Feng shui ako zrkadlo vzťahov 2

Srdečne Vás zdravím v druhej časti série o tom, ako nám môže feng shui pomôcť v rôznych vzťahových, zdravotných či pracovných témach.

V tomto diele budem konkrétnejší v tom, ako môže vyzerať práca s feng shui v teréne, o čo sa zaujímam, ukážem jedno konkrétne riešenie u klienta a čo to znamenalo pre neho ako zážitok a vplyv ktorý sám zaznamenal.

Je viacero začiatočných bodov, volajme ich motivácií, prečo si niekto nechá vypracovať feng shui projekt. Niekto o tom počul / čítal a je zvedavý, inému človeku to bolo doporučené napríklad nejakým terapeutom či praktikantom východnej medicíny, a podobne. Tak isto tento tzv. „nulový bod“ je rozdielny z pohľadu kondície klienta – zdravotné, finančné či vzťahové problémy. Ideme niečo upravovať v osobnom alebo pracovnom priestore. Žije ten človek sám, má rodinu, spolubývajúcich? 

Čiže ide v prvom rade o zadefinovanie zákazky. Druhou otázkou je cena podľa:
1) rozsahu práce – chce klient vypracovať kompletný projekt i s papierovou a elektronickou dokumentáciou pre neho, kde je rozmiestnenie nábytku, pomôcok, farieb a pod? Alebo ide o menej náročnú verziu . napr. kde je mu na mieste slovne ukázané a povedané čo treba urobiť a on si to značí sám? 
2) finančných schopností klienta – tým mienim koľko je klient schopný investovať do zmien – kúpa nábytku, vymaľovanie, doplnky ako kvety, symboly, obrazy, koberce a pod.

Toto sú prvé veci, ktoré si ujasníme v začiatku. Pokiaľ chce vypracovať kompletnú verziu, tak má v dokumentácii zaznačené všetko čo je vhodné a môže to časom podľa svojich možností upravovať. 

Druhá vlna zisťovania je napríklad:

– história miesta, kde stojí dom (či to napríklad nieje miesto bývalého pohrebiska či iného silového miesta),
– akú má históriu ( na čo bol používaný, čo sa v ňom stalo, necitlivé prerábky a pod),
– ak ide o byt v dome, tak aká je jeho história, predchádzajúci majitelia, ako bol získaný, či je v prenájme  a pod.
– aké pocity má klient/ka na tomto mieste, aké sú základné témy ktoré sa objavujú v živote, s tým súvisí i rodinná história – pôvodnej rodiny ( odkiaľ pochádza) a prípadne súčasnej rodiny (manželstvo, partnerstvo)

Prikladám i súhrn otázok ktoré si  je mimoriadne vhodné prejsť. Pretože v skutočnosti nech sa už rozprávame o čomkoľvek, vždy sa jedná o náš vzťah k niekomu či niečomu. Takže feng shui je proste harmonizácia vzťahov vo všeobecnosti. Používam napríklad otázky, ktoré vypracovali učitelia rodinných konštelácií Z. Šramová a I. Verny:

► Keď sa vaši rodičia, starí rodičia zosobášili, nezosobášili alebo sa rozišli, čo bolo príčinou?
► Mal otec/dedko alebo matka/babka predošlé dôležité vzťahy lásky? Bol zasnúbení s niekým iným?
► Koľko súrodencov (aj nevlastných) majú vaši rodičia/prarodičia a vy?
► Boli v rodine nejaké spontánne potraty, interupcie, mŕtvo narodené deti, skoré úmrtia detí?
► Bolo nejaké dieťa dané do mimorodičovskej starostlivosti? (pestúnstvo, detský domov, ústav, príbuzní)
► Bol niekto adoptovaný?
► Zomrela nejaká žena pri pôrode, resp. objavili sa závažné zdravotné komplikácie
(somatické, psychické) ako následok pôrodu?
► Bol v rodine niekto vážne chorý, alebo mal psychické problémy?
► Objavili sa v rodine nejaké chronické ochorenia alebo smrteľné nehody?
► Spáchal niekto v rodine samovraždu?
► Venuje sa niekto z rodiny riskantným športom, alebo má profesiu, v ktorej je jeho život vystavený ohrozeniu?
► Bol niekto z rodiny činiteľom alebo obeťou sexuálneho priestupku?
► Spáchal niekto v rodine zločin alebo bol vo väzení? Bol niekto obeťou trestného činu?
► Bol niekto z rodiny členom Hlinkovej gardy alebo inej nacistickej organizácie, alebo v ŠTB a pod.? V akej pozícii?
► Bol niekto z rodiny v koncentračnom tábore, alebo väznený a prenasledovaný za svoje politické presvedčenie počas vojny alebo komunizmu?
► Je vaša rodina viacnárodnostná?
► Zmenil niekto v rodine svoju náboženskú príslušnosť?
► Prišiel niekto z rodiny o majetok, alebo získal majetok na úkor druhých? (konfiškácie)
► Ukrýval sa niekto počas vojny a bol tak vylúčený zo spoločenstva?
► Bol niekto iným spôsobom vylúčený z rodiny?
► Máte svoju obľúbenú rozprávku z detstva (do 7. rokov), ku ktorej ste sa vracali? (spojenú s príjemnými pocitmi, alebo so vzrušením, či strachom)
► Máte v súčasnosti nejakú knihu, príbeh, film, ktoré vás špeciálne zaujali?
► Existujú nejaké dejinné udalosti, ktorým sa venujete viac alebo vás z nejakého dôvodu zaujímajú?

Toto sú totiž témy, o ktorých sa zvykne nehovoriť. Pre mňa sú indíciami, ktoré napovedajú o osude klienta a jeho koreňov. A nás môžu priamo ovplyvňovať napríklad v tom, kde a aký priestor si vyberieme na život a prácu. Máme dojem že si môžeme dovoliť či nemáme nárok bývať či pracovať podľa svojho najhlbšieho cítenia blahobytu? Prečo je to dôležité?

Pretože ak máme nastavené svoje priestory nevedomky tak aby udržovali a opakovali rodinnú či inú históriu (tzv. muzeálne zakonzervovanie), zmena rozostavenia môže znamenať tzv. „detoxikačné reakcie“ u klienta. Telesné, psychické i spirituálne. Toto je potrebné vziať do úvahy, sledovať klientove reakcie na návrhy zmien. Je nadšený, páči sa mu to, je neistý či dokonca sa objavuje smútok či hnev? Takže „detoxikačné reakcie“ sú rôzne, a znamenajú prechod od starého k novému, akúsi „smrť“ – ukončenie – toho čo mu nepatrí či už môže odísť z jeho života. A tak sa vytvorí priestor pre nové. 

Aké? Človeku sa vytvorí priestor žiť takú slobodu, ako je pre neho v hĺbke prirodzené. Ten typ vzťahov aký mu je prirodzený. Môže to znamenať zmenu dynamiky, komunikácie, priestoru na dýchanie a osobné šťastie pociťované až na úroveň fyzického tela. Čiže žitie svojho blahobytu v jednoduchosti a ľahkosti.

A práve toto často naše nevedomé rodinné osudy, pokiaľ sme s nimi nejako v zapletení, nedovoľujú.

Zoberme si teraz konkrétny prípad jedného klienta. 

Klient ako zákazku uviedol celkovú potrebu nájdenia si miesta v živote a vo vzťahoch. Je podnikateľ. Má partnerský život, kde s partnerkou majú každý svoj byt a stretávajú sa striedavo na viacerých miestach. Ide o feng shui pre byt v panelákovom dvanásť poschodovom dome, ktorý kúpil od svojich rodičov. Pociťuje potrebu celkového zlepšenia kvality zdravia (konkrétne problémy), intímneho života a práce. 

Prvé zisťovanie viedlo k tomu, že v byte klient trávi relatívne málo času a necíti sa tam útulne. Po otázkach ohľadne vlastníctva som zistil, že síce papierovo vlastní objekt, ale na pocitovej úrovni ho neprijal za vlastný vzhľadom k nedoriešeným rodinným vzťahom a oslabenému vzťahovému mostu s rodičmi. Že je prítomné nastavenie v zmysle: „ Ja nie som až taký dôležitý“.

Prvé pátranie nás zaviedlo do spálne, ktorá medzi iným predstavuje i partnersko – intímny vnútorný obraz . Keď som ju uvidel mierne som sa zhrozil a pochopil prečo sa mu „nedarí“ v partnerskom fungovaní. Ale to že ja to vnímam ešte nie je výhra, potrebné je aby sám klient bol ochotný cítiť a uvidieť atmosféru, ktorú má jeho byt a tuná konkrétne spálňa.

Popíšem ako to vyzeralo: 

V strede miestnosti veľká postel pre dvoch, čo bolo sľubné z pohľadu kapacity, zmestia sa dvaja. A potom prišlo ostatné: Na posteli úložiste všetkého možného, vedľa postele v záhlaví bubny, stojany, zbraň – agresívna hlučná energia, s tónom životného ohrozenia. Na stene vedľa postele visel akýsi vešiak z dosky, na ktorom boli zavesené rôzne ošatenia, kompletne preplnený a zahádzaný i pracovnými šatami. V rohu miestnosti sušiak na prádlo, na ktorom bolo toto už niekoľko dní. Žltá farba v priestore, ktorá bola vhodná na cca 17% pre účel spálne. Komoda oproti postele, vedľa nej stará rozbitá stolička. Čo v prvom rade zastavovalo prúdenie energie v miestnosti, pretože tam bolo potrebné aby miestnosť dýchala, a ju zmenšovalo. Súčasne jej vrchná časť slúžila ako odkladište kadejakých vecí, tzv. „neviem kam s týmto tak to dám sem“. 

To je vymenovanie v skratke. Zaujímavé to začalo byť hneď v momente, keď som klientovi navrhol, aby sa pozrel na priestor z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa. Že aký má dojem z atmosféry. Jeho vlastné slová boli: „Ako robotnícka šatňa“. Toto bola teda jeho energia, v ktorej mal nastavený partnerský a sexuálny život. Zdalo sa že ho to šokovalo. Tak sme postupne začali hneď na mieste premiestňovať nábytok, odnášať a odmontovávať desivý vešiak s celou horou špinavého šatstva, bubny, zbraň, vešiak, violončelo a podobne preč. Asi ste si už všimli, že miestnosť bola skôr skladisko než spálňa. A adekvátne k veľkosti zmeny i klient začínal byť podráždený, nahnevaný a až pri vysvetlení čo ktorá časť v spálni pre neho znamená v intímnom živote bol ochotný sa to pozrieť. Česť mu, že si dovolil kompletnú zmenu pre ten moment. Bolo na ňom visieť že je unavený a hlboko ho to zasiahlo. 

To čo dostal ako úlohu, bolo vymaľovať zo žltej na tehlovo červenú, na stenu oproti postele dať svoj obraz aby sa videl že je dôležitý, na stenu nad postelou zavesit spoločný obraz jeho a partnerky, a pridať na jednu stenu obraz s motívom lesa a prírody. Pridali sme lampu pre intímne osvetlenie na večer.

Takto vyzerala okamžitá lacná zmena po prvej návšteve:

C:\Users\admin\Desktop\feng shui Michal Pezinok\IMG_2033.JPG

A toto bola iba jedna izba ☺. Ostatné už klienta čaká na jeho dokončenie. Aby mohol prijať že byt mu právom patrí, vytvoril si v ňom útulné prostredie, kde môže oddychovať, pracovať a i zdieľať radostné intímne chvíle s partnerkou.

V budúcom čísle ukážem prácu v byte klientky, pridám pár podstatných informácií a začneme súťaž pre Vás čitateľov o nastavenie feng shui harmónie buď u Vás doma alebo v práci. 

Srdečne

Marek Bohunický

Feng shui ako zrkadlo vzťahov, 1.časť

Všetkých Vás srdečne zdravím. Dnes začíname novú sériu článkov, ktorá i keď na prvý pohľad možno  nevyzerá, predsa priamo súvisí s intímnym štýlom života. Je o tom, ako sa vnímame a nachádzame  v širších vzťahoch, nielen k ľuďom či zvieratám, ale i k rastlinám a predmetom. Ide o umenie „feng  shui“, v našich končinách stále známejšie ako „harmónia bývania“, kde by som ešte upravil preklad na  „harmonické bytie“. Pretože nám pomáha pochopiť ako sa „nám veci dejú“. Tie príjemné i nepríjemné. 

Doslovný preklad „feng shui“ je vraj „vietor a voda. Všetko okolo nás, a teda i my, je v nejakom  vzájomnom vzťahu. A Feng shui sa zaujíma že AKO? sme v harmónii vo vzťahu so sebou a svojím  prostredím

Inak povedané na koľko sme vo vzdore, pohltený históriou či snami o budúcnosti. Našich vlastných,  rodiny či spoločnosti. Koho sen o blahobyte vlastne žijeme a sa snažíme napĺňať. Pomáha nám opäť sa  cítiť v spojení so životom. „Cítiaci“ spôsob pozýva do deja čokoľvek čo som ochotný vnímať ( toto je  dôležité uvedomenie) a sa tým nechať dotknúť. Vlastne tak dovoľujeme, aby na povrch vystúpili všetky  hlasy každého účastníka priestoru. Živý, mŕtvy, zvieraťa, Zeme či predmetu. V takejto povolenej snovej  krajine potom dôjde vplyvom ochoty pozorovateľa postupne k dialógu zúčastnených. To je šamanská  podstata feng shui ako ho vnímam ja.  

Pre mňa osobne sa feng shui stalo učiteľom a ukazovateľom, nakoľko sa zaujímam o seba, svoje  prostredie, ako som ochotný prijať život tak ako sa deje. Bez ohľadu na to či sa mi to aktuálne páči či  nepáči. Ako zvnútornený učiteľ mi neustále napovedá, vedie ma ako Alenku v ríši divov cez temný les  mojich presvedčení a prijatých názorov na svet a toho čo je správne, možné či nemožné, skutočné či  rozprávkové. 

V súčasnej dobe je najbežnejší pohľad na feng shui ako na metódu, ktorá pomáha esteticky príjemne  zariadiť byt či kanceláriu, prípadne nájsť odpovede na zhoršené zdravie v dôsledku bývania  v nezdravom prostredí.  

Pod prostredím si môžeme predstaviť byt či dom na mieste kde stojí, jeho históriu, vzťahy v našej  súčasnej a pôvodnej rodine či práci. Toto všetko sú deje, ktoré priamo súvisia s naším telesným,  psychickým i spirituálnym zdravím. S tým, ako sa príjemne či nepríjemne cítime na konkrétnom mieste.  

Komplexné feng shui v sebe skrýva veľa vhľadov o živote. Spraviť niekomu feng shui doma či v práci  je vlastne psychoterapeutické stretnutie… 

Zrazu sa klient vidí očami druhého, ktorý ako pozorovateľ sleduje ako sa klient prejavuje / zrkadlí v rozdelení miestností, ich zariadení, účelnosti a súčasne pocite krásna. Cez to sa dozvedáme o jeho  vnútornom obraze seba. Či je v spálni priestor vytvorený pre prehlbovanie intimity so sebou  a partnerom, kto alebo čo všetko zasahuje do partnerského intímneho života. Spálňa je určite miesto,  kam by som odporučil sa pozrieť ak niečo nefunguje v intimite a blízkosti.  

Jedna časť hovorí o farbe na stenách, rozdelení nábytku, obrazoch, doplnkových predmetoch. Aká je  posteľ? Kam je orientovaná? Častokrát je byt akési skladisko nášho nevedomia, potlačených citov  a pocitov, generačných vplyvov prenášajúcich osudy či pocity predkov, zaťaženia a príbehov ktoré nie  sú dokončené. 

Je obrovským rozdielom či prostredie kde pracujeme a žijeme je nastavené tak, že nás podporuje  alebo naopak nás ešte navyše zaťažuje. 

Feng shui je jedna z možností ako sa konečne nadýchnuť, roztiahnuť ruky, chytiť farbu do tváre a – rozhliadnuť sa. Nachádzam sa vlastne tam, kde chcem? Ako sa tu cítim? Čo tu pre seba a svoj dobrý  pocit („well being“) potrebujem?  

Jedno som si všimol– častokrát si svoje prostredie nevedomky nastavíme alebo vyberáme tak, aby udržiavalo naše staré spôsoby fungovania, osobných či rodinných zranení alebo inak umŕtvujúceho  bezpečia. Vlastne priestor kde bývame je taký náš posvätný oltár. Rodinné či spoločenské kritériá,  ktoré nám ako osobe vôbec nemusia vyhovovať. Práve naopak! Vlastne majú za úlohu, aby sme neboli  príliš cítiaci a živý a svoji. Chytal som sa za hlavu a napokon smial keď som si to uvedomil. 

Individuálne nastavené feng shui pomáha nazbierať zdroje, ochotu a silu žiť život podľa seba!  

Ak človek žije s rodinou, je potrebné nastaviť prostredie aby podporovalo všetkých prítomných. Ako  učia rodinné konštelácie: nie je možné, aby sa v systéme/prostredí jeden cítil dobre a druhý nie, alebo  všetci dobre a jeden nie. Proste to na pocitovej úrovni nie je možné, to ako sa cítia ostatní okolo nás,  nás zasahuje, dotýka sa nás to. I to ako na nás vplýva prostredie. A keď to nechceme cítiť, potrebujeme  sa umŕtviť, cítiť menej. Obmedziť svoju energiu, venovať jej väčšiu či menšiu časť na potlačenie toho  čo cítime a chce sa prejaviť pohybom, zvukom. Tak postupne vznikajú zdravotné (fyzické či psychické)  symptómy.  

Feng shui vychádza z východnej filozofie, kde dávna legenda hovorí ako z TAO (nepomenovateľného  prvopočiatku) vznikol JIN (tma, chlad, ženská esencia) a JANG (svetlo, teplo, mužská esencia) . Ich  vzájomným pôsobením / tancom postupne vzniklo 5 elementov: Oheň, Zem, Kov, Voda a Drevo. Každý  z týchto elementov je určitý prejav, ktorý zažívame veľmi konkrétne fyzicky. Ako aktivitu, premýšľanie,  … . A z hľadiska východnej medicíny je každý telesný orgán či psychický stav priradený k niektorému  elementu.  

Zaujímame sa i o atmosféru a dušu priestoru, jeho vlastnú históriu a vedomie. Lenže kdesi sa zabudlo  na dušu a Ducha priestoru! Na to, čo je často za atmosférou nášho bytu, domu či práce. Toto je niečo,  čo brali do úvahy starý liečitelia všade na svete. Ale ako postupovala dôležitosť mysle, logiky,  racionality – klesala hodnota toho nehmotného, pocitov, atmosféry vo vzťahoch. A tak začal vznikať  svet ignorujúci to vnútorné, posvätné, magické.. 

Prečo to píšem? Odkedy som si to uvedomil a začal sa zaujímať i o dušu a Ducha priestorov, získal  som dary o akých sa mi ani nesnívalo. Niečo, čo nevedela vymyslieť moja myseľ, nesúviselo s mojimi  skúsenosťami, nikde som to nevidel, nečítal či nezažil. Začal som sa zaujímať i o vnemy, ktoré nie sú  bežne komunikované. Zobralo ma to do akejsi rozprávky o mnohých možnostiach. 

V tejto rozprávke mi dokáže Duch priestoru poradiť o čo vlastne v danom prípade ide, kde je „pes  zakopaný“, čo je prípadným tajomstvom, alebo témou o ktorej sa v rodine nehovorí. Čo je potrebné  uzdraviť, čomu venovať viacej či menej pozornosti.  

– Kto alebo čo je tu zabudnuté, ako chce byť rozmiestnený nábytok, aké esenciálne oleje vrátia živosť  cítenia,  

– Vlastní v skutočnosti priestor majiteľ i inak než na papieri? Je jeho i z pohľadu duševného  a spirituálneho práva?  

– A je pre neho vhodný na bývanie? Ak ho má po rodičoch alebo rodine, prijal ho klient ako svoj  i vnútorne?

– Je budova postavená na zdravom mieste? 

– Podporuje rozloženie spálne partnerský život a dobrý sex alebo naopak pomáha udržiavať lojalitu  k rodinnej traume či cirkevnému vnímaniu, že sex je len na plodenie detí a vlastne hriešny a má byť  neosobný?  

– Podporuje moje pracovné prostredie hojnosť a jednoduchosť na všetkých úrovniach alebo mi pomáha  žiť v „bez ťažkej driny a v pote tváre nie sú koláče“ ?  

A v ďalšom diely budem písať o konkrétnom prípade, kde sme nastavovali feng shui u klienta, čo a ako  sa pomenilo a prečo, čo to znamenalo pre neho a čo by ste si z toho mohli zobrať Vy. 

Teším sa na stretnutie opäť o mesiac, v praktickej časti o harmonickom bytí. 

Srdečne 

Marek Bohunický 

www.skolacloveka.sk

Hanba 1. diel – Hanba ako strážca ľudskej dôstojnosti?

Článok uverejnený v Slovenskej Vitalite Autor: Marek Bohunický – škola Človeka, www.skolacloveka.sk 

Sediac na pohovke si zapínam šuštiačku až ku krku. Opäť mi pomáha uvedomovať si svoje telesné  reakcie. V duchu sa usmejem, cítim sa ako kozmonaut v skafandri. Pomáha mi to sa cítiť  bezpečnejšie, chránenejší. Dôvodom je písanie o Hanbe. A i keď nejdem prvoplánovo písať o svojej  hanbe, predsa mám kdesi strach, či sa predsa len neodhalím priveľmi keď prispejem týmto článkom.  Je mi už teraz jasné, že i keď budem písať o Hanbe všeobecne, bude sa ma to dotýkať, budem potrebovať si byť vedomý… 

Keď sa na seba pozerám, uvedomujem si dve možnosti ako sa brať. Jedna je zasmiatie sa na tom, že  sedím v obývačke v šuštiačke. Akosi to nie je od srdca. Hahaha, aha tam sedí niekto v šuštiačke vo  vnútri, je smiešny, slabý! Má slabú schopnosť vydržať chlad, mal by viac otužovať! Alebo iná možnosť.  Začať sa zaujímať, čo sa deje také, že niekto potrebuje byť vo vnútri oblečený ako vonku? Je mu  zima? Prečo? A keď mu nie je zima, o čo ide?  

Prvý spôsob je najbežnejšia forma, môžeme ju nazvať napr. zahanbovanie. Prichádza zvonka. Hanbi  sa že sedíš inak, než je normálne! Pripomínaš mi totiž, že občas sa tiež cítim nenormálne/y, a bojím sa  čo na to ostatní. Nútim ťa človek, aby si sa ospravedlňoval, cítil sa nedostatočný. Vravím o tom, že  máme byť za každých okolností výkonný, dynamický, krásny, bohatý – inak nebudeme „in“, čiže  nebudeme patriť do toho klubu správnych. Nebudem patriť… Budem sám, podivín na ktorom sa  budú ostatný smiať. 

Takže by som mal dať bundu dole, začať sa tváriť že necítim nič také, ako ten strach. že budem príliš  odhalený. Že mi to nevadí, som „cool (chladný)“. Ak sa naučím dostatočne necítiť, bude to určite  možné. Budem síce oddelený od veľkej časti seba, v skutočnosti i od každého okolo, ale budem môcť  akosi „patriť“. Hlavne ma nebude nikto zosmiešňovať, zahanbovať. To je horšie ako sa klepať od  zimy… . 

Druhý spôsob, zaujímanie sa o čo ide, je zvedavosťou, vytvorením bezpečného priestoru  a úprimného záujmu, je vzťahovaním sa. K sebe, ľuďom, zvieratám, svetu. Taký prístup mi vraví, že  som vítaný práve tak ako to mám, že ten strach nie som ja, je to niečo čo sa proste deje, čo príde a odíde, nezáleží na tom, v zmysle mojej hodnoty ako človeka, mojej dostatočnosti byť súčasťou. Že  Ja nie som chyba, i keď môžem chybovať. Môžem patriť a byť milovaný a hlavne milovať sám seba  práve tak, ako som. Vytvára mi to priestor na život v celej komplexnosti mojich pocitov, mojej  schopnosti milovať a vzťahovať sa. 

Čiže inak povedané, druhý spôsob je niečo, na čo zväčša nie sme zvyknutý. Nezažívali sme to až na  výnimky doma, pretože o tom nevedeli a nezažívali to ani naši rodičia, a ich rodičia… . V škole nás to  už vôbec neučili. A vzhľadom k tomu, že v stave keď sme zahanbený sme dobre ovládateľný, je  prvým mottom spoločnosti heslo ako: „ Zahanbuj a panuj“. A toto je pre mňa dostatočným dôvodov  poukázať na tento mechanizmus ovládania, znižovania ľudskej dôstojnosti a spolupatričnosti! 

Hanba je veľmi telesný pocit. Prehliadaný, marginalizovaný. Nepochopený v jeho pozitívnej funkcii  pre náš život. 

Bola dostatočným dôvodom, aby som o nej chcel vedieť viac. A oslovil jedného chlapíka z Nemecka,  Dr. Stephana Marksa. Odborníka na tému čo nám spôsobuje hanba, zahanbenie. Ako Nemec vie  o pocitoch hanby svoje, doviedlo ho to k skúmaniu, prečo sa vo svete udiaili a dejú globálne i osobné  hrôzy. Ako napr. druhá svetová vojna. Pri jeho skúmaní, prečo ľudia nasledovali Hitlera sa prvý raz  objavila téma neuvedomovanej hanby. Tá, ktorá dovolila aby Hitler ovládol a zmanipuloval masy. A tá  vytvorila ďalšiu hanbu, cez ktorú sa prekúsavajú i dnešné generácie. Dôvodom bolo neuvedomenie si vlastnej hodnoty. Napísal o tom knihu, ktorá ho priviedla k ďalšej. Vďaka nej sa objavila hlboko  potlačená a skrytá téma. Téma Hanby a pre mňa osobne Druhej možnosti, o ktorej sa ďalej rozpíšem  viac.

Ak si budem uvedomovať inú možnosť ako byť chybou ( zahanbovaný), budem s úctou pristupovať  nielen k sebe. A úprimne, desí ma, naozaj desí, že by som si ju neuvedomoval. Pretože viem, že by  som musel niečo zo seba potlačiť, odštiepiť, zavrhnúť. Snažil by som sa naďalej čo najmene cítiť čo  naozaj cítim. Veľmi by mi záležalo na tom „ako sa cítíť mám“. Aký mám byť podľa rodičov,  spoločnosti, svojich priateľov a partneriek… 

Zavrhol by som seba. A som si istý, že následne by ma to začalo ovládať. Snažil by som sa to hodiť na  niekoho iného a potom ho zahanbiť. „Cítiť sa viac než druhých“ a „cítiť sa byť viac než druhý“ je  obrovký rozdiel

Takže poďme na to, kde to celé začína! Budem konkrétny. Aký je ten čudný strašidelný  mechanizmus, ktorý spôsobuje že ako ľudia neznášame keď sa hanbíme? Že je nám tak zaťažko  vnímať pozitívum hanby, jej dobré stránky? Keďže o hanbe je potrebné v prvom rade vedieť, Bude to  téma o štyroch základných potrebách človeka. Príbeh môže začínať hodne dávno… i kdesi v období  pred a počas nášho narodenia. 

V prvom pohľade našej mamy, otca, možnosti nachádzať bezdôvodnú lásku cez ich zrkadlenie.  Spojením očného kontaktu, tým byť láskavo videný a spoznaný. Rešpektovaný so svojimi potrebami, emóciami a telesným stavom adekvátnym dotykom, pohladením. Toto hovorí o naše potrebe Uznania, toho že ma niekto vidí a ja sa vidím cez neho. Našej jedinečnosti, výnimočnosti.

No často  do toho zasiahne „ťažký pôrod“, neúctivé zaobchádzanie s novorodencom a čosi, čo môžeme nazvať  „štrukturálne násilie“. To je to, keď odmerať dieťa a mechanicky efektívne ho vyšetriť je dôležitejšie,  než uznať jeho potrebu byť ihneď s mamou, byť v objatí jej očí, teple a vôni. Štrukturálne násilie vraví,  že dôležité nie je dieťa, ale systém. Osobné násilie vraví o tom, že dieťaťu je odoprené láskavé prijatie  od konkrétneho človeka. 

Je zdokumentovaný prípad J. Goebbelsa, blízkeho spolupracovníka Hitlera, kt. povedal že: „ on sa mi  naozaj pozeral do očí, videl ma!“ . Pod Goebbelsovým vplyvom začal používať titul fuhrer. Desivá  predstava a uvedomenie, pre súčasnosť napr. hnutia Skinheads, združení futbalových bitkárov a pod.  

Zdá sa teda, že oko je orgánom hanby alebo uznania! Záleží AKO sa na niekoho v detstve pozerajú.  A záleží ako sa na niekoho pozeráme v dospelosti. Nevytvorenie očného kontaktu je najbežnejšia  forma vytvorenia a udržania vzdialenosti. Hanba je určitá forma strachu, ktorá môže byť vyvolaná aj  iba pohľadom či neúctivým dotykom. 

Tu sa pridáva ďalšia téma, potreba Ochrany. Láskavej vedomej blízkosti, ktorá nás v ranom veku  chráni pred pohľadmi alebo dotykmi ľudí, ktorí nás nemilujú tak ako naši blízky. Cez to si vieme  vyvinúť dostatočnú schopnosť ochrany vlastnej identity v dospievaní a dospelosti. Náročné je to  v okamihu, keď sme takúto formu ochrany od blízkych nedostali. Často si dospelý z detí uťahujú,  robia srandu, tlačia na nich. Zahanbení je toľko spôsobov!

Malé dieťa to vníma úplne inak než  dospelý, nemá ten filter ktorý zmenší dopad slova či nahnevaného dotyku. Zažíva to priamo, môže sa  cítiť že ono je dôvodom prečo nedostáva lásku. Že ono je chybou… a vtedy je ochotné ( nie že by  malo na výber) správať sa tak, aby bolo hromozvodom, menej chcelo, prípadne jedlo i keď nechce.  Vieme si asi všetci niečo predstaviť. Výsledkom teda môže byť pri dodržaní základnej ochrany našej  integrity v detstve schopnosť sa chrániť v dospelosti. Opakom je neschopnosť sa chrániť v rôznych  aspektoch. Napr. chránenie si svojej sebalásky, potrieb, seba uznania a seba ocenenia.

Tretia časť zo štyroch v tomto vyvažovacom mechanizme je Príslušnosť. Niekam patriť je od začiatku  existenciálne. Malé dieťa sa o seba nevie postarať samé, potrebuje na to ostatných. Tí ho môžu  s láskou vítať, nechávať ho pocítiť že tam má v rodine svoje dobré miesto práve tak ako je. Že má  nárok na svoje povinnosti i výsady. Niekam nepatriť, neprináležať, sa rovná existenciálnemu ohrozeniu, smrti. Preto sa v dospelosti občas nájdeme v situáciách kedy sme ochotný zradiť svoju  intuíciu, sebaúctu len aby sme niekam patrili. Pokiaľ nemáme silný pocit zázemia, koreňov, spojenia  so svojím pôvodom a so zemou. Jasne že to všetko sa dá zmeniť, naplniť sa. To je však väčšinou práca  v dospelosti, prebratie vlastnej zodpovednosti za svoj stav, život a napĺňanie svojho hlbokého sna.  

Práve hlad po príslušnosti a uznaní je tým, prečo niekto nasleduje tyranov pokiaľ mu dajú vo svojich  štruktúrach pevné miesto, prečo sa oženíme i keď nemilujeme naozaj, prípadne má niekto 40 a stále  býva u rodičov.  

Štvrtou časťou skladačky je Integrita. Byť verný sám sebe, svojmu srdcu, inštinktom… pocitom hanby  keď sa objavia. Ak nepodporujeme svoju integritu, keď sme dlžný sami sebe, tiež pociťujeme hanbu.  Toto je časť, kde sa veľmi silne spájajú predošlé tri základné potreby človeka: Uznanie, Ochrana  a Príslušnosť. Ich zdravá prítomnosť od počatia cez narodenie a dospievanie je hlavným faktorom ako  sme sami so sebou.  

Rozdiel medzi hanbou a zahanbovaním 

Hanba je niečo, čo vychádza z nás samých, ako určitý zdravý regulačný pocit. Dáva najavo, že sa  deje niečo, čo narúša moju integritu, hranice, proste že sa deje „niečo cez“. Novou formou správania  by mohlo byť sa týmto pocitom venovať a vytvoriť si tak prostredie kde bude zdravo vyvážené  komfortné i rastové fungovanie. Pretože rast je vchádzanie do niečoho nového a väčšinou sa spája  s krokom do neznámeho a teda vykročenia za hranice komfortnej zóny! Hanby nesmie byť priveľa, inak sa dostávame do tranzu, sme mimo. U každého je nejaký priebeh, zažíva hanbu inak. „Moja  hanba“ je iná ako „vaša“. Čiže ide i o harmonické vyváženie exponovania sa, otvárania sa. Tu  chránime svoju integritu. 

Zahanbovanie je dej, ktorý prichádza zvonka.  

Na jednu stranu zahanbujeme a zraňujeme druhých vtedy, keď neprijmeme svoje pocity hanby. Stáva  sa že sme vtedy obranne arogantný, odchádzame, prehadzujeme svoju hanbu na druhých. A tak opäť  narušujeme vzťahové spojenia. 

Iný prípad je byť svedkom zahanbovania iných, ako narušovania celistvosti (integrity) druhého,  nekonanie v tomto ohľade z nás robí chtiac nechtiac spoluvinníkov. Vytvára v nás vlastné pocity  hanby, viny, hnevu a strachu. Cítime že sme si niečo dlžný. Ak také niečo vznikne, dochádza bez  komunikácie o tom k oddialeniu sa, stiahnutiu a opäť sme v nevzťahovom tranze, s pocitom ostať so  svojou hanbou každý sám. Desivé uvedomenie, aspoň pre mňa. A potom radosť, pretože keď o tom  viem, nemusím sa nechať ovládať nekonaním, zamrznutím. Môžem i napriek strachu urobiť  „správnu“ vec z pohľadu srdca. V tom si môžem nájsť cestu von pomocou ZVEDAVOSTI. 

Zvedavosť je vlastne i cesta k odpusteniu sebe a iným. Pretože ne-odpúšťať znamená i niečo  zadržiavať, nenechať plynúť. Byť v minulosti. Teraz začína byť moderný výraz „flow“, ktorý môžeme  voľne preložiť ako „veci plynú, život ide ďalej“. Zvedavosť nás môže preniesť do prítomnosti  a súčasne nájsť vhľad, pochopenie, nájsť cestu tam, kde by bez postoj bez zvedavosti iná cesta nebola. 

A súčasne je zvedavosť formou uznania, cítime sa vtedy videný. Toto je praktické využitie zvedavosti,  ktorú osobne volám schopnosťou („skillom“), pretože sa jej potrebujeme učiť. Ja ju privádzam ako  tému napr. keď učím Kraniosakrálnu terapiu, Tantru alebo Bojové umenia. Aby bola zvedavosť  prítomná ako hlboký postoj. Vnímaná v slove, dotyku i pohľade. Tak dávame veciam iný rozmer, väčší  priestor, sebe možnosť dozvedieť sa niečo nové o sebe, o tom v akom som vzťahu ku svetu. Tak  máme možnosť v sebe rozvinúť láskavé postoje, ktoré sa nám možno predtým nedostali. Dá sa to  zmeniť! V dnešnej dobe môžeme byť tak odvážny, alebo nás môže súčasná situácia tak hnevať  a bolieť, že táto potreba nového prístupu bude silnejšia, než strach zo stretnutia sa so sebou samým. 

Preto semináre o hanbe a dotykoch budú pokračovať, dávajú mi zmysel, dávajú nádej. A na záver,  i keď písať o hanbe sa dá dlho? 

Cestou z hanby je pre mňa určite láskavá zvedavosť. Pretože hanba má v sebe posolstvo.  Tajomstvo. Má svoj účel a význam. To všetko nám umožňuje žiť s úctou k sebe samému, k druhým,  k životu ktorý sa cezo mňa chce prejaviť empatickým spôsobom.  

Má niečo dosiahnuť – je strážcom ľudskej dôstojnosti. 

Niektoré bežné obranné mechanizmy voči hanbe: 

• Ak nechceme cítiť vlastnú hanbu, sú iný nútení sa hanbiť: sú zahanbení, zosmiešňovaný,  opovrhovaný, exponovaný, na okraji atď. => to, pre čo sa hanbíme, premietame do ostatných

• Pomocou nezrozumiteľnosti sa človek snaží byť nenapadnuteľný: ostatní sa tak budú cítiť  neschopní, nekompetentní

• človek neukazuje žiadnu “slabosť”, zraniteľné city ako je láskavosť, alebo nádej, ale prejavuje len  negatívne alebo cynické emócie. 

• človek ukazuje navonok jeho fasádu arogancie, takže nikto nemôže rozpoznať vlastné pochybnosti.

• Je aktívny skôr než pasívny, skôr útočník, než by vydržal nebrániť sa pomocou: priekov, hnevu,  násilia. 

• Urobíme sa že sme naozaj malý, neviditeľný, vzdávame sa tak, aby sme neboli zahanbený

• Chováme sa “poslušne”, aby sme zapadli, disciplinovano a pracovito. Takéto ambície môžu mať za  následok extrémne myslenie a perfekcionizmus. 

• Ak je hanba vnímaná ako život ohrozujúca, čiže to byť chytený pri chybe, musí byť skrytá za každú  cenu lžou, výhovorkou, zdôvodnením alebo obviňovaním ostatných 

• Mäkké, zraniteľné emócie sú zmrazené (citová otupenosť); toto môže viesť k chronickej nude,  depresie alebo samovražde (“lepšia mŕtvy ako zahanbený”) 

• Pocity hanby môžu byť znecitlivené užívaním drog a tým sú neskôr pocity hanby často ešte viac  posilnené (“Hanbím sa, pretože som pil a pijem, pretože sa hanbím”). 

Hanba a obrana pred ňou bola vždy i funkciou skupiny, organizácie alebo spoločnosti, “zahanbuj a  panuj”. K šikanovaniu sa často ľudia uchýlia ako k obrane pred hanbou. 

Marek Bohunický – www.skolacloveka.sk

Kto som vo vzťahoch

Kto som vo vzťahoch

Som opäť na začiatku ďalšieho dielu o intimite, kde ponúknem svoj názor a fantáziu. Fantáziou to nazývam preto, aby som dal najavo, že si uvedomujem ako je veľa rôznych uhlov pohľadu na tému. A každý je v svojom pohľade pravdivý. Čo je výborné, tak netreba proti žiadnemu bojovať, dokonca s ním ani súhlasiť. Je možné ho vypočuť, nechať sa ním dotknúť a buď niečím zarezonuje alebo nie.  Na začiatok vám ponúkam toto: keď budete čítať, tak ako môžete si dovoľte vnímať text telom, predstavujte si to, otvorte svoje telo a vedomie zážitku. Prečo? Najmä aby ste docielili vojsť si do zmyslového cítenia/zážitku a aby myseľ mohla voľne odpočívať. Hlava sa na chvíľu iba zúčastní tohto výletu. Ako na poriadny výlet si treba so sebou niečo zobrať. Čo by ste si pribalili do batohu?
Ja osobne si balím zvedavosť, úprimnú snahu cítiť čo skutočne cítim ( bez ohľadu na to, či sa mi to čo budem cítiť páči alebo nie), ochotu to vypovedať  slovom i telom, hovoriť v prvej osobe jednotného čísla => nebudem predpokladať čo si ostatný myslia či cítia, ale keď ma to bude zaujímať tak sa priamo spýtam. Kompas? Kompasom predsa bude moje i vaše telo. Dobre, s touto výbavou som pre teraz spokojný, môžeme sa vydať na výlet s každým kto sa chce pridať.
 Predsa jedna vec – pridávam pohár vody.
                                   ————————————————————-
Ešte raz, to čo píšem je iba môj názor a skúsenosti.
Základom problémov vo vzťahoch a našej ochoty byť pravdivý je neznalosť vzťahovej dynamiky a rolí, ktoré v nich preberáme. Je bežnejšie keď sa snažíme určité pocity alebo názory v sebe utajiť, či už umlčať alebo ich pretvoriť na iné, než sa nechať vidieť.
1) Vzťahové dynamiky
Kdesi sa podsúva názor, že „čo oko nevidí a ucho nepočuje, dušu netrápi.“
Žiaľ alebo na šťastie to funguje úplne inak. Predstavte si dve nádoby spojené nejakou hadičkou. Ako náplň jednej nádoby bude pocit radosti, hnevu , smútku, hanby, strachu, vzrušenia… čo len chcete. Druhá nádoba (energetické telo) bude mať nejaký svoj obsah. Čiže štandardná vzťahová situácia.
 Prvá nádoba sa dostane do vnútorného tlaku a čokoľvek obsahuje, sa v nej začne rozpínať. Začne to silne vyžarovať, bez toho či to chce alebo nechce. V tej chvíli sa dostáva pred voľbu, či je ochotná vnímať to čo sa s ňou deje alebo nie. A či je ochotná to komunikovať, vyjasniť svoju atmosféru. Toto všetko sa môže odohrať čisto na nevedomej úrovni, vplyvom predchádzajúcich skúseností.
Ak prijme čo cíti a je ochotná to komunikovať, ostáva obsah pocitov v nej a postupne sa vypovedaním premení na konštruktívny materiál. Ak neprijme to čo cíti a nekomunikuje to za seba ( štýlom „ja  cítim, si myslím“), vplyvom tlaku sa tento neprijatý pocitový obsah „preleje“ smerom k druhej nádobe. Jasné, teraz sa mnohí môžu ohradiť “mne sa niečo také nestáva alebo nemôže stať”. Hm, súhlasím, pokiaľ si naozaj cítime poriadne kožu, kost plus ich psychoenergetickú rovinu a svoj energetický stred (toto všetko súčasne), dokážeme sa v tom zorientovať… Avšak málo kto to takto dokáže bez tréningu a pozornosti. Takže bežná situácia vyzerá tak, že druhá strana  zrazu začne obsahovať časť pocitov, ktoré odkiaľsi prišli a nedávajú jej zmysel. V praxi to znamená, že keď sa nejako cítim a inak tvárim, prípadne nekomunikujem to čo sa vo mne deje – druhá strana to vníma ako svoje vlastné pocity! To je jednoduchý popis vzťahovej dynamiky. Vlastne je to jeden z podvedomých dôvodov, prečo sa – najčastejšie ženy na chlapov – hneváme, keď druhá strana mlčí či rozpráva „okolo horúcej kaše, nehovorí o svojich skutočných pocitoch a motiváciách. Samozrejme že v prvej osobe jednotného čísla! Ešte viacej sa to komplikuje, pokiaľ ani druhá strana nie je ochotná vypovedať o sebe. Človek si tak sám zabráni uvoľniť a odovzdať pocity, i tie čo mu „nepatria“. Zo strachu čo si o mne druhý pomyslí, či budem prijatý a ako, či je bezpečné sa odhaliť. Že veď nechcem „zbytočne“  toho druhého zraniť či nahnevať, udržím to radšej v sebe. Úžasný mechanizmus, čo poviete?
Video pokračuje, alternatívne priebehy a konce sú stále v akcii.
Čo sa udeje keď druhý človek je ochotný povedať že napr.: „zrazu cítim nejaký hnev, smútok či vzrušenie“. Ucíti to v nejakej časti tela, a ak je s ním v spojení  prepojí sa so zemskou energiou. Tak si umožní pocity a prípadné emócie uzemniť ( nie potlačiť či ich ešte viacej rozdmýchať), a dáva druhému najavo ochotu sa otvoriť a prijať pocit, ktorý vytesnil. Ak ho čo len trochu prijme/akceptuje, oslobodí okolie od nutnosti prejaviť do situácie zamlčanú pravdu. A sám tak získa Silu/Moc z Pravdy. Áno, vesmír sa postará aby pravda nejako vyšla najavo. Buď zrozumiteľne vo forme slov a dotykov, alebo rôznych fyzických či psychických symptómoch, ne-moci.
Ozaj, všimli ste si z textu, že keď je dvojica, ktorá nechce komunikovať čosi vo vzťahu, má za úlohu vstúpiť do vzťahu niekto tretí? Aby to bolo prejavené.
Je bežné keď vo vzťahu jeden druhého podvádza, že ten podvádzaný začnú mať obaja problémy v oblasti pohlavných orgánov či krku.. Podvádzanie myslím nielen to že má utajený sex s niekým iným. Keď má s partnerom sex i keď nechce, spôsobom ktorý mu nevyhovuje, alebo nie je ochotný povedať o svojich potrebách a fantáziách. Starý vzorec „ dať druhému i keď nechcem, aby bol pokoj v rodine“ je stále aktuálny. Bolo to pre mňa šokujúce uvedomenie. Že som bol ochotný mať sex aby som nebol opustený. Wow.
Je jasné, že vzťah je vždy o nejakej miere prispôsobovania. Otázne začne byť, keď ide toto prispôsobenie sa proti môjmu zdraviu a Ceste. Ak chápem podstatu vzťahovej dynamiky, ostáva akurát otázka AKO to budem komunikovať? Čiže nie či, ale ako. Uznávam, že to môže byť i hrozivá predstava, najmä na začiatku tohto procesu. S rešpektom uznávam to množstvo strachu ktoré sa mi objavuje v momente, keď potrebujem komunikovať čosi pre mňa veľmi intímne. Pretože ma to spája s pocitmi a robí ma to zraniteľným. Ale súčasne cítim, že až tam sa dokážeme naozaj stretnúť, vidieť, cítiť sami za seba.
Je to nové paradigma priatelia, nová forma „šialenej“ Sily. Je to nájdenie Sily cez ochotu byť pravdivý a zraniteľný.
Už len ten rozdiel vo vnútornom nastavení: namiesto snažiť sa v druhom niečo uvidieť, nájsť (inak povedané ho kontrolovať), verzus nechať sa vidieť je existenciálny. Dosť bolo rozprávania, ideme na chvíľu do zážitku. 

pozeranie oci

Cvičenie vo dvojici: „Nechať sa vidieť“, cca 15min
S niekým kto je ochotný ísť s vami do cvičenia si sadnite pohodlne oproti sebe. Tak, aby ste si videli na oči. Chrbát pohodlne vystretý, chodidlá najlepšie opreté o zem, oči zhruba v rovnakej výške. Pozrite sa navzájom do očí, a uvedomte si, že druhý je vašim zrkadlom, že cez jeho oči sa pozriete hlbšie sami do svojich. Váš pohľad k nemu sa odrazí od jeho očí hlboko do vášho vnútra, cez vaše oči až do srdca, brucha  a panvy. Uvedomujte si čo cítite, otvorte sa týmto pocitom a keď môžete nechajte sa druhým takto uvidieť. Pokračujte takto asi 15 min. Keď skončíte, pozdieľajte si svoj zážitok.
Týmto zážitkom ste si dovolili vojsť do pochopenia dynamiky. Čokoľvek čo si nedovolím precítiť, vedome či nevedome, je cesta, ako sa odpojiť od seba a prehodiť to na druhého. A hlavne, vidieť potom vinníka, či už v sebe alebo druhých. Pretože prijatie svojich pocitov ma súčasne vedie k vedomému postoju: čo s tým ďalej? K jasnému rozhodnutiu. Nemôžem byť „tak trochu tehotný“. Buď som alebo nie som. Inak povedané, buď niekomu/niečomu vravíme Áno alebo Nie. Nič medzi tým, aspoň pre tento daný moment. Zmeniť sa to môže kedykoľvek, ale to je načahovanie sa do budúcnosti.
Nenechajte sa zmiasť, v repertoári zakázaných pocitov na komunikáciu sú i pocity radosti, voľnosti, slobody či cítenia sa pri Sile.
2) Role, ktoré preberáme vo vzťahoch
Ďalšia horúca téma. Položím pár na prvý pohľad nezmyselných otázok. Možno vás i nahnevajú. O to lepšie. Dajte si na každú otázku dostatok času, napíšte si to na papier. Pokiaľ si nebudete vedieť odpovedať, nakreslite si k tomu pocitu obrázok. A keďže o tom budem písať ďalej v článku, nečítajte si text nižšie kým si na otázky neodpoviete. Teda, pokiaľ chcete objavovať v sebe.
* Kým si najčastejšie v živote, akú rolu predstavuješ?
* Akú rolu predstavuješ v svojom intímnom, kamarátskom a pracovnom živote?
* Kým si vo vzťahu k ženám/ mužom/ svojim deťom?
I keď to vyzerá ako triviálna otázka, trošku nezmyselná, „ veď muža, otca, manželku, manažéra“ a pod, odpoveď môže byť prekvapivá. Najmä preto ako jednotlivé role zaujímame z potreby byť ochránený statusom/ silovou pozíciou danej role. Napr. človek ktorý sa necíti dosť silný a bezpečne vo vyrovnanom intímnom vzťahu, podvedome prejde do role niekoho staršieho, múdrejšieho ako je napr. rodič či starý otec, prípadne učiteľ, terapeut. Ďalšia možnosť ísť do polohy dieťaťa či pubertálneho obdobia. Takže, čo ste objavili o sebe vo vzťahoch? Tak sa prejaví potreba mať stále navrch abyť tým čo rozhoduje, či naopak tým kto v žiadnom prípade nepreberá zodpovednosť.
Miesto kde je hra rolí najevidentnejšia je dotyk. Telo a dotyky sú jedna z najkonfrontačnejších rovín, lebo telo sa nedá oklamať.  

dotyk prstov

Ja som si napr. ako „terapeut odfičal“ na terapeutizovaní partneriek či kamarátov vo vzťahu, čo mi dávalo celkom slušný „rank“/postavenie múdrejšieho. A že som im i sebe bol potom ako človek cítením vzdialený, ani netreba zdôrazňovať. Deje sa to rôzne. Chlapi i ženy sú v bezpečnej roli otcov, matiek všetkého živého na zemi. Prípadne malými nemohúcimi, nie-mocnými, nie-zodpovednými, nie-istými a nie-jasnými. Vo „fungujúcich“ i rozvedených manželstvách či u slobodných rodičoch sa dcéry stávajú kamarátkami či matkami svojich mám, synovia partnermi či náhradami otcov. Wow.
Sme vôbec ochotný tento svoj vlastný vzťahový stav vnímať a komunikovať? Odhaliť sa v ňom? Kde na to nájsť Silu/zdroje???
Moja skúsenosť hovorí to, o čom som písal posledný rok do Vitality. Vnútorné a vonkajšie zdroje. Nájsť v sebe láskavého svedka/pozorovateľa, prijať že čokoľvek hlboko cítim je pre mňa správne, spoznať  a prijať svoje telo s celou škálou prežívania a vyjadrovania sa. Nájsť skupinu priateľov, prípadne seminárnu skupinu, ktorá aspoň na začiatku pomôže vytvoriť bezpečné prostredie na sebaskúmanie a prejavovanie sa. Väčšinou s podporou rodiny rátať nemôžeme, veď v dlhoročnom vzťahu či manželstve budú konfrontované práve jeho korene, základy a motivácie. To môžeme vnímať ( väčšinou vnímame) ako existenciálne ohrozujúce pre vzťah a svoj ďalší život.
Toto je vlastne úlohou seminárov zaoberajúcimi sa intimitou, seba-poznaním a pod., akurát tantrické semináre otvárajú možnosť spoznať viacej z telovej intimity, ponúkajú preskúmať i také zóny tela, kde sa bežne v iných systémoch nedotýkame. A to stále iba za účelom cítenia čo práve cítime, nie vytvárania pocitov. Alebo štartovania vzrušení či podobných nezmyslov. Prosté prijatie toho čo práve je, tak ako to je. A celé to konfrontujeme cez rozprávanie, dotyky a tanec.
Záver pre tento diel –
Verím že som aspoň trošku objasnil náplň kurzov, obohatil tak vašu predstavu o možnostiach toho, čo sa tam deje. Vlastný zážitok a skúsenosť nič nenahradí, no vytvorí to minimálne mentálny priestor. Mám takú fantáziu, kde sa mladí ľudia na stredných školách v rámci prírodovedy učia základy empatie, komunikácie a vnútornej podstaty o vzťahoch.  O sebe a svojom tele.
Pre nás dospelých ostáva ísť sami za seba tak ako to cítime. Kam nás volá naša duša cez telo? Pre tých z vás, ktorých zaujíma spoznať seba vo vzťahu k sebe a iným, ponúkam  semináre o intimite. S názvom „ Brutálna zraniteľnosť“. Viac informácií nájdete na www.skolacloveka.sk  alebo facebook stránke „škola Človeka“. Pokiaľ je zatiaľ téma príliš intímna, navrhujem kurzy „ Šamanská kraniosakrálna terapia“.
So srdečným pozvaním a pozdravom, želaním veľkej dávky zvedavosti a láskavosti, priatelia Marek Bohunický,www.skolacloveka.sk

Esencia v nás…

Esencia v nás…

Je to zvláštna situácia: Existuje zdroj, ktorý odo mňa nič nechce. Ale ja ho potrebujem úplne ku všetkému. A keď od neho chcem niečo získať, musím mu odovzdať všetko nepravdivé. Niečo to stojí…

O tom je pre mňa esencia bytia – je prítomnosť samotnej spokojnosti ak si ju JA sám dovolím. Esencia odo mňa nič nechce. Ale vezme mi všetko, čoho sa potrebujem zbaviť. Odoberie ťažobu z mojich ramien a nezaujíma ju, ako veľmi mám nejakú záťaž rád. Keď chcem niekomu vyhovieť a je to mimo mojej Cesty. Keď som dostatočne odvážny cítiť čo cítim a vnímať V svojom Tele kam ma Život vedie a nasledovať ho, môžem žiť k sebe jemne, láskavo a s radosťou. Keď si dovolím byť k sebe úplne pravdivý, v kontakte so svojou zraniteľnosťou a potrebami vyvierajúcimi z hĺbky – keď si dovolím súčasne cítiť svoju panvu a brucho, hruď a hlavu. 

Cítiť cez svoje chodidlá až do panvy a ďalej, ako ma Matka Zem podopiera a nesie a cez túto líniu aspektov života (panva – hruď – hlava) komunikuje s Vesmírom. Ich vzájomné stretnutie v mojom srdci je ako hudba Vesmíru v Tele patriacom Zemi. Spoločná pieseň, a ja som hudobný nástroj cez ktorý Život spieva a tancuje. Keď si dovoľujem nedýchať ako malé Ja, ale dovolím aby mnou bolo dýchané. Vždy keď sa odhodlávam, znova a znova, aby cez moje telo dýchal Život a ja som ho nemanipuloval s očakávaniami. A JA sa môžem kedykoľvek pre to opäť rozhodnúť, odvážiť sa nechať sa zvedavo viesť tým čo je väčšie a múdrejšie než moja myseľ, rozum a očakávania.

Cez moje Telo sa tým môžem nechať viesť, zaujímajúci sa s kvalitou začiatočníka, bez očakávaní, akoby vždy po prvý raz. Dovoľujúc byť tomu čo je, bez zahanbovania čohokoľvek. Je to výzva, ešte stále je. Ale stojí to za to. A presne v takejto chvíli mám mačací spokojný úsmev na tvári a vrním, želajúci i všetkým ostatným to najlepšie. 

A keď sa stretnem so zdedenými strachmi, obavami či vynárajúcimi sa detskými nenaplnenými potrebami viem, že kedykoľvek sa to stane, mám možnosť dôverovať hlbokému zmyslu mimo moju myseľ a bežné chápanie. Lebo byť rozumný predsa neznamená byť mysliaci a naopak. Môžem sa zaujímať sa o seba až do špiku svojich kostí oblečený do svojho tela a tak byť v kontakte so svojou esenciou. Lebo tak ukotvujem svoju myseľ do Tela a cítim že som v každom ohľade dostatočný. Ak prijmem svoju premenlivú zraniteľnosť. Pretože vtedy nežijem príbehy ale prítomnosť a bytie. Učím sa to znovu a znovu, našťastie stále ľahšie. 

I vďaka svojej rodine, priateľom, učiteľom a klientom. ďakujem.

Marek Bohunický