Vítam Vás pri ďalšom traktáte o tom, ako môžeme pre seba  dobre využiť každodenné pocity zraniteľnosti a hanblivosti.  Dnes sa budem zaoberať témou, ktorá zvykne byť na úplnom  dne tejto studne – a to pomenovanie a nasledovanie toho čo  v živote naozaj v hĺbke chceme a potrebujeme. Nemyslím tým  ako myšlienku v hlave, ale ako pocit v Tele ktorý nami hýbe ak  to dovolíme… 

Lebo ak si to nedovolíme, necháme dáme to druhým aj tak vyžrať…  

O „Brutálnej zraniteľnosti“ hovorím preto, lebo pocity hanby a strachu prežívame KAŽDÝ/Á ako VEĽMI telesný pocit. Uznávam že často nevedome, pretože nie je bežné cítiť sa v tele, keď  sa deje mechanizmu hanby či zahanbovania. Telo sa snaží priviesť nás k sebe všemožnými  signálmi, ibaže na to aby sme do neho vliezli, obliekli sa do Tela, potrebujeme byť veľmi  odvážny. Cítiť svoju kožu, kosti a svaly. Nie ako myšlienku, ako telesne ukotvený zážitok.  Vypovedať pre seba a i nahlas čo sa v nás deje, čo cítime že cítime. Uchch.

A v situácii kedy  nám na niečom naozaj záleží, kde hrozí že niečím zaplatíme – starým zvykom, zmenou vo  vzťahu či práci… dovolím si tvrdiť, že vtedy to každý zažíva ako „Brutálnu zraniteľnosť“. Časom  si budujeme akúsi imunitu, cez opakované skúsenosti že „povedal som to a prežil som“ si  budujeme stále väčšiu dôveru v seba a Život sa opakovane vystavovať pocitom zraniteľnosti.  A tak sa viac a viac stavať do svojej osobnej Sily. 

Osobne Vám navrhujem, čítajte článok postupne, dajte si dostatok času nacítiť / navnímať si  ako sa Vás text dotýka, čo cítite. Akékoľvek pocity súhlasu či nesúhlasu, kde na tele to cítite.  A hlavne – ako sa Vás to dotýka v kontexte Vášho života. Ponúknem i pár cvičení na uľahčenie  témy. Ak necháte čítať „i svoje telo“, je šanca že Vás Vaša vnútorná múdrosť privedie tam kam  Vás život volá. Alebo zistíte, že už tam ste… 

————————– 

Počas obdobia 14rokov, kedy som lektoroval kurzy Kraniosakrálnej terapie či Tantry, sme sa  s účastníkmi zhodli na jednej veci. A síce, že im prišlo ako najnáročnejšie si zadefinovať, čo  vlastne presne chcú. Tým mienim naozaj v hĺbke, v panve, srdci a duši. Kam ma to naozaj vedie z roviny telesne ukotveného zážitku. To, čo keď človek zdieľa s ostatnými tak sa cíti naplnený  radosťou a láskou. Kde cíti i na tele i na duši že toto je TO. 

A zobrať si to, nielen sa na to „pozerať“, či sa tým nechať obmývať, ale naozaj to „NASAŤ“ !

Ak si realisticky všimnem seba v momentoch, kedy sa uvedomím v situácii kde nechcem byť  alebo že jednám spôsobom ktorým v hĺbke nechcem – bývajú prítomné rôzne prejavy.

Od  zmeny dýchania, postavenia tela, neschopnosti jasne myslieť či komunikovať, koktanie,  klamanie, mlženie… To čo zvykne pomôcť je jedna otázka – „ČO PRE SEBA PRÁVE TERAZ  POTREBUJEM?“ Otázku treba rozšíriť do úrovne telesnej, psychickej či spirituálnej. Všetky sa  navzájom ovplyvňujú, ale individuálne môžeme vnímať ako prioritnú jednu z nich. To už je  vlastne akási kvalita, alebo schopnosť sa v situácii vnímať, vidieť. Sme si pozorovateľom,  a ideálne nie hocijakým, ale „láskavým pozorovateľom seba samého v situácii“. Ak toto  zvládneme, dovolíme si to, automaticky zahrnieme do kvality láskavosti i ostatných.  

Určite je viacero spôsobov ako si nástojiť na tom čo chceme. Od prosenia, sebavedomia,  bojovania, vydierania, manipulácie, tvrdej ráznosti, flagmatičnosti a podobne. Zdá sa, že  jedným z dôvodom prečo je to náročné a sa dotýkajúce je akýsi strach, spomienka, že nie je  pre každého dosť.  

Osobne nepoznám nikoho kto by bol prekojený, prehladkaný, príliš podporovaný v svojom  autentickom prejave či príliš často dotýkaný s úctou len pre to že je. Stalo sa vám to niekomu?  No, mne nie. Preto „riešim“ tento traktát, že som ešte nikoho takého nezažil. Zažil som pár  ľudí ktorí sa v tom boli ochotný vystaviť tomu čo cítia a postupne tým prechádzať. A Tí ma  inšpirovali, ukázali mi že sa to POSTUPNE dá. Každý v svojom tempe a čase. Vysporiadať sa so  starými spomienkami „že nie je dosť a preto Ja nie sme dosť“.

Objavuje sa tu i kvalita prežitia. A jej tieňová časť – starý vzorec, generačné skúsenosti  a história spoločnosti (genetický a spoločenský kód) vravia, že si nemôžeme každý dovoliť byť  šťastný a slobodný. Pretože hlavné je prežiť, a nie riešiť nejaké somariny ohľadne kvality života  a svojich pocitov. Buďme reálny, máme za sebou vlastne 3 svetové vojny v krátkom čase. Ešte  sme sa z nich ako spoločenstvo nespamätali, bolo treba odstupu niekoľkých generácií, aby sme  sa pri priamom pohľade dozadu nezbláznili a nestransovali. A pokiaľ cez toto individuálne  neprejdeme a neuvedomíme sa v časti tohto kódu, môže sa diať že mať sa slastne, príjemne  a byť pravdivý k sebe a okoliu nebude povolené a tak si to treba nejako vydobiť, ukradnúť,  zmanipulovať to.  

Vlastne to o čom píšem, je akýsi stav „láskavého priameho komunikovania svojich potrieb“.  Potreby dotykov, úctivej komunikácie, prejaveného záujmu, hmotných statkov … 

Čo je TO, čo potrebujete práve teraz? Viacej sa nadýchnuť? Nájsť si pohodlnejšie pozíciu na  sedenie? Napiť sa? Povedať partnerovi/ke či niekomu to čo v sebe dlho držíte a robí medzi  vami vzdialenosť? Byť pár dní sami alebo ísť do spoločnosti blízkych priateľov? Nejakého  skutočného si nájsť tým že sa niekomu otvorím ktorý to chce opätovať? Alebo? 

Zhodli sme sa, že každý potrebuje byť vypočutý a videný. Mať pocit že tam kde chce či  potrebuje byť, je vítaný. Prijatý taký aký práve sme a aj aký sme prirodzene vnútri. A súčasne  – že vlastne máme kdesi prekvapenie ak sa to stane.  

Naozaj sa o mňa zaujímaš? Wow, to som vždy chcel. A teraz sa možno i bojím, čo to znamená,  čo po mne budeš chcieť. Čo je za tým? Čo sa stane ak sa otvorím a nechám Ťa ma vidieť? Vždy  som v hĺbke túžil po skutočnom intímnom vzťahu, kamarátskom a určite i partnerskom, kde si  môžeme otvorene povedať čo cítime, kde som a čo by som rád. Ale…, . Poznáte to? Poznáte  ten moment, keď sa zastavíte a zvažujete či sa odhaliť? Či povedať na čom Vám záleží? Práve  tento moment, táto chvíľa je kľúčová vo vzťahoch. Vtedy totiž ideme zdieľať niečo, čo pre nás  je dôležité a nie bežné. To je moment kedy vzniká intimita a prehlbuje sa. Je to pozvánka byť  odvážny a zodpovedný sám k sebe, svojmu vnútornému svetu Ja. 

Je to i pozvánka pre druhého, či chce a je schopný. Páči sa mi pomôcka, kde o vzťahoch  uvažujem z pohľadu ochoty a kapacity byť pravdivý do morku kostí. Dostať sa v rozhovore  a stretnutí „až na kĺb“ toho o čom sú.  

Nechať sa vidieť s tým že sa hanbím, že sa ma niečo hlboko dotýka je prejavom nie často  videnej sily.  

Pokiaľ na miesto tejto úprimnosti nezahráme „tých nad vecou; cool; múdrych; pokojných či  nezávislých“ a čo ja viem čo ešte. Vtedy máme šancu, že z našich vzťahov vznikne niečo  skutočne o nás. A tam pre mňa začína prechod od statusu „známy“ ku „kamarát“ a neskôr  „priateľ“. Pokiaľ si niekto myslí, že na priateľstve netreba pracovať, tak sa hlboko mýli. Hlboké  vzťahy vždy vyžadujú našu vedomú pozornosť, ochotu prevziať si zodpovednosť za to čo cítim  a konám, ako to komunikujem. Ako sa zaujímam a som pravdivý v svojich pocitoch. Podľa toho  a dostatočne často opakovanej skúsenosti definujeme status vzťahu. Rok „zemského koňa“ je  hodne o tomto, o našej zodpovednosti vo vzťahoch. 

A vidím, ako som v minulosti veľakrát od tejto zodpovednosti uhol a tak zranil a i ako som bol  ja na druhej strane. Je to také ľahké, necítiť seba vnútri a zahltiť sa niečím či niekým!  

Pochybujem že by sme ako vedome cítiaci ľudia prehadzovali na druhých svoje emócie  a myšlienky, aby ich riešili za nás. Že by sme im “nakladali to čo je naše“. Napriek tomu to  bežne robíme. Ako je to možné? Pretože to čo vo vzťahu nevypovieme a je pre nás silné,  v skutočnosti ťahá najviac pozornosti, niekto to cíti. A keď to odmietneme „nechať u seba“,  musí sa tým zaoberať niekto iný (človek, zviera, rastliny). Z pozície tohto vedomia je mojou  zodpovednosťou sa zaujímať o svoje pocity a pomenovávať ich.  

Ideálne je nájsť v sebe kvalitu láskavého svedka, buď pocitovo v tele a dotknúť sa tam, alebo  okolo seba v priestore. Čiže miesto kde by stál človek ktorý sa na mňa pozerá za každej situácie  láskavo. 

Pár pomocných otázok, ktoré pre myseľ môžu vyznieť bláznivo, ale napriek tomu: 

• Ako KTO sa zhováram s KÝM? Ako kto som / sa cítim v tejto situácii? Akú rolu má človek  voči mne? 

• Kde sa ma to dotýka? 

• Ako to cítim? 

• K čomu ma to vedie? (povedať, urobiť) 

• Čo pre seba potrebujem aby som sa cítil dostatočne v bezpečí to komunikovať? • Komunikujem v prvej osobe jednotného čísla?  

• Som ten čo pozerá cez moje oči a vidí toho/tú za očami predo mnou. Vidím Ťa a cítim  Ťa? 

A podobne…

A niečo podobné sa začne diať, keď sa rozhodneme prísť na to čo naozaj chceme. Zrazu sa  objavia v našom živote buď živý ľudia, alebo nejaké hlasy v našej hlave. Jedny nás zrejme budú  viesť k tomu ísť hlbšie k tomu čo sa deje a druhý budú dávať rôzne súdy a kritiku prečo to nie je  dobré robiť. Čo všetko sa môže nebezpečne zmeniť, lebo zrejme vystúpime zo svojej  komfortnej zóny. Tak ako ľudstvo zvykneme používať tieto vzorce: 

• To, pre ktoré čo sa hanbíme, premietame do ostatných. 

• Ak nechceme cítiť vlastnú hanbu, sú iní nútení sa hanbiť: sú zahanbení, zosmiešňovaný,  opovrhovaný, exponovaný, na okraji atď. 

• Pomocou nezrozumiteľnosti sa človek snaží byť nenapadnuteľný: ostatní sa tak budú cítiť  neschopní, nekompetentní

• človek neukazuje žiadnu “slabosť”, zraniteľné city ako je láskavosť, alebo nádej, ale  prejavuje len negatívne alebo cynické emócie. 

• človek ukazuje navonok jeho fasádu arogancie, takže nikto nemôže rozpoznať vlastné  pochybnosti. 

• Je aktívny skôr než pasívny, skôr útočník, než by vydržal nebrániť sa pomocou: priekov,  hnevu, násilia. 

• Urobíme sa že sme naozaj malý, neviditeľný, vzdávame sa tak, aby sme neboli zahanbení 

• Chováme sa “poslušne”, aby sme zapadli, disciplinovano a pracovito. Takéto ambície môžu  mať za následok extrémne myslenie a perfekcionizmus. 

• Ak je hanba vnímaná ako život ohrozujúca, čiže to byť chytený pri chybe, musí byť skrytá za  každú cenu lžou, výhovorkou, zdôvodnením alebo obviňovaním ostatných. 

• Mäkké, zraniteľné emócie sú zmrazené (citová otupenosť); toto môže viesť k chronickej  nude, depresie alebo samovražde (“lepšia mŕtvy ako zahanbený”). 

• Pocity hanby môžu byť znecitlivené užívaním drog a tým sú neskôr pocity hanby často ešte  viac posilnené (“Hanbím sa, pretože som pil a pijem, pretože sa hanbím”).

Jedna časť hlasov nás teda vedie buď vo forme telesných nutkaní k pohybu, v obrazoch,  zvukoch a podobne smerom k tomu čo je v skutočnosti naše, čo sme my. Menej ezotericky  povedané čo v skutočnosti v hĺbke chceme pre seba a naša duša i pre okolie. Čo chceme dostať  a čo dávať.  

Od telesnej intimity cez psychickú a spirituálnu. Hmotné veci – domov svojich snov, miesto na  život, formu vzťahu tak ako to v hĺbke cítime. Náš slobodný prejav na verejnosti i v súkromí.  Možno pojašenosť, dravosť, jemnosť, náš spôsob dynamiky či introverzie. 

A druhé hlasy nás od toho odrádzajú. Hlasy našich rodičov, súrodencov, učiteľov, spoločnosti  a pod. Väčšinou nemáme z detstva skúsenosť, že by sme boli naozaj vyslyšaný a počutý, ešte  menej že to bola daná skutočná váha. Takže je logické keď zo začiatku nedôverujeme sebe ani  druhým okolo že sa o nás skutočne zaujímajú a milujú nás. Ostáva to ako nenaplnená potreba,  pokiaľ sa nevenujeme svojim pocitom hanby, pretože za nimi sa skrývajú veci, o ktoré nám  v skutočnosti ide, ktoré sa nás dotýkajú esenciálne. 

Takže – pokiaľ chceme žiť svoj pocitovo skutočne naplnený život, tak že to cítime i telesne  a prospieva nám to – potrebujeme pravdivo komunikovať o čo nám ide, priamo, jasne  láskavo a pevne. 

V ktorejkoľvek oblasti našich životov – intimity a sexu, peňazí, práce. Aby sme zodpovednosť  za seba nedávali na druhých. A súčasne sa nesnažili zachraňovať či spasiť tých okolo. ☺ 

Skúste si spomenúť v situáciách na: „Čo pre seba teraz potrebujem / čo by mi pomohlo byť  láskavo priamo pravdivý/á v tom čo pre seba chcem?“ Je možné, že to zo začiatku bude treba  trénovať, znova a znova. A pokiaľ máte partnerov, kamarátov a pod., s ktorými sa môžete  dohodnúť na trénovaní tejto komunikácie – výborne. 

Držím palce! 

PS pripájam pre všetkých jedno cvičenie, ktoré som dostal vo výcviku Proces-orientovanej  práce: Spojenie sa s láskavým svedkom. Boli časy kedy som ho robil niekoľkokrát denne:

Spojenie sa svojím „Láskavým svedkom“  

1) Nájdi si v priestore fyzicky miesto, kde sa budeš cítiť najlepšie spojená/ý so sebou. Postav  sa tam a cíť sa chvíľku.  

2) Spomeň si na najláskavejší okamih v svojom živote, kedy si cítila/l láskavý moment. Či už to  bol nejaký človek (rodina, blízky priateľ či neznámy), v nejakej skupine či so zvieraťom alebo  prírodou či vecou.  

3) Nechaj svoje telo, nech si opäť nájde v priestore miesto, ktoré je priradené tomuto zážitku  láskavosti. Postav sa fyzicky tam a všímaj si čo cítiš.  

4) Staň sa týmto lákavým momentom, nasaj do seba túto kvalitu na mieste kde ju Tvoje telo  našlo, toľko koľko pôjde v daný moment..  

5) Z tohto miesta sa pozri kde v priestore stojí Tvoje každodenné Ja. Iba si všímaj sama/m seba  s láskavou kvalitou.  

6) Čo si všímaš z láskavej pozície? Čo by si poradila/l sám sebe ako svoj Láskavý svedok?  

Toto cvičenie rob niekoľko krát denne, a keď nemôžeš fyzicky meniť miesto, iba si ho telesne  uvedom v priestore a pozeraj sa na seba z tohto miesta Láskavého svedka a všímaj si cez  fyzické telo čo sa deje. 

Prajem vám nádherné, láskavé a Vaše dni 

Marek Bohunický  

www.skolacloveka.sk