvieme.
Preto koncipujem a vlastne nechávam seminár vždy vykvasiť z neho samého, aby ukázal čo ľudia v skupine vlastne potrebujú a akým spôsobom. Popravde – nik nemá ako vedieť kam sa v danej téme dostaneme, určuje to samozrejme moja aktuálna otvorenosť, pravdivosť, empatia a profesionalita. Ďalej to kam a ako sú účastníci ochotný sa vidieť a cítiť, vidieť a cítiť a nechať sa vidieť a cítiť. A nezávisle od toho sú tu svetové aktuálne deje, ktoré sa nás na nevedomej úrovni dotýkajú, ako napr. individuálne i skupinové nevedomie reagujúce na miesto kde sa koná seminár, ci je vo svete viacej mier či vojna a pod. Toto je dôležité si uvedomiť, že i napriek danej téme, ktorá určuje rámec diania, sa vlastne všetci zúčastňujeme v rôznych roliach ako:
-jednotlivci sami za seba
– ako súčasť pôvodnej a pripadne i novej rodiny
– občania danej spoločnosti a kultúry
– muž alebo žena
– s nejakým sociálnym zázemím
-s nejakými skúsenosťami v danej téme seminára (každý má nejaké i keď o tom nemusí vedieť vedome)
Toto a iné nevymenované veci v skutočnosti určujú kam sa bude vyvíjať téma sedenia alebo semináru. A ako.
Ďalšia časť, prečo vnímam že je dôležité dostať NASTROJ na prácu so sebou v danej téme je, že vlastne až po príchode do domáceho a pracovného prostredia zistime, ako život ukazuje svoju tvar teraz, po zážitkoch seminára. A veľakrát to nie je jednoduché, keď v pôvodnom prostredí vidíme a cítime ako sme doteraz boli.
Čiže pokiaľ nedochádza k integrácii a vedomému ANO do prostredí a situácii, z ktorých sme odišli na seminár, žijeme v akejsi bubline. Tu máme možnosť nechať prasknúť počas zážitkov na seminári/kurze. A aby sme komfortne zvládli novy prísun pocitov (dát), potrebujeme tie NASTROJE ako ostať novo vnímavý. Inak bez tej vedomej zmeny a ochoty novo komunikovať svoje potreby a hranice budeme vďaka zvýšenej po kurzovej vnímavosti a nabudeniu iba viacej trpieť a neskôr sa opäť zavrieme.
Druhé nebezpečie je že budeme vyhľadávať takéto komunity a skupiny, kde budeme parciálne , iba akosi oddelene, žiť tohto nového „seba“. Tzv. kurzová turistika – za to platíme veľkú útekovú daň v podobe psychického i telesného napätia pôvodného prostredia (domácnosť, práca,…).
Toto je dôvod, prečo do kurzov intimity, tantry a bojových umení zapájam integrovaný štýl jednotlivých smerov: vedomý dotyk, bodyterapiu a kraniosakrálnu terapiu, tantru, psychoterapeutické dovednosti, rodinné a systemické konštelácie, feng shui, šamanizmus. ALE hlavne ľudský spôsob. Bez neho sú techniky technikami a nedotýkajú sa alebo je tu iba empatia bez ochoty robiť rázne presne kroky.
A súčasne týmto prístupom majú i klienti príležitosť vnímať, že sme VSETCI súčasťou procesu na seminári a hneď na mieste sa učiť používať tento nový spôsob vyjasňovania, vystavenia sa a ochoty nastaviť si to empaticky po svojom.
Najmä seminár či výcvik o intimite, je týmto nasiaknutý. Prečo? Lebo téma je tak primárna, animálna a súčasne tak vytesnená, že pripomína naplno rozbehnutý vlak opretý o zvodidla, kde buď časom nevydrží vlak alebo zvodidlá. Tak je potrebne, aby sme všetci boli OCHOTNÝ byť pravdivou súčasťou celku sami za seba. Boli ochotný nehrať všetky tie hry kt. bežne hráme, pripadne boli ochotný ich spoznávať.
Čo nám pomáha spoznávať svoje stratégie schovávania sa? Pocit že z toho získavame konštruktívnu silu, a tu získavame EMPATICKÝMI NASTROJMI na seminári, pokiaľ je tak koncipovaný.
Už nakoľko budú účastníci tieto nástroje využívať na seminári i v bežnom živote, je samozrejme na nich. Otázkou býva, AKO ZLÉ TO MUSÍ BYŤ ABY…?
Vítam Vás pri ďalšom traktáte o tom, ako môžeme pre seba dobre využiť každodenné pocity zraniteľnosti a hanblivosti. Dnes sa budem zaoberať témou, ktorá zvykne byť na úplnom dne tejto studne – a to pomenovanie a nasledovanie toho čo v živote naozaj v hĺbke chceme a potrebujeme. Nemyslím tým ako myšlienku v hlave, ale ako pocit v Tele ktorý nami hýbe ak to dovolíme…
Lebo ak si to nedovolíme, necháme dáme to druhým aj tak vyžrať…
O „Brutálnej zraniteľnosti“ hovorím preto, lebo pocity hanby a strachu prežívame KAŽDÝ/Á ako VEĽMI telesný pocit. Uznávam že často nevedome, pretože nie je bežné cítiť sa v tele, keď sa deje mechanizmu hanby či zahanbovania. Telo sa snaží priviesť nás k sebe všemožnými signálmi, ibaže na to aby sme do neho vliezli, obliekli sa do Tela, potrebujeme byť veľmi odvážny. Cítiť svoju kožu, kosti a svaly. Nie ako myšlienku, ako telesne ukotvený zážitok. Vypovedať pre seba a i nahlas čo sa v nás deje, čo cítime že cítime. Uchch.
A v situácii kedy nám na niečom naozaj záleží, kde hrozí že niečím zaplatíme – starým zvykom, zmenou vo vzťahu či práci… dovolím si tvrdiť, že vtedy to každý zažíva ako „Brutálnu zraniteľnosť“. Časom si budujeme akúsi imunitu, cez opakované skúsenosti že „povedal som to a prežil som“ si budujeme stále väčšiu dôveru v seba a Život sa opakovane vystavovať pocitom zraniteľnosti. A tak sa viac a viac stavať do svojej osobnej Sily.
Osobne Vám navrhujem, čítajte článok postupne, dajte si dostatok času nacítiť / navnímať si ako sa Vás text dotýka, čo cítite. Akékoľvek pocity súhlasu či nesúhlasu, kde na tele to cítite. A hlavne – ako sa Vás to dotýka v kontexte Vášho života. Ponúknem i pár cvičení na uľahčenie témy. Ak necháte čítať „i svoje telo“, je šanca že Vás Vaša vnútorná múdrosť privedie tam kam Vás život volá. Alebo zistíte, že už tam ste…
————————–
Počas obdobia 14rokov, kedy som lektoroval kurzy Kraniosakrálnej terapie či Tantry, sme sa s účastníkmi zhodli na jednej veci. A síce, že im prišlo ako najnáročnejšie si zadefinovať, čo vlastne presne chcú. Tým mienim naozaj v hĺbke, v panve, srdci a duši. Kam ma to naozaj vedie z roviny telesne ukotveného zážitku. To, čo keď človek zdieľa s ostatnými tak sa cíti naplnený radosťou a láskou. Kde cíti i na tele i na duši že toto je TO.
A zobrať si to, nielen sa na to „pozerať“, či sa tým nechať obmývať, ale naozaj to „NASAŤ“ !
Ak si realisticky všimnem seba v momentoch, kedy sa uvedomím v situácii kde nechcem byť alebo že jednám spôsobom ktorým v hĺbke nechcem – bývajú prítomné rôzne prejavy.
Od zmeny dýchania, postavenia tela, neschopnosti jasne myslieť či komunikovať, koktanie, klamanie, mlženie… To čo zvykne pomôcť je jedna otázka – „ČO PRE SEBA PRÁVE TERAZ POTREBUJEM?“ Otázku treba rozšíriť do úrovne telesnej, psychickej či spirituálnej. Všetky sa navzájom ovplyvňujú, ale individuálne môžeme vnímať ako prioritnú jednu z nich. To už je vlastne akási kvalita, alebo schopnosť sa v situácii vnímať, vidieť. Sme si pozorovateľom, a ideálne nie hocijakým, ale „láskavým pozorovateľom seba samého v situácii“. Ak toto zvládneme, dovolíme si to, automaticky zahrnieme do kvality láskavosti i ostatných.
Určite je viacero spôsobov ako si nástojiť na tom čo chceme. Od prosenia, sebavedomia, bojovania, vydierania, manipulácie, tvrdej ráznosti, flagmatičnosti a podobne. Zdá sa, že jedným z dôvodom prečo je to náročné a sa dotýkajúce je akýsi strach, spomienka, že nie je pre každého dosť.
Osobne nepoznám nikoho kto by bol prekojený, prehladkaný, príliš podporovaný v svojom autentickom prejave či príliš často dotýkaný s úctou len pre to že je. Stalo sa vám to niekomu? No, mne nie. Preto „riešim“ tento traktát, že som ešte nikoho takého nezažil. Zažil som pár ľudí ktorí sa v tom boli ochotný vystaviť tomu čo cítia a postupne tým prechádzať. A Tí ma inšpirovali, ukázali mi že sa to POSTUPNE dá. Každý v svojom tempe a čase. Vysporiadať sa so starými spomienkami „že nie je dosť a preto Ja nie sme dosť“.
Objavuje sa tu i kvalita prežitia. A jej tieňová časť – starý vzorec, generačné skúsenosti a história spoločnosti (genetický a spoločenský kód) vravia, že si nemôžeme každý dovoliť byť šťastný a slobodný. Pretože hlavné je prežiť, a nie riešiť nejaké somariny ohľadne kvality života a svojich pocitov. Buďme reálny, máme za sebou vlastne 3 svetové vojny v krátkom čase. Ešte sme sa z nich ako spoločenstvo nespamätali, bolo treba odstupu niekoľkých generácií, aby sme sa pri priamom pohľade dozadu nezbláznili a nestransovali. A pokiaľ cez toto individuálne neprejdeme a neuvedomíme sa v časti tohto kódu, môže sa diať že mať sa slastne, príjemne a byť pravdivý k sebe a okoliu nebude povolené a tak si to treba nejako vydobiť, ukradnúť, zmanipulovať to.
Vlastne to o čom píšem, je akýsi stav „láskavého priameho komunikovania svojich potrieb“. Potreby dotykov, úctivej komunikácie, prejaveného záujmu, hmotných statkov …
Čo je TO, čo potrebujete práve teraz? Viacej sa nadýchnuť? Nájsť si pohodlnejšie pozíciu na sedenie? Napiť sa? Povedať partnerovi/ke či niekomu to čo v sebe dlho držíte a robí medzi vami vzdialenosť? Byť pár dní sami alebo ísť do spoločnosti blízkych priateľov? Nejakého skutočného si nájsť tým že sa niekomu otvorím ktorý to chce opätovať? Alebo?
Zhodli sme sa, že každý potrebuje byť vypočutý a videný. Mať pocit že tam kde chce či potrebuje byť, je vítaný. Prijatý taký aký práve sme a aj aký sme prirodzene vnútri. A súčasne – že vlastne máme kdesi prekvapenie ak sa to stane.
Naozaj sa o mňa zaujímaš? Wow, to som vždy chcel. A teraz sa možno i bojím, čo to znamená, čo po mne budeš chcieť. Čo je za tým? Čo sa stane ak sa otvorím a nechám Ťa ma vidieť? Vždy som v hĺbke túžil po skutočnom intímnom vzťahu, kamarátskom a určite i partnerskom, kde si môžeme otvorene povedať čo cítime, kde som a čo by som rád. Ale…, . Poznáte to? Poznáte ten moment, keď sa zastavíte a zvažujete či sa odhaliť? Či povedať na čom Vám záleží? Práve tento moment, táto chvíľa je kľúčová vo vzťahoch. Vtedy totiž ideme zdieľať niečo, čo pre nás je dôležité a nie bežné. To je moment kedy vzniká intimita a prehlbuje sa. Je to pozvánka byť odvážny a zodpovedný sám k sebe, svojmu vnútornému svetu Ja.
Je to i pozvánka pre druhého, či chce a je schopný. Páči sa mi pomôcka, kde o vzťahoch uvažujem z pohľadu ochoty a kapacity byť pravdivý do morku kostí. Dostať sa v rozhovore a stretnutí „až na kĺb“ toho o čom sú.
Nechať sa vidieť s tým že sa hanbím, že sa ma niečo hlboko dotýka je prejavom nie často videnej sily.
Pokiaľ na miesto tejto úprimnosti nezahráme „tých nad vecou; cool; múdrych; pokojných či nezávislých“ a čo ja viem čo ešte. Vtedy máme šancu, že z našich vzťahov vznikne niečo skutočne o nás. A tam pre mňa začína prechod od statusu „známy“ ku „kamarát“ a neskôr „priateľ“. Pokiaľ si niekto myslí, že na priateľstve netreba pracovať, tak sa hlboko mýli. Hlboké vzťahy vždy vyžadujú našu vedomú pozornosť, ochotu prevziať si zodpovednosť za to čo cítim a konám, ako to komunikujem. Ako sa zaujímam a som pravdivý v svojich pocitoch. Podľa toho a dostatočne často opakovanej skúsenosti definujeme status vzťahu. Rok „zemského koňa“ je hodne o tomto, o našej zodpovednosti vo vzťahoch.
A vidím, ako som v minulosti veľakrát od tejto zodpovednosti uhol a tak zranil a i ako som bol ja na druhej strane. Je to také ľahké, necítiť seba vnútri a zahltiť sa niečím či niekým!
Pochybujem že by sme ako vedome cítiaci ľudia prehadzovali na druhých svoje emócie a myšlienky, aby ich riešili za nás. Že by sme im “nakladali to čo je naše“. Napriek tomu to bežne robíme. Ako je to možné? Pretože to čo vo vzťahu nevypovieme a je pre nás silné, v skutočnosti ťahá najviac pozornosti, niekto to cíti. A keď to odmietneme „nechať u seba“, musí sa tým zaoberať niekto iný (človek, zviera, rastliny). Z pozície tohto vedomia je mojou zodpovednosťou sa zaujímať o svoje pocity a pomenovávať ich.
Ideálne je nájsť v sebe kvalitu láskavého svedka, buď pocitovo v tele a dotknúť sa tam, alebo okolo seba v priestore. Čiže miesto kde by stál človek ktorý sa na mňa pozerá za každej situácie láskavo.
Pár pomocných otázok, ktoré pre myseľ môžu vyznieť bláznivo, ale napriek tomu:
• Ako KTO sa zhováram s KÝM? Ako kto som / sa cítim v tejto situácii? Akú rolu má človek voči mne?
• Kde sa ma to dotýka?
• Ako to cítim?
• K čomu ma to vedie? (povedať, urobiť)
• Čo pre seba potrebujem aby som sa cítil dostatočne v bezpečí to komunikovať? • Komunikujem v prvej osobe jednotného čísla?
• Som ten čo pozerá cez moje oči a vidí toho/tú za očami predo mnou. Vidím Ťa a cítim Ťa?
A podobne…
A niečo podobné sa začne diať, keď sa rozhodneme prísť na to čo naozaj chceme. Zrazu sa objavia v našom živote buď živý ľudia, alebo nejaké hlasy v našej hlave. Jedny nás zrejme budú viesť k tomu ísť hlbšie k tomu čo sa deje a druhý budú dávať rôzne súdy a kritiku prečo to nie je dobré robiť. Čo všetko sa môže nebezpečne zmeniť, lebo zrejme vystúpime zo svojej komfortnej zóny. Tak ako ľudstvo zvykneme používať tieto vzorce:
• To, pre ktoré čo sa hanbíme, premietame do ostatných.
• Ak nechceme cítiť vlastnú hanbu, sú iní nútení sa hanbiť: sú zahanbení, zosmiešňovaný, opovrhovaný, exponovaný, na okraji atď.
• Pomocou nezrozumiteľnosti sa človek snaží byť nenapadnuteľný: ostatní sa tak budú cítiť neschopní, nekompetentní
• človek neukazuje žiadnu “slabosť”, zraniteľné city ako je láskavosť, alebo nádej, ale prejavuje len negatívne alebo cynické emócie.
• človek ukazuje navonok jeho fasádu arogancie, takže nikto nemôže rozpoznať vlastné pochybnosti.
• Je aktívny skôr než pasívny, skôr útočník, než by vydržal nebrániť sa pomocou: priekov, hnevu, násilia.
• Urobíme sa že sme naozaj malý, neviditeľný, vzdávame sa tak, aby sme neboli zahanbení
• Chováme sa “poslušne”, aby sme zapadli, disciplinovano a pracovito. Takéto ambície môžu mať za následok extrémne myslenie a perfekcionizmus.
• Ak je hanba vnímaná ako život ohrozujúca, čiže to byť chytený pri chybe, musí byť skrytá za každú cenu lžou, výhovorkou, zdôvodnením alebo obviňovaním ostatných.
• Mäkké, zraniteľné emócie sú zmrazené (citová otupenosť); toto môže viesť k chronickej nude, depresie alebo samovražde (“lepšia mŕtvy ako zahanbený”).
• Pocity hanby môžu byť znecitlivené užívaním drog a tým sú neskôr pocity hanby často ešte viac posilnené (“Hanbím sa, pretože som pil a pijem, pretože sa hanbím”).
Jedna časť hlasov nás teda vedie buď vo forme telesných nutkaní k pohybu, v obrazoch, zvukoch a podobne smerom k tomu čo je v skutočnosti naše, čo sme my. Menej ezotericky povedané čo v skutočnosti v hĺbke chceme pre seba a naša duša i pre okolie. Čo chceme dostať a čo dávať.
Od telesnej intimity cez psychickú a spirituálnu. Hmotné veci – domov svojich snov, miesto na život, formu vzťahu tak ako to v hĺbke cítime. Náš slobodný prejav na verejnosti i v súkromí. Možno pojašenosť, dravosť, jemnosť, náš spôsob dynamiky či introverzie.
A druhé hlasy nás od toho odrádzajú. Hlasy našich rodičov, súrodencov, učiteľov, spoločnosti a pod. Väčšinou nemáme z detstva skúsenosť, že by sme boli naozaj vyslyšaný a počutý, ešte menej že to bola daná skutočná váha. Takže je logické keď zo začiatku nedôverujeme sebe ani druhým okolo že sa o nás skutočne zaujímajú a milujú nás. Ostáva to ako nenaplnená potreba, pokiaľ sa nevenujeme svojim pocitom hanby, pretože za nimi sa skrývajú veci, o ktoré nám v skutočnosti ide, ktoré sa nás dotýkajú esenciálne.
Takže – pokiaľ chceme žiť svoj pocitovo skutočne naplnený život, tak že to cítime i telesne a prospieva nám to – potrebujeme pravdivo komunikovať o čo nám ide, priamo, jasne láskavo a pevne.
V ktorejkoľvek oblasti našich životov – intimity a sexu, peňazí, práce. Aby sme zodpovednosť za seba nedávali na druhých. A súčasne sa nesnažili zachraňovať či spasiť tých okolo. ☺
Skúste si spomenúť v situáciách na: „Čo pre seba teraz potrebujem / čo by mi pomohlo byť láskavo priamo pravdivý/á v tom čo pre seba chcem?“ Je možné, že to zo začiatku bude treba trénovať, znova a znova. A pokiaľ máte partnerov, kamarátov a pod., s ktorými sa môžete dohodnúť na trénovaní tejto komunikácie – výborne.
Držím palce!
PS pripájam pre všetkých jedno cvičenie, ktoré som dostal vo výcviku Proces-orientovanej práce: Spojenie sa s láskavým svedkom. Boli časy kedy som ho robil niekoľkokrát denne:
Spojenie sa svojím „Láskavým svedkom“
1) Nájdi si v priestore fyzicky miesto, kde sa budeš cítiť najlepšie spojená/ý so sebou. Postav sa tam a cíť sa chvíľku.
2) Spomeň si na najláskavejší okamih v svojom živote, kedy si cítila/l láskavý moment. Či už to bol nejaký človek (rodina, blízky priateľ či neznámy), v nejakej skupine či so zvieraťom alebo prírodou či vecou.
3) Nechaj svoje telo, nech si opäť nájde v priestore miesto, ktoré je priradené tomuto zážitku láskavosti. Postav sa fyzicky tam a všímaj si čo cítiš.
4) Staň sa týmto lákavým momentom, nasaj do seba túto kvalitu na mieste kde ju Tvoje telo našlo, toľko koľko pôjde v daný moment..
5) Z tohto miesta sa pozri kde v priestore stojí Tvoje každodenné Ja. Iba si všímaj sama/m seba s láskavou kvalitou.
6) Čo si všímaš z láskavej pozície? Čo by si poradila/l sám sebe ako svoj Láskavý svedok?
Toto cvičenie rob niekoľko krát denne, a keď nemôžeš fyzicky meniť miesto, iba si ho telesne uvedom v priestore a pozeraj sa na seba z tohto miesta Láskavého svedka a všímaj si cez fyzické telo čo sa deje.
Mám na srdci a na mysli tému o zmyselnosti, zmyslovosti, cítení a pravdivom prejavení sa. O odvahe a ochote sklamať – ak treba – očakávania druhých ( rodičov, priateľov, spoločnosti) pokiaľ nejdú našim smerom a spôsobom. Tému o hlade, hlade po skutočnej blízkosti či dostatočnej vzdialenosti.
O vášni, strachu a pocitoch viny. Za to čo prirodzene patrí, alebo by mohlo, k životu. Čo ho oslavuje, víta a posúva ďalej. Slobodnému prejaveniu súhlasu i nesúhlasu práve tak ako to cítime.
O nasýtení sa tým, čo formuje náš život od malička do okamihu, kým si to neurobíme naplno po svojom. Na čom závisí náš pocit naplnenia túžob, vyberania si partnera, ustátia si vlastných hraníc. Dovolením si snívať a tento sen realizovať – fyzicky a skutočne.
Na čom môže závisieť naša váha – plnosť či prázdnota, „tučnota“ či „chudosť“. Pocit jednoty alebo osamelosti. Téma i o tom, od čoho závisí naša potreba robiť veci pre to, aby sme sa páčili ostatným. Či nerobili to a tak čo potrebujeme, aby sme neohrozili naše právo byť súčasťou…
Hovorím o DOTYKU.
Poznáte niekoho, kto je nasýtený dotykmi a telesnou i psychickou blízkosťou? Dotykmi priateľskými i intímnymi? Takými, čo oslavujú jeho /ju proste len tak? Patríte k týmto vyvoleným? Gratulujem! A v opačnom prípade… vás pozývam na malý výlet písmenkami.
Ak sme ochotný skúmať ako sme a chceme byť vo vzťahu s ľuďmi okolo nás, nevyhneme sa zvedavosti ČO nám „prináša“ pocity uspokojenia a naplnenosti v živote. Objatie, milovanie sa s niekým, vrúcne slovo, dobre odvedená práca, peniaze, vizáž, postavenie, úspech našich detí… . A koľko z tejto naplnenosti naozaj vydrží, ostáva dlhodobo ako hlboký stály pocit radosti a správnosti pociťovanej na tele. Čože? Na tele? Myslí sa tým že telo sa teší a podľa toho sa hýbe? Áno.
Ja som v posledných rokoch skúmal na sebe a konfrontoval s ostatnými najmä dve témy – čo nám prináša slasť, blaho a radosť. A kedy sa objavuje hnev a hanba v ich rôznych podobách. Tieto tému sú úzko späté s našimi prirodzenými potrebami, vyplývajúcimi z toho že máme telo. Ono si niečo pýta, je spojené s psychikou a v závislosti od naplnenia potrieb tela v detstve sa vyvíja i naša psychika, naše postoje a očakávania, presvedčenia.
Uvedomil som si, že v začiatku hlavným dôvodom prečo som začal robiť masáže bolo to, že mne samému chýbal dotyk, tým myslím TEN dotyk, po ktorom volal môj hlad. Ale neuvedomoval som si to takto. No mal som potrebu byť v kontakte. Dobrou neuvedomelou cestou bolo stať sa masérom. Postupne rokmi som si to začal uvedomovať, no ešte stále som si nedovoľoval pýtať si taký dotyk, s tými ženami a mužmi, ako ma to k nim volalo. Mohol by som sa vyhovoriť na to, že som mal žiarlivú priateľku, že sa rodičom nepáčilo s kým som sa kamarátil, že partia nepovažovala sa dosť dobrých takých, čo neuznávali jej hodnoty, že chlapi sa predsa neobjímajú… bla bla bla. Zotrvával som v akýchsi bezpečných vzťahoch a vzorcoch, s neuvedomelými pocitmi „dobrého chlapca“. Toho, čo nepovie že chce ísť do kina s inou kamarátkou, pretože mu je s ňou tiež dobre. Ktorý nepovedal že potrebuje toľko a toľko priestoru pre seba samého, či má také a také požiadavky v sexe. Či sa cíti zahltený tou emočnou archeológiou a ospravedlňovaním sa ľudí okolo seba. Proste zo strachu. Áno, dal by sa nazvať „empatiou“. Keby som o ňom nevedel pravdu. Že som si nedovolil žiť tak, ako som to naozaj cítil a potreboval.
Po rokoch, keď som sa začal spontánne dotýkať a objímať, stretávať s tými a tak ako som to cítil som začal objavovať starú pravdu. Že sme väčšina ( česť výnimkám) v strašnej „ haluške“. A trvá dlho ju odhaliť, je to bolestné, sebaskúmajúce a vyžaduje to úprimnosť. A tou „haluškou“ je stres z blízkosti, dotyku a intimity. Že bol krásne vytvorený, až profesionálne cielene. O tej téme píšu úžasne rôzny autori – J. Liedloffová v Koncepte kontinua, A. Janov v Prvotnom výkriku, J. Prekopová v Pevnom objatí a pod.
Téma hladu po oceňujúcom a vyživujúcom dotyku môže byť hraničná, nepríjemná a zahanbujúca. Vyžadujúca dostatočnú odvahu a bezpečie. Ako sa mohlo stať, že sa hanbíme prejaviť si sympatie, vypýtať si objatie či bozk? Kto vymyslel, že telo je hriešne? A čo z toho mal, čo tým chcel kto dosiahnuť? Ako je možné, že spoločnosť podporuje bezcitné zachádzanie s novorodencami tak, že strácajú kontakt a spojenie s radosťou vyplývajúcou z napĺňania telesných potrieb? Aký puritán vyhlásil, že zmyselná žena je diablovo pokušenie? Že prebudenie sa v tele, byť si vedomý svojich zmyslov je hriešne? Je pre spoločnosť výhodné, ak namiesto naplnených ľudí máme masy závislákov na jedle, drogách, televízii či asketizme? Je vôbec možné sa z tohto kolotoča generácií manipulácií vymaniť? Ako? Ako sa cítiť naozaj naplneným až tak, že život konečne začne dávať zmysel a hlboké radostné uspokojenie?
Zažil som, že kým nie som dostatočne telesný, všetko sa tvári v „porádečku“. Máme svoje predstavy o tom, ako sa vzťahujeme, ako milujeme… zväčša iba predstavy. Po konfrontácii s fyzičnom sa často rozpadávajú. Asi ako keď si bojovník predstavuje ako skvele ovláda techniky a v skutočnom zápase je prekvapený – v realite je to inak!
Začal som „vidieť“ ako hráme svoje hry – muži i ženy pre pocit bezpečia v rolách rodičov či detí, je to „bezpečnejšie“. Pretože byť si zarovno – stretnúť sa ako muž so ženou, či proste žena s mužom – obnáša konfrontovať sa so sexualitou, postavením, túžbami. Tak radšej hráme tých nad , chlapi berú ženy ako dievčatká a ženy mužov ako chlapčekov. Či hráme slabučkých. A vnútri stále hlodá divný pocit – hlad, túžba po spojení s tým pravým či pravou, TOU či TÝM.
Mimochodom – romantická predstava o túžbe je hlúposť, nie romantika. Pretože túžba je vlastne bolesť za niečím, čo nemám. Čo je akosi nedosiahnuteľné. Pretože je to v minulosti! Ako sa toto mohlo stať romantikou? PRE Boha? Lebo utrpenie je viacej cenené a povolené ako žiť v spokojnosti, plne si vedomý svojich potrieb a ich napĺňaním? Jeden učiteľ mi pri kríze vo vzťahu dal otázku: „Čo je tam zakázane?“ bum! A osvietilo ma. Napadá i vás niečo?
Skrátim to. Je normálne, že keď sa dieťaťu niečo nepáči, je to proti jeho prirodzenosti – čokoľvek pre život potrebné a formujúce ako dostatok bezpečného objatia a láskavého hlasu a dotyku – ktosi mu nabulíka že je „zlé“. Lebo trvá na navrátení sa do rovnováhy, do života. A tak aby bolo vnímané ako „dobré“ naučí sa popierať a ignorovať svoje skutočné potreby a volania duše. Stane sa to podvedomým, nevedomým vzorcom. Vyhýba sa tomu, čo by ho mohlo spraviť spokojným, šťastným a naplneným. Lebo veď si pamätá i v dospelosti, že musí poslúchať iných. Tí predsa lepšie vedia čo ono potrebuje a kam smeruje jeho duša. Či nie?
Čiže spojenie so svojím rytmom života „je v háji“ a človek v meste. Čo s tým? Poznáte ten pocit, keď spravíte konečne pre a podľa seba a dostaví sa pocit viny a hanby? Úžasný mechanizmus, však? Našťastie je súčasťou balíčka i pocit odvahy a narastajúcej sebahodnoty. Dobrá správa, dá sa to „preprogramovať“ ale pozor, nie iba rozprávaním či podobne. Telesnou skúsenosťou, ktorá potvrdí alebo vyvráti správnosť postojov a očakávaní. Preprogramuje staré vzorce napätia v tele. Toto oslobodzuje, navracia do radosti, zmyselnosti ktorá nemá funkciu zvádzať, ale pomáhať nám viesť sa životom naplno. S divokou nekompromisnou živosťou, ktorá hovorí áno tomu, čo život prinesie. A na to … sa vlastne musíme konečne stať zlými chlapcami a zlými dievčatami. A začať počúvať seba samých.
Tak čo, ste pripravení prípadne i sklamať očakávania druhých, aby ste mohli žiť svoj život? 😉
Prevádzkovateľ webu www.marekbohunicky.sk, spracováva na tomto webe cookies potrebné pre fungovanie webových stránok a na analytické účely a v prípade vášho súhlasu tiež pre retargetting. Súhlasím
Privacy & Cookies Policy
Privacy Overview
This website uses cookies to improve your experience while you navigate through the website. Out of these cookies, the cookies that are categorized as necessary are stored on your browser as they are essential for the working of basic functionalities of the website. We also use third-party cookies that help us analyze and understand how you use this website. These cookies will be stored in your browser only with your consent. You also have the option to opt-out of these cookies. But opting out of some of these cookies may have an effect on your browsing experience.
This website uses cookies to improve your experience while you navigate through the website. Out of these cookies, the cookies that are categorized as necessary are stored on your browser as they are essential for the working of basic functionalities of the website. We also use third-party cookies that help us analyze and understand how you use this website. These cookies will be stored in your browser only with your consent. You also have the option to opt-out of these cookies. But opting out of some of these cookies may have an effect on your browsing experience.
Necessary cookies are absolutely essential for the website to function properly. This category only includes cookies that ensures basic functionalities and security features of the website. These cookies do not store any personal information.
Any cookies that may not be particularly necessary for the website to function and is used specifically to collect user personal data via analytics, ads, other embedded contents are termed as non-necessary cookies. It is mandatory to procure user consent prior to running these cookies on your website.
Najnovšie komentáre