Hanba 5.diel – Cesta k tomu čo naozaj chceme

Hanba 5.diel – Cesta k tomu čo naozaj chceme

Vítam Vás v ďalšom diely o tom, ako môžeme pre seba dobre využiť pocity hanby. Dnes sa budem zaoberať témou, ktorá zvykne byť na úplnom dne tejto studne – a to pomenovanie a nasledovanie toho čo v živote naozaj v hĺbke chceme.
Osobne Vám navrhujem, čítajte článok postupne, dajte si dostatok času nacítiť / navnímať si ako sa Vás text dotýka, čo cítite. Akékoľvek pocity súhlasu či nesúhlasu, kde na tele to cítite. A hlavne – ako sa Vás to dotýka v kontexte Vášho života. Ak necháte čítať „i svoje telo“, je šanca že Vás Vaša vnútorná múdrosť privedie tam kam Vás život volá. Alebo zistíte, že už tam ste…
————————–
Počas posledného obdobia, kedy som lektoroval kurzy Kraniosakrálnej terapie či Tantry, sme sa s účastníkmi zhodli na jednej veci. A síce že im prišlo ako najnáročnejšie si zadefinovať čo vlastne presne chcú. Tým mienim naozaj v hĺbke, v duši. To,  čo keď človek zdieľa s ostatnými tak sa cíti naplnený radosťou a láskou. Kde cíti i na tele i na duši že toto je to, kvôli čomu je tu.
Ak si realisticky všimnem seba v momentoch, kedy sa uvedomím v situácii kde nechcem byť alebo že jednám spôsobom ktorým v hĺbke nechcem – bývajú prítomné rôzne prejavy. Od zmeny dýchania, postavenia tela, neschopnosti jasne myslieť či komunikovať, koktanie, klamanie, mlženie… To čo zvykne pomôcť je jedna otázka – „ČO PRE SEBA PRÁVE TERAZ POTREBUJEM?“ Otázku treba rozšíriť do úrovne telesnej, psychickej či spirituálnej. Všetky sa navzájom ovplyvňujú, ale individuálne môžeme vnímať ako prioritnú jednu z nich. To už je vlastne akási kvalita, alebo schopnosť sa v situácii vnímať, vidieť. Sme si pozorovateľom, a ideálne nie hocijakým, ale „láskavým pozorovateľom seba samého v situácii“. Ak toto zvládneme, dovolíme si to, automaticky zahrnieme do kvality láskavosti i ostatných.
Určite je viacero spôsobov ako si nástojiť na tom čo chceme. Od bojovania, vydierania, manipulácie, tvrdej ráznosti a podobne. Zdá sa, že dôvodom je akýsi strach, že nieje pre každého dosť. Že si nemôžeme každý dovoliť byť šťastný a slobodný. Že to nieje povolené a tak si to treba nejako vydobyť, ukradnúť, zmanipulovať to. Sa. Ich.
Vlastne to o čom píšem, je akýsi stav „láskavého priameho komunikovania svojich potrieb“. Potreby dotykov, úctivej komunikácie, prejaveného záujmu, hmotných statkov …
Čo je TO, čo potrebujete práve teraz? Viacej sa nadýchnuť? Nájsť si pohodlnejšie pozíciu na sedenie? Napiť sa? Povedať partnerovi/ke či niekomu to čo v sebe dlho držíte a robí medzi vami vzdialenosť? Byť pár dní sami alebo ísť do spoločnosti blízkych priateľov? Nejakého skutočného si nájsť? Alebo?
Zhodli sme sa, že každý potrebuje byť vypočutý a videnýZažívať láskavú telesnú prítomnosť. Mať pocit že tam kde chce či potrebuje byť je vítaný. Prijatý taký aký práve sme a aj aký sme prirodzene vnútri. A súčasne – že vlastne máme kdesi prekvapenie ak sa to stane.
Naozaj sa o mňa zaujímaš? Wow, to som vždy chcel. A teraz sa možno i bojím, čo to znamená, čo po mne budeš chcieť. Čo je za tým? Čo sa stane ak sa otvorím a nechám Ťa ma vidieť? Vždy som v hĺbke túžil po skutočnom intímnom vzťahu, kamarátskom a určite i partnerskom, kde si môžeme otvorene povedať čo cítime, kde som a čo by som rád. Ale…, . Poznáte to? Poznáte ten moment, keď sa zastavíte a zvažujete či sa odhaliť? Či povedať na čom Vám záleží? Práve tento moment, táto chvíľa je kľúčová vo vzťahoch. Vtedy totiž ideme zdieľať niečo, čo pre nás je dôležité a nie bežné. To je moment kedy vzniká intimita a prehlbuje sa. Je to pozvánka byť odvážny a zodpovedný sám k sebe, svojmu vnútornému svetu Ja.
Je to i pozvánka pre druhého, či chce a je schopný. Páči sa mi pomôcka, kde o vzťahoch uvažujem z pohľadu ochoty a kapacity byť pravdivý do morku kostí. Dostať sa v rozhovore a stretnutí „až na kĺb“ toho o čom sú.
Nechať sa vidieť s tým že sa hanbím, že sa ma niečo hlboko dotýka je prejavom nie často videnej sily. Pokiaľ na miesto tejto úprimnosti nezahráme „tých nad vecou; cool; múdrych; pokojných či nezávislých“ a čo ja viem čo ešte. Vtedy máme šancu, že z našich vzťahov vznikne niečo skutočne o nás. A tam pre mňa začína prechod od statusu „známy“ ku „kamarát“ a neskôr „priateľ“. Pokiaľ si niekto myslí, že na priateľstve netreba pracovať, tak sa hlboko mýli. Hlboké vzťahy vždy vyžadujú našu vedomú pozornosť, ochotu prevziať si zodpovednosť za to čo cítim a konám, ako to komunikujem. Ako sa zaujímam. Je to o veľkej zodpovednosti. A vidím, ako som v minulosti veľakrát od tejto zodpovednosti uhol a tak zranil a i ako som bol ja na druhej strane. Je to také ľahké, necítiť seba vnútri a zahltiť sa niečím či niekým! 

deti v nás

Pochybujem že by sme ako vedome cítiaci ľudia prehadzovali na druhých svoje emócie a myšlienky, aby ich riešili za nás. Že by sme im “nakladali to čo je naše“. Napriek tomu sa to bežne deje. Ako je to možné? Pretože to čo vo vzťahu nevypovieme a je pre nás silné,  v skutočnosti ťahá najviac pozornosti, niekto to cíti. A keď to odmietneme „nechať u seba“, musí sa tým zaoberať niekto iný (človek, zviera, rastliny). Z pozície tohto vedomia je mojou zodpovednosťou sa zaujímať o svoje pocity a pomenovávať ich.
Zdá sa dôležité nájsť v sebe kvalitu láskavého svedka, buď pocitovo v tele a dotknúť sa tam, alebo okolo seba v priestore. Čiže miesto kde by stál človek ktorý sa na mňa pozerá za každej situácie láskavo.
Pár pomocných otázok, ktoré pre myseľ môžu vyznieť bláznivo, ale napriek tomu:
• Ako KTO sa zhováram s KÝM? Ako kto som / sa cítim v tejto situácii? Akú rolu má človek voči mne?
• Kde sa ma to dotýka?
• Ako to cítim?
• K čomu ma to vedie? (povedať, urobiť)
• Čo pre seba potrebujem aby som sa cítil dostatočne v bezpečí to komunikovať?
• Komunikujem v prvej osobe jednotného čísla?
• Som ten čo pozerá cez moje oči a vidí toho/tú za očami predo mnou. Vidím Ťa a cítim Ťa?
•…
A niečo podobné sa začne diať, keď sa rozhodneme prísť na to čo naozaj chceme. Zrazu sa objavia v našom živote buď živý ľudia, alebo nejaké hlasy v našej hlave. Jedny nás zrejme budú viesť k tomu ísť hlbšie k tomu čo sa deje a druhý budú dávať rôzne súdy a kritiku prečo to nieje dobré robiť. Čo všetko sa môže nebezpečne zmeniť, lebo zrejme vystúpime zo svojej komfortnej zóny.
Tak ako ľudstvo zvykneme používať tieto vzorce:
• To, pre ktoré čo sa hanbíme, premietame do ostatných.
• Ak nechceme cítiť vlastnú hanbu, sú iný nútení sa hanbiť: sú zahanbení, zosmiešňovaný, opovrhovaný, exponovaný, na okraji atď.
• Pomocou nezrozumiteľnosti sa človek snaží byť nenapadnuteľný: ostatní sa tak budú cítiť neschopní, nekompetentný
• človek neukazuje žiadnu “slabosť”, zraniteľné city ako je láskavosť, alebo nádej, ale prejavuje len negatívne alebo cynické emócie.
• človek ukazuje navonok jeho fasádu arogancie, takže nikto nemôže rozpoznať vlastné pochybnosti.
• Je aktívny skôr než pasívny, skôr útočník, než by vydržal nebrániť sa pomocou: priekov, hnevu, násilia.
• Urobíme sa  že sme naozaj malý, neviditeľný, vzdávame sa tak, aby sme neboli zahanbený
• Chováme sa “poslušne”, aby sme zapadli, disciplinovano a pracovito. Takéto ambície môžu mať za následok extrémne myslenie a perfekcionizmus.
• Ak je hanba vnímaná ako život ohrozujúca, čiže to byť chytený pri chybe, musí byť skrytá za každú cenu lžou, výhovorkou, zdôvodnením alebo obviňovaním ostatných.
• Mäkké, zraniteľné emócie sú zmrazené (citová otupenosť); toto môže viesť k chronickej nude, depresie alebo samovražde (“lepšia mŕtvy ako zahanbený”).
• Pocity hanby môžu byť znecitlivené užívaním drog a tým sú neskôr pocity hanby často ešte viac posilnené (“Hanbím sa, pretože som pil a pijem, pretože sa hanbím”).  Jedna časť hlasov nás teda vedie buď vo forme telesných nutkaní k pohybu, v obrazoch, zvukoch a podobne smerom k tomu čo je v skutočnosti naše, čo sme my. Menej ezotericky povedané čo v skutočnosti v hĺbke chceme pre seba a naša duša i pre okolie. Čo chceme dostať a čo dávať.
Od telesnej intimity cez psychickú a spirituálnu. Hmotné veci – domov svojich snov, miesto na život, formu vzťahu tak ako to v hĺbke cítime. Náš slobodný prejav na verejnosti i v súkromí. Možno pojašenosť, dravosť, jemnosť, náš spôsob dynamiky či introverzie.
A druhé hlasy nás od toho odrádzajú. Hlasy našich rodičov, súrodencov, učiteľov, spoločnosti a pod. Väčšinou nemáme z detstva skúsenosť, že by sme boli naozaj vyslyšaný a počutý, ešte menej že to bola daná skutočná váha. Takže je logické keď zo začiatku nedôverujeme sebe ani  druhým okolo že sa o nás skutočne zaujímajú a milujú nás. Ostáva to ako nenaplnená potreba, pokiaľ sa nevenujeme svojim pocitom hanby, pretože za nimi sa skrývajú veci, o ktoré nám v skutočnosti ide, ktoré sa nás dotýkajú esenciálne.
Takže – pokiaľ chceme žiť svoj pocitovo skutočne naplnený život, tak že to cítime i telesne a prospieva nám to – potrebujeme pravdivo komunikovať o čo nám ide, priamo, jasne láskavo a pevne. V ktorejkoľvek oblasti našich životov – intimity a sexu, peňazí, práce. Aby sme zodpovednosť za seba nedávali na druhých. A súčasne sa nesnažili zachraňovať či spasiť tých okolo.   

ruky stareho cloveka

Skúste si spomenúť v situáciách na: „Čo pre seba teraz potrebujem / čo by mi pomohlo byť láskavo priamo pravdivý/á v tom čo pre seba chcem?“ Je možné, že to zo začiatku bude treba trénovať, znova a znova. A pokiaľ máte partnerov, kamarátov a pod., s ktorými sa môžete dohodnúť na trénovaní tejto komunikácie – výborne.
Držím nám palce! Srdečne
Marek Bohunický

Hanba ako strážca ľudskej dôstojnosti, 2.diel

Hanba ako strážca ľudskej dôstojnosti, 2.diel

Zdravím Vás v marcovom vydaní Vitality. Dnes sa vrátim k téme o ktorej som písal v auguste minulého roka – Hanba a zahanbovanie. Dôvodom je ich utajená nevedomá dynamika. Po skúsenostiach z lektorovania seminárov sa mi neustále potvrdzuje, že práve toto býva za partnerskými, zdravotnými i pracovnými problémami ako nejaký duch, čo sa zrazu vynorí. A vzhľadom k tomu, že v stave keď sme zahanbený sme dobre ovládateľný, býva prvým mottom spoločnosti heslo ako: „ Zahanbuj a panuj“, čo je pre mňa dostatočným dôvodom poukázať na tento mechanizmus ovládania, znižovania ľudskej dôstojnosti a sebacítenia.
Dokonca teraz sám vnímam, ako sa mrvím na stoličke a snažím sa nájsť správne slová na tú búrku, čo kdesi v sebe k tejto téme cítim. Vnímam sťahovanie svalov, potrebu sa tomu vyhnúť, nečakaný smäd. UFF. V prvom rade je potrebné si uvedomiť toto: Hanba je veľmi telesný pocit. Prehliadaný, vnímaný ako slabosť. A súčasne, či práve preto, prinášajúci nám silnú správu zvonka i zvnútra. Čo je to za mechanizmus ktorý spôsobuje, že ako ľudia neznášame keď sa hanbíme, a je také ťažké si hanbu priznať?

Za zoznámenie s touto témou ďakujem chlapovi, ktorý pre mňa stelesňuje pochopenie a láskavosť, Dr. Stephanovi Marksovi z Nemecka. Odborníkovi na tému čo nám spôsobuje hanba, zahanbenie. Ako Nemec vie o pocitoch hanby svoje, doviedlo ho to k skúmaniu, prečo sa vo svete udiali a dejú globálne hrôzy.
Aby to celé bolo jednoduchšie uchopiteľné, napíšem o štyroch základných potrebách človeka, ktorých neprítomnosť vlastne spúšťa pocity hanby.
Viaceré výskumy sa zhodli na dôležitosti láskavého očného kontaktu v detstve pre vývoj mozgu. V prvom pohľade našej mamy, otca, možnosti nachádzať bezdôvodnú lásku cez ich zrkadlenie. Spojením očného kontaktu byť láskavo videný a spoznaný. Rešpektovaný so svojimi potrebami, emóciami a telesným stavom adekvátnym dotykom, pohladením. Toto hovorí o našej potrebe Uznania, toho že ma niekto vidí a ja sa vidím cez neho.  Našej jedinečnosti, výnimočnosti.

Zdá sa teda, že oko je orgánom hanby alebo uznania! Záleží AKO sa na niekoho v detstve pozerajú. Je bežné, že tento pohľad potom aplikujem v dospelosti na seba. A záleží ako sa na niekoho pozeráme v dospelosti. Nevytvorenie očného kontaktu je najbežnejšia forma vytvorenia a udržania vzdialenosti. Hanba je určitá forma strachu, ktorá môže byť vyvolaná aj iba nesúhlasným pohľadom či neúctivým dotykom.
Tu sa pridáva ďalšia téma, potreba Ochrany. Láskavej vedomej blízkosti, ktorá nás v ranom veku chráni pred pohľadmi alebo dotykmi ľudí, ktorí nás nemilujú tak ako naši blízky. Cez to si vieme vyvinúť dostatočnú schopnosť ochrany vlastnej identity v dospievaní a dospelosti. Náročné je to v okamihu, keď sme takúto formu ochrany od blízkych nedostali. Často si dospelý z detí uťahujú, robia srandu, tlačia na nich. Zahanbení je toľko spôsobov! Malé dieťa to vníma úplne inak než dospelý, nemá ten filter ktorý zmenší dopad slova či nahnevaného dotyku. Zažíva to priamo, môže sa cítiť že ono je dôvodom prečo nedostáva lásku. Že ono je chybou…  a vtedy je ochotné ( nie že by malo na výber) správať sa tak, aby bolo hromozvodom, menej chcelo, prípadne jedlo i keď nechce. Vieme si asi všetci niečo predstaviť. Výsledkom teda môže byť pri dodržaní základnej ochrany našej integrity v detstve schopnosť sa chrániť v dospelosti. Opakom je neschopnosť sa chrániť v rôznych aspektoch. Napr. chránenie si svojej sebalásky, potrieb, seba- uznania a seba-ocenenia.
Tretia časť zo štyroch v tomto vyvažovacom mechanizme je Príslušnosť.  Niekam patriť je od začiatku existenciálne. Malé dieťa sa o seba nevie postarať samé, potrebuje na to ostatných. Tí ho môžu s láskou vítať, nechávať ho pocítiť že tam má v rodine svoje dobré miesto práve tak ako je. Že má nárok na svoje povinnosti i výsady. Niekam nepatriť či neprináležať sa rovná existenciálnemu ohrozeniu, smrti. Preto sa v dospelosti občas nájdeme v situáciách kedy sme ochotný zradiť svoju intuíciu, sebaúctu len aby sme niekam patrili. Pokiaľ nemáme silný pocit zázemia, koreňov, spojenia so svojím pôvodom a so zemou. Jasne že to všetko sa dá zmeniť, naplniť sa. To je však väčšinou práca v dospelosti, prebratie vlastnej zodpovednosti za svoj stav, život a napĺňanie svojho hlbokého sna.
Práve hlad po príslušnosti a uznaní je tým, prečo niekto nasleduje tyranov pokiaľ mu dajú vo svojich štruktúrach pevné miesto, prečo sa oženíme i keď nemilujeme naozaj, prípadne má niekto 40 a stále býva u rodičov.
Štvrtou časťou skladačky je Integrita. Byť verný sám sebe, svojmu srdcu, inštinktom… pocitom hanby keď sa objavia. Ak nepodporujeme svoju integritu, keď sme dlžný sami sebe, tiež pociťujeme hanbu. Toto je časť, kde sa veľmi silne spájajú predošlé tri základné potreby človeka: Uznanie, Ochrana a Príslušnosť. Ich zdravá prítomnosť od počatia cez narodenie a dospievanie je hlavným faktorom ako sme sami so sebou.
Rozdiel medzi hanbou a zahanbovaním
Hanba je niečo, čo vychádza z nás samých, ako určitý zdravý regulačný pocit. Dáva najavo, že sa deje niečo, čo narúša moju integritu, hranice, proste že sa deje „niečo cez“. Novou formou správania by mohlo byť sa týmto pocitom venovať a vytvoriť si tak prostredie kde bude zdravo vyvážené komfortné i rastové fungovanie. Pretože rast je vchádzanie do niečoho nového a väčšinou sa  spája s krokom do neznámeho a teda vykročenia za hranice komfortnej zóny. Hanby nesmie byť priveľa, inak sa dostávame do transu, sme mimo. U každého je nejaký priebeh, každý zažíva hanbu inak. „Moja hanba“ je iná ako „vaša“. Čiže ide i o harmonické vyváženie exponovania sa, otvárania sa. Tu chránime svoju integritu.
Zahanbovanie je dej, ktorý prichádza zvonka.
Pri výskume odhalili, že o hanbe je potrebné v prvom rade vedieť, uvedomiť si že sa práve hanbím. Pretože pokiaľ si to neuvedomím a „nenechám ten pocit u seba“, z hľadiska vzťahovej dynamiky tento pocit nevedome prenesiem na druhého. Ako zákon zachovania energie – nedá sa to zničiť, iba zmeniť smer a inak použiť. Čiže pokiaľ pocit hanby ostáva u svojho adresáta, nedochádza k zahanbovaniu.
Krásne je to vidieť napr. v intímnych vzťahoch, kde má každý svoje fantázie, to čo by chcel zažiť, vyskúšať, objaviť. Keď si to nedovolíme jasne a pravdivo formulovať, je potrebné si uvedomiť – aha, ja sa hanbím si vypýtať čo chcem. Pokiaľ neprijmem svoj pocity hanby,  „nenechám ho  u seba“, prenášam ho na druhých, napr. i svojou nejasnosťou. Každý môžeme mať svoj vlastný dôvod  prečo sa hanbíme, podstatné je si to iba uvedomiť. „hanbím sa vypýtať si to čo chcem tak ako chcem.“ Inak budem nejasný, zahmlievajúci, v roli obete alebo diktátora. Stáva sa že sme vtedy obranne arogantný, odchádzame, prehadzujeme svoju hanbu na druhých. A tak opäť narušujeme vzťahové spojenia, vytvárame namiesto konfrontácie konflikty.  

hanba teenager v sede

Iný prípad je byť svedkom zahanbovania iných, ako narušovania celistvosti (integrity) druhého, nekonanie v tomto ohľade z nás robí chtiac-nechtiac spoluvinníkov. Vytvára v nás vlastné pocity hanby, viny, hnevu a strachu. Cítime že sme si a svetu niečo dlžný. Ak také niečo vznikne, dochádza bez komunikácie o tom k oddialeniu sa, stiahnutiu a opäť sme v nevzťahovom úniku, s pocitom ostať so svojou hanbou každý sám.  Keď o tejto dynamike viem a uvedomujem si ju, mám radosť, pretože keď o tom viem, ľahšie za seba preberám zodpovednosť. A oslobodzujem sa od zamrznutí či agresívneho útoku. Môžem i napriek strachu urobiť „správnu“ vec z pohľadu srdca. V tom si môžem nájsť cestu von pomocou ZVEDAVOSTI / ZÁUJMU.

Zvedavosť /Záujem sú vlastne i cestou k odpusteniu sebe a iným. Pretože ne-odpúšťať znamená i  niečo zadržiavať, nenechať plynúť. Byť v minulosti. Teraz začína byť moderný výraz „flow“, ktorý môžeme voľne preložiť ako „veci plynú, život ide ďalej“. Zvedavosť nás môže preniesť do prítomnosti a súčasne nájsť vhľad, pochopenie. Nájsť cestu tam, kde by bez postoja zvedavosti iná cesta nebola.
A súčasne je zvedavosť formou uznania, cítime sa vtedy videný. Toto je praktické využitie zvedavosti, ktorú osobne volám schopnosťou („skillom“), pretože sa jej potrebujeme učiť. Ja ju privádzam ako tému napr. keď učím Kraniosakrálnu terapiu, Tantru alebo Bojové umenia. Aby bola zvedavosť prítomná ako hlboký postoj. Vnímaná v slove, dotyku i pohľade. Tak dávame veciam iný rozmer, väčší priestor, sebe možnosť dozvedieť sa niečo nové o sebe, o tom v akom som vzťahu ku svetu. Tak máme možnosť v sebe rozvinúť láskavé postoje, ktoré sa nám možno predtým nedostali. Dá sa to zmeniť! V dnešnej dobe môžeme byť tak odvážny, alebo nás môže súčasná situácia tak hnevať a bolieť, že táto potreba nového prístupu bude silnejšia, než strach zo stretnutia sa so sebou samým.
Preto semináre o hanbe a dotykoch budú pokračovať, dávajú mi zmysel, dávajú nádej. A na záver, i keď písať o hanbe sa dá dlho:
Cestou z hanby je pre mňa určite láskavá zvedavosť. Pretože hanba má v sebe posolstvo. Tajomstvo. Má svoj účel a význam. To všetko nám umožňuje žiť s úctou k sebe samému, k druhým, k životu ktorý sa cezo mňa chce prejaviť empatickým spôsobom. Ako vraví Dr. Stephan Marks: Hanba má niečo dosiahnuť – je strážcom ľudskej dôstojnosti. Niektoré bežné obranné mechanizmy voči hanbe:
• Ak nechceme cítiť vlastnú hanbu, sú iný nútení sa hanbiť: sú zahanbení, zosmiešňovaný, opovrhovaný, exponovaný, na okraji atď.  => to, pre čo sa hanbíme, premietame do ostatných
• Pomocou nezrozumiteľnosti sa človek snaží byť nenapadnuteľný: ostatní sa tak budú cítiť neschopní, nekompetentný
• človek neukazuje žiadnu “slabosť”, zraniteľné city ako je láskavosť, alebo nádej, ale prejavuje len negatívne alebo cynické emócie.
• človek ukazuje navonok jeho fasádu arogancie, takže nikto nemôže rozpoznať vlastné pochybnosti.
• Je aktívny skôr než pasívny, skôr útočník, než by vydržal nebrániť sa pomocou: priekov, hnevu, násilia.
• Urobíme sa  že sme naozaj malý, neviditeľný, vzdávame sa tak, aby sme neboli zahanbený
• Chováme sa “poslušne”, aby sme zapadli, disciplinovano a pracovito. Takéto ambície môžu mať za následok extrémne myslenie a perfekcionizmus.
• Ak je hanba vnímaná ako život ohrozujúca, čiže to byť chytený pri chybe, musí byť skrytá za každú cenu lžou, výhovorkou, zdôvodnením alebo obviňovaním ostatných
• Mäkké, zraniteľné emócie sú zmrazené (citová otupenosť); toto môže viesť k chronickej nude, depresie alebo samovražde (“lepšia mŕtvy ako zahanbený”)
• Pocity hanby môžu byť znecitlivené užívaním drog a tým sú neskôr pocity hanby často ešte viac posilnené (“Hanbím sa, pretože som pil a pijem, pretože sa hanbím”).
Hanba a obrana pred ňou bola vždy i funkciou skupiny, organizácie alebo spoločnosti, “zahanbuj a panuj”. K šikanovaniu sa často ľudia uchýlia ako k obrane pred vlastnou hanbou.  Marek Bohunický – www.skolacloveka.sk