Hanba 3. diel – Hanba ako cesta k celistvosti

článok uverejnený v Slovenskej Vitalite 

Srdečne Vás vítam pri pokračovaní témy o našich najhlbších a najskrytejších tajomstvách. Reč je  o vytesnenej téme hanby a zraniteľnosti, ktoré nám pomáhajú stávať sa uvedomelejšími  a empatickejšími. Ak… 

Ak sme schopný byť si vedomý toho, že sa hanbíme, tento pocit si pomenovať a uvedomiť v kontexte  súčasnej chvíle. V predchádzajúcich dieloch som načrtol niektoré mechanizmy hanby, signály ako si ju  uvedomiť či už na tele alebo v psychickej nálade. A čo nás stojí sa tejto téme nevenovať, neuvedomovať  si že sa hanbíme. Že v prípade neuvedomenia si pociťovania hanby ju zväčša nenechávame u seba, ale  nevedomky ju ako pocit a atmosféru presúvame k druhým. A ako to nesmierne zaťažuje osobné  i pracovné vzťahy.  

Tento mesiac som čakal na napísanie článku do poslednej chvíle, mal som možnosť si vzhľadom k tomu  uvedomiť svoje pocity hanby. Že som chcel byť výkonný a odovzdať článok čo najskôr. Svoj pocit že chcem napísať niečo naozaj dotýkajúce sa väčšiny z nás. A všimol som si ten rozpor medzi svojou  predstavou a vnútorným pocitom, že mám ešte počkať na „správny“ čas na písanie.

Uvedomil som si,  ako mi odľahlo keď som to oslovil do redakcie, že potrebujem meškať aby som nepísal niečo len z hlavy,  iba aby som niečo písal. Čiže to mi pomohlo sa uvoľniť v dôvere na to čo ma vždy vedie pri písaní alebo  lektorovaní –čosi čo mi vraví Ako a Čo mám cez seba pustiť. A úplne mi odľahlo keď teraz ten čas prišiel  a ja môžem dokončiť svoju časť zodpovednosti. Prečo o tom píšem? 

Pretože je to klasický mechanizmus, ktorý si často neuvedomujeme, keďže nás to cielene v rodinách či  spoločnosti neučia. Namiesto štandardného postupu niečo „vydržať“, snažiť sa to nejako utajiť i pred  sebou samým že pociťujem zahanbenie. Alebo sa robiť silným, tým nad vecou, ironickým, agresívnym  či detsky infantilným. Zahanbenie tam môže byť z rôznorodých dôvodov, od momentu nášho počatia  a spôsobu i atmosféry ako sme boli počatý. Bolo to láskavé milujúce spojenie rodičov, alebo bola  energia ktorou sa spojilo vajíčko a spermia v atmosfére nejakého konfliktu? Prípadne násilia.

Záleží i aké spätné väzby sme dostali na seba, svoj príchod na svet, ako nás videli a o nás hovorili. Čo  nás vlastne formovalo. Z toho plynie dôležité uvedomenie – Ako Kto som teraz? Kým vlastne som, čo  sú moje momentálne motivácie na pozadí mojich chcení a činov?  

Hovorím o tom, na koľko si vlastne uvedomujeme či to čo chceme je z nášho hlbokého vnútra, alebo  je to akási kompenzácia za pocity že ak to neurobím, nebudem taký a taký. Tak nebudem dosť,  nebudem milovaný, nebudem mať možnosť si zabezpečiť svoje prežitie. Čiže čo ma núti, aké hlasy vo  mne, niečo robiť v konflikte so svojím zdravím, radostným žitím. Ako si vlastne uvedomujeme KEDY už  môžeme žiť to čo v hĺbke túžime zdieľať s ostatnými alebo si vypýtať pre seba ako potrebu. Kedy  budeme mať povolenie a Kto nám ho môže dať? 

Akési presvedčenia a strachy v nás, najmä pokiaľ ich nemáme zvedomené, potom riadia náš život, výber  práce, partnerov, priateľov a súvisia s naším žitím blahobytu. 

Na pozadí Hanby býva častokrát nejaký strach. Vraj ak by sme všetky strachy zredukovali na miesto  odkiaľ vznikajú, ostali by dva základné strach y v živote. Jeden sa volá „nebudem milovaný ak“ a ten  druhý „neprežijem, nebudem schopný sa sociálne zabezpečiť“. 

Niektoré môžu byť i staršie než náš život. Generačné pocity, ktoré sa presúvajú, dedia sa až do  momentu, kedy sa i začne niekto z rodiny venovať. A tam bývajú skryté najrôznejšie príbehy, od  vojnových zážitkov niekoho z rodiny, straty majetku, raného úmrtia či zabitia detí, vydedenie či  exkomunikovanie kohosi. Nemanželské deti či zásadné porušenia rodinných či spoločenských noriem.  Zmeny vierovyznania z prospechových dôvodov, i keď to znamenalo záchranu života.  

Je mnoho dôvodov, kvôli ktorým môžeme pociťovať hanbu –buď svoju ktorá súvisí s čímsi čo sme zažili  my od svojho počatia, prípadne to čo si preniesla naša Duša z minulých či paralelných existencií a to čo  sa týka histórie našej rodiny. 

Ešte raz – sú (alebo ja vnímam) tri hlavné okruhy, s ktorými sa potýkame keď sa zaujímame o svoje  pocity strachu, hanby či iných zahlcujúcich pocitov.  

1) to čo sa s nami dialo od momentu počatia 

2) čo si priniesla do súčasného tela naša duša 

3) ako na nás pôsobí rodinná história 

K rodinnej histórii treba spomenúť, že pod týmto slovom sa môže objaviť i niečo širšie než len priama  genetická línia predkov. Môže to byť národná či komunitná záležitosť, ktorá bola utajená a tak si hľadá  na pozadí diania svoj spôsob ako byť „odtajnená“. Ak by som to dal do ešte vesmírnejšieho poňatia, objavila by sa i rovina celosvetová v zmysle Zeme. Rovina ľudstva a čo ľudstvo pácha planéte, zvieratám  či vesmíru.

Každý z nás reaguje viacej na niektorú z týchto rovín, ale na všetkých nás vplýva každá zo  spomenutých rovín. Dalo by sa povedať, že tieto roviny/polia si hľadajú niekoho, kto im pomôže vyriešiť  daný konflikt. Niekoho kto bude dostatočne vhodným na zrkadlenie toho utajeného alebo  zabudnutého. Toho čo sa stalo a deje na pozadí každodennej mysle. 

Dostávame sa k zásadnému slovu v dynamike hanby – tajomstvo. Sme navyknutý, že svoju hanbu  treba utajiť, skryť, schovať. Svoje pocity nedostatočnosti, toho že niečo nevieme alebo nedokážeme,  že nie sme dostatočne krásny či zaujímavý podľa súčasných noriem, ak náš zdravotný stav nie je  optimálny, ak v sebe prenášame čosi čo sme spáchali v minulosti a sme to nedoriešili… a pod. 

Dôvodom býva, že odhalenie sa vedie k pocitom zraniteľnosti, vystaveniu sa. A veľmi nás to kontaktuje  so sebou a svojimi citmi a pocitmi. Ak máme presvedčenie že nemôžeme komunikovať to čo skutočne  cítime, podľa toho sa chovať a konať – nejako to utajujeme. Vznikom tajomstva sa mení charakter  atmosféry, pretože mechanizmus vzťahovej dynamiky funguje tak, že nás podvedome začína  priťahovať to čo nie je povedané či urobené. 

Čiže nás vlastne priťahuje to tajomné na pozadí, nevedomky to sťahuje k sebe energiu a pocity, čím to  získa dostatok energie na prejavenie sa. Tajomstvo sa odhalí keď „zožerie“ dostatok pozornosti  a vedomia, tak vznikne „vedomá pozornosť, môžeme to nazvať i cielená zvedavosť. Otázka: „O čo tu  teda vlastne ide, čo je podstata?“ U ľudí, kde pociťujeme, že nám „žerú energiu“ proste stačí byť jasný  v otázke „o čo tu ide“ a sledovali či človek hovorí to, čo cíti a nie si myslí. 

Ak by sme sa dokázali túto otázku pýtať sami seba keď zažívame náročné chvíle, bolo by to ako  požehnanie. Pokiaľ ešte nemáme v sebe tento druh otázky, záujmu, nedokážeme pochopiť,  pomenovať, precítiť a zmeniť „ to čo sa nám deje“. Podobná je i otázka „Čo teraz potrebujem?“ 

Pýtanie sa týchto otázok v zmysle podstaty veci je častokrát začiatok pociťovania hanby, pretože tam  odhaľujeme i sami pred sebou svoje potreby, vnútorný stav a to je zraniteľné. Na druhú stranu sme  tak v kontakte sami so sebou, čo moderne nazývame „byť sám sebou“. 

Týmito otázkami prejavujeme záujem a úctu ako sami k sebe, tak i k ostatným. Smerom k sebe to  môžeme nazvať sebareflexia a smerom von ako empatia. 

A súčasne si tak zadefinovávame svoje hranice, to čo cítime pre seba ako prospešné a zdravé, a čo je  už za touto hranicou je teda nezdravé až zničujúce. Finta je v tom, všimnúť si odkiaľ sa zaujímam, odkiaľ  sa pýtam. Pýtam sa to z hlavy, alebo je to pocit ktorý so mnou rezonuje z oblasti srdca či brucha?

Pocity  komunikované z roviny tela sú zväčša to, čo je naše, týka sa nášho dobrého žitia. Našej integrity  a zdravotného stavu. Oblasť hlavy je čosi ako veľký úložný priestor našich i cudzích myšlienok, nápadov,  predstáv. Tam je skoro nemožné zistiť prostriedkami ktoré nám ponúka spoločnosť, že čo z toho je  vlastne naše. Či naša predstava o dokonalom partnerovi či domove a podobne je niečo čo pociťujeme  telesne alebo je to únik z pocitov do myslenia. 

A tajomstvo je charakteristické tým, že od neho odchádzame a robíme činnosť ktorá od neho má  odviesť pozornosť. Akonáhle sa nám deje že nás ktosi vedie od tajomstva preč, pociťujeme vedome  alebo nevedome nepríjemné pocity na tele, objavuje sa akási nespokojnosť, znižuje sa nám množstvo  energie a pozornosti ona to, o čo tom nejde.  

Ešte inak – otázky typu „O čo tu vlastne ide? Čo je podstata rozhovoru?“ smerujú k odhaleniu  motivácií a jadru toho, čo tam je na pozadí diania.  

Ak si spravíme sumár toho čo som priniesol, dostaneme napr.:

Hanba je niečo čo nás ovplyvňuje viac než sme si zvyknutý priznať či uvedomiť. Ak si ju neuvedomíme  a nenecháme u seba, prehodíme ju na druhých. Nejako. Ak ju nekomunikujeme, to čo je za ňou, o čo  nám naozaj ide a čo cítime, tak vytvárame tajomstvá. Tie si k sebe sťahujú pozornosť a okolitú energiu  aby sa mohli odhaliť. Ak niekto týmto spôsobom funguje príliš často alebo dlho, manipuluje s okolím  a to v nás vytvára pocity. Najčastejšie smútku a hnevu. A to je jeden zo spôsobov, ako Hanbu  prehadzujeme na druhých. Nútime ich aby sa nami a našou hanbou zaoberali namiesto toho, aby sme  ju sami pomenovali a komunikovali. 

Ako vidíme, pre naše vzťahy je komunikácia toho čo sa s nami deje, čo cítime a potrebujeme zásadnáPokiaľ to neurobíme, neodvážime sa byť v tomto smere zraniteľný a odhalený, stojí nás to intimitu  (nemyslím tým iba sex), hĺbku a skutočný blízkosť. Stojí nás to dôveru a zdravie. Z nevypovedanej hanby  sa stáva tajomstvo a to ostáva kdesi medzi nami. Ako v tej pesničke: „Bol medzi nami jeden krok“.  Potrebou udržovať tajomstvá sa teda rozhodujeme pre stále väčšiu vzdialenosť vo vzťahoch. Pre väčší  konflikt v našom pociťovaní, komunikovaní a konaní. Stojí nás to nás samých, pretože vtedy niesme  „sami sebou“. 

Čo s tým? 

Nachádzať Zdroje pre komunikáciu hanby a odčarovanie tajomstiev. Precítiť si čo chránia a čo je  treba, aby to chránené mohlo von na svet a radovať sa. Prísť na to čo skutočne bez servítky pred  ostatnými chcete, vypovedať to aspoň najbližším a žiť to. 

Podmienka je ochota vytvoriť si bezpečie na to byť videný a komunikovať seba samého/mú. A  prebrať zodpovednosť za čokoľvek sa objaví.  

Cez to rozvíjať schopnosť žiť intímny (skutočný) život s priateľmi, partnermi i neznámymi. Potrebujete  od seba povolenie sa zblázniť – byť pravdivý. Vyzerať tak ako sa cítite. 

Pokiaľ cítite že potrebujete pomoc, či už individuálnu alebo skupinovú podporu, prihláste sa o ňu.  Choďte na osobné sedenie alebo na seminár/kurz ktorý sa zaoberá témou ako narábať s hanbou,  intimitou a zraniteľnosťou. Pretože väčšinou je tam pripravené bezpečné prostredie pre tento typ  objavovania sa, zdieľania a stretávania. Podpora skupiny je úžasne nový zážitok, pretože zisťujeme že  v tom nie sme sami, týka sa to i iných, že je to normálne a prirodzené, Toto je veľká pomoc.  A samozrejme i to, že na kurze by ste mali dostať i kvalitné nástroje, ktoré vám majú pomôcť v téme,  ktorú potrebujete skúmať a integrovať. 

Mojim zámerom pre tieto články, a vedie kurzov ako takých, špeciálne pre kurzy oslovujúce intimitu,  kde sa objavuje téma sexuality a jej skúmania je, aby ľudia nielen zažili nové veci, spoznali seba a svoj  svet. Ale – v prvom rade, aby dostali NÁSTROJE na integrovanie toho čo spoznajú a sa ich dotkne do  svojich každodenných životov. 

Pre mňa bez tejto podmienky – empatického nástroja – chýba pravdivosť a uzemnenosť, kontakt  s dennou realitou. Pretože sa ukazuje, že až EMPATICKÉ NÁSTROJE nám dovoľujú otvoriť sa do hĺbky  toho obávaného a súčasne chceného, prirodzeného. Pomáhajú nám budovať bezpečie. V opačnom  prípade dochádza buď k tomu, že sa neotvoríme, alebo sa ideme zblázniť s tým, čo sa o sebe dozvieme. 

Preto koncipujem a vlastne nechávam seminár vždy vykvasiť z neho samého, aby ukázal čo ľudia v  skupine vlastne potrebujú a akým spôsobom. Popravde – nik nemá ako vedieť kam sa v danej téme  dostaneme, určuje to samozrejme moja aktuálna otvorenosť, pravdivosť, empatia a profesionalita.  Ďalej to kam a ako sú účastníci ochotný sa vidieť a cítiť, vidieť a cítiť a nechať sa vidieť a cítiť. A nezávisle  od toho sú tu svetové aktuálne deje, ktoré sa nás na nevedomej úrovni dotýkajú, ako napr. individuálne  i skupinové nevedomie reagujúce na miesto kde sa koná seminár, ci je vo svete viacej mier či vojna a  pod. Toto je dôležité si uvedomiť, že i napriek danej téme, ktorá určuje rámec diania, sa vlastne všetci zúčastňujeme v rôznych roliach ako: 

-jednotlivci sami za seba 

– ako súčasť pôvodnej a pripadne i novej rodiny 

– občania danej spoločnosti a kultúry 

– muž alebo žena 

– s nejakým sociálnym zázemím 

-s nejakými skúsenosťami v danej téme seminára (každý má nejaké i keď o tom nemusí vedieť vedome) 

Toto a iné nevymenované veci v skutočnosti určujú kam sa bude vyvíjať téma sedenia alebo semináru.  A ako. 

Ďalšia časť, prečo vnímam že je dôležité dostať NASTROJ na prácu so sebou v danej téme je, že vlastne  až po príchode do domáceho a pracovného prostredia zistime, ako život ukazuje svoju tvar teraz, po  zážitkoch seminára. A veľakrát to nie je jednoduché, keď v pôvodnom prostredí vidíme a cítime ako  sme doteraz boli.  

Čiže pokiaľ nedochádza k integrácii a vedomému ANO do prostredí a situácii, z ktorých sme odišli na  seminár, žijeme v akejsi bubline. Tu máme možnosť nechať prasknúť počas zážitkov na seminári/kurze.  A aby sme komfortne zvládli novy prísun pocitov (dát), potrebujeme tie NASTROJE ako ostať novo  vnímavý. Inak bez tej vedomej zmeny a ochoty novo komunikovať svoje potreby a hranice budeme  vďaka zvýšenej po kurzovej vnímavosti a nabudeniu iba viacej trpieť a neskôr sa opäť zavrieme. 

Druhé nebezpečie je že budeme vyhľadávať takéto komunity a skupiny, kde budeme parciálne , iba  akosi oddelene, žiť tohto nového „seba“. Tzv. kurzová turistika – za to platíme veľkú útekovú daň  v podobe psychického i telesného napätia pôvodného prostredia (domácnosť, práca,…).

Toto je dôvod, prečo do kurzov intimity, tantry a bojových umení zapájam integrovaný štýl jednotlivých smerov: vedomý dotyk, bodyterapiu a kraniosakrálnu terapiu, tantru, psychoterapeutické dovednosti,  rodinné a systemické konštelácie, feng shui, šamanizmus. ALE hlavne ľudský spôsob. Bez neho sú  techniky technikami a nedotýkajú sa alebo je tu iba empatia bez ochoty robiť rázne presne kroky. 

A súčasne týmto prístupom majú i klienti príležitosť vnímať, že sme VSETCI súčasťou procesu na  seminári a hneď na mieste sa učiť používať tento nový spôsob vyjasňovania, vystavenia sa a ochoty  nastaviť si to empaticky po svojom. 

Najmä seminár či výcvik o intimite, je týmto nasiaknutý. Prečo? Lebo téma je tak primárna, animálna  a súčasne tak vytesnená, že pripomína naplno rozbehnutý vlak opretý o zvodidla, kde buď časom  nevydrží vlak alebo zvodidlá. Tak je potrebne, aby sme všetci boli OCHOTNÝ byť pravdivou súčasťou  celku sami za seba. Boli ochotný nehrať všetky tie hry kt. bežne hráme, pripadne boli ochotný ich  spoznávať. 

Čo nám pomáha spoznávať svoje stratégie schovávania sa? Pocit že z toho získavame konštruktívnu  silu, a tu získavame EMPATICKÝMI NASTROJMI na seminári, pokiaľ je tak koncipovaný. 

Už nakoľko budú účastníci tieto nástroje využívať na seminári i v bežnom živote, je samozrejme na nich.  Otázkou býva, AKO ZLÉ TO MUSÍ BYŤ ABY…? 

Marek Bohunický 

www.skolacloveka.sk

Hanba 1. diel – Hanba ako strážca ľudskej dôstojnosti?

Článok uverejnený v Slovenskej Vitalite Autor: Marek Bohunický – škola Človeka, www.skolacloveka.sk 

Sediac na pohovke si zapínam šuštiačku až ku krku. Opäť mi pomáha uvedomovať si svoje telesné  reakcie. V duchu sa usmejem, cítim sa ako kozmonaut v skafandri. Pomáha mi to sa cítiť  bezpečnejšie, chránenejší. Dôvodom je písanie o Hanbe. A i keď nejdem prvoplánovo písať o svojej  hanbe, predsa mám kdesi strach, či sa predsa len neodhalím priveľmi keď prispejem týmto článkom.  Je mi už teraz jasné, že i keď budem písať o Hanbe všeobecne, bude sa ma to dotýkať, budem potrebovať si byť vedomý… 

Keď sa na seba pozerám, uvedomujem si dve možnosti ako sa brať. Jedna je zasmiatie sa na tom, že  sedím v obývačke v šuštiačke. Akosi to nie je od srdca. Hahaha, aha tam sedí niekto v šuštiačke vo  vnútri, je smiešny, slabý! Má slabú schopnosť vydržať chlad, mal by viac otužovať! Alebo iná možnosť.  Začať sa zaujímať, čo sa deje také, že niekto potrebuje byť vo vnútri oblečený ako vonku? Je mu  zima? Prečo? A keď mu nie je zima, o čo ide?  

Prvý spôsob je najbežnejšia forma, môžeme ju nazvať napr. zahanbovanie. Prichádza zvonka. Hanbi  sa že sedíš inak, než je normálne! Pripomínaš mi totiž, že občas sa tiež cítim nenormálne/y, a bojím sa  čo na to ostatní. Nútim ťa človek, aby si sa ospravedlňoval, cítil sa nedostatočný. Vravím o tom, že  máme byť za každých okolností výkonný, dynamický, krásny, bohatý – inak nebudeme „in“, čiže  nebudeme patriť do toho klubu správnych. Nebudem patriť… Budem sám, podivín na ktorom sa  budú ostatný smiať. 

Takže by som mal dať bundu dole, začať sa tváriť že necítim nič také, ako ten strach. že budem príliš  odhalený. Že mi to nevadí, som „cool (chladný)“. Ak sa naučím dostatočne necítiť, bude to určite  možné. Budem síce oddelený od veľkej časti seba, v skutočnosti i od každého okolo, ale budem môcť  akosi „patriť“. Hlavne ma nebude nikto zosmiešňovať, zahanbovať. To je horšie ako sa klepať od  zimy… . 

Druhý spôsob, zaujímanie sa o čo ide, je zvedavosťou, vytvorením bezpečného priestoru  a úprimného záujmu, je vzťahovaním sa. K sebe, ľuďom, zvieratám, svetu. Taký prístup mi vraví, že  som vítaný práve tak ako to mám, že ten strach nie som ja, je to niečo čo sa proste deje, čo príde a odíde, nezáleží na tom, v zmysle mojej hodnoty ako človeka, mojej dostatočnosti byť súčasťou. Že  Ja nie som chyba, i keď môžem chybovať. Môžem patriť a byť milovaný a hlavne milovať sám seba  práve tak, ako som. Vytvára mi to priestor na život v celej komplexnosti mojich pocitov, mojej  schopnosti milovať a vzťahovať sa. 

Čiže inak povedané, druhý spôsob je niečo, na čo zväčša nie sme zvyknutý. Nezažívali sme to až na  výnimky doma, pretože o tom nevedeli a nezažívali to ani naši rodičia, a ich rodičia… . V škole nás to  už vôbec neučili. A vzhľadom k tomu, že v stave keď sme zahanbený sme dobre ovládateľný, je  prvým mottom spoločnosti heslo ako: „ Zahanbuj a panuj“. A toto je pre mňa dostatočným dôvodov  poukázať na tento mechanizmus ovládania, znižovania ľudskej dôstojnosti a spolupatričnosti! 

Hanba je veľmi telesný pocit. Prehliadaný, marginalizovaný. Nepochopený v jeho pozitívnej funkcii  pre náš život. 

Bola dostatočným dôvodom, aby som o nej chcel vedieť viac. A oslovil jedného chlapíka z Nemecka,  Dr. Stephana Marksa. Odborníka na tému čo nám spôsobuje hanba, zahanbenie. Ako Nemec vie  o pocitoch hanby svoje, doviedlo ho to k skúmaniu, prečo sa vo svete udiaili a dejú globálne i osobné  hrôzy. Ako napr. druhá svetová vojna. Pri jeho skúmaní, prečo ľudia nasledovali Hitlera sa prvý raz  objavila téma neuvedomovanej hanby. Tá, ktorá dovolila aby Hitler ovládol a zmanipuloval masy. A tá  vytvorila ďalšiu hanbu, cez ktorú sa prekúsavajú i dnešné generácie. Dôvodom bolo neuvedomenie si vlastnej hodnoty. Napísal o tom knihu, ktorá ho priviedla k ďalšej. Vďaka nej sa objavila hlboko  potlačená a skrytá téma. Téma Hanby a pre mňa osobne Druhej možnosti, o ktorej sa ďalej rozpíšem  viac.

Ak si budem uvedomovať inú možnosť ako byť chybou ( zahanbovaný), budem s úctou pristupovať  nielen k sebe. A úprimne, desí ma, naozaj desí, že by som si ju neuvedomoval. Pretože viem, že by  som musel niečo zo seba potlačiť, odštiepiť, zavrhnúť. Snažil by som sa naďalej čo najmene cítiť čo  naozaj cítim. Veľmi by mi záležalo na tom „ako sa cítíť mám“. Aký mám byť podľa rodičov,  spoločnosti, svojich priateľov a partneriek… 

Zavrhol by som seba. A som si istý, že následne by ma to začalo ovládať. Snažil by som sa to hodiť na  niekoho iného a potom ho zahanbiť. „Cítiť sa viac než druhých“ a „cítiť sa byť viac než druhý“ je  obrovký rozdiel

Takže poďme na to, kde to celé začína! Budem konkrétny. Aký je ten čudný strašidelný  mechanizmus, ktorý spôsobuje že ako ľudia neznášame keď sa hanbíme? Že je nám tak zaťažko  vnímať pozitívum hanby, jej dobré stránky? Keďže o hanbe je potrebné v prvom rade vedieť, Bude to  téma o štyroch základných potrebách človeka. Príbeh môže začínať hodne dávno… i kdesi v období  pred a počas nášho narodenia. 

V prvom pohľade našej mamy, otca, možnosti nachádzať bezdôvodnú lásku cez ich zrkadlenie.  Spojením očného kontaktu, tým byť láskavo videný a spoznaný. Rešpektovaný so svojimi potrebami, emóciami a telesným stavom adekvátnym dotykom, pohladením. Toto hovorí o naše potrebe Uznania, toho že ma niekto vidí a ja sa vidím cez neho. Našej jedinečnosti, výnimočnosti.

No často  do toho zasiahne „ťažký pôrod“, neúctivé zaobchádzanie s novorodencom a čosi, čo môžeme nazvať  „štrukturálne násilie“. To je to, keď odmerať dieťa a mechanicky efektívne ho vyšetriť je dôležitejšie,  než uznať jeho potrebu byť ihneď s mamou, byť v objatí jej očí, teple a vôni. Štrukturálne násilie vraví,  že dôležité nie je dieťa, ale systém. Osobné násilie vraví o tom, že dieťaťu je odoprené láskavé prijatie  od konkrétneho človeka. 

Je zdokumentovaný prípad J. Goebbelsa, blízkeho spolupracovníka Hitlera, kt. povedal že: „ on sa mi  naozaj pozeral do očí, videl ma!“ . Pod Goebbelsovým vplyvom začal používať titul fuhrer. Desivá  predstava a uvedomenie, pre súčasnosť napr. hnutia Skinheads, združení futbalových bitkárov a pod.  

Zdá sa teda, že oko je orgánom hanby alebo uznania! Záleží AKO sa na niekoho v detstve pozerajú.  A záleží ako sa na niekoho pozeráme v dospelosti. Nevytvorenie očného kontaktu je najbežnejšia  forma vytvorenia a udržania vzdialenosti. Hanba je určitá forma strachu, ktorá môže byť vyvolaná aj  iba pohľadom či neúctivým dotykom. 

Tu sa pridáva ďalšia téma, potreba Ochrany. Láskavej vedomej blízkosti, ktorá nás v ranom veku  chráni pred pohľadmi alebo dotykmi ľudí, ktorí nás nemilujú tak ako naši blízky. Cez to si vieme  vyvinúť dostatočnú schopnosť ochrany vlastnej identity v dospievaní a dospelosti. Náročné je to  v okamihu, keď sme takúto formu ochrany od blízkych nedostali. Často si dospelý z detí uťahujú,  robia srandu, tlačia na nich. Zahanbení je toľko spôsobov!

Malé dieťa to vníma úplne inak než  dospelý, nemá ten filter ktorý zmenší dopad slova či nahnevaného dotyku. Zažíva to priamo, môže sa  cítiť že ono je dôvodom prečo nedostáva lásku. Že ono je chybou… a vtedy je ochotné ( nie že by  malo na výber) správať sa tak, aby bolo hromozvodom, menej chcelo, prípadne jedlo i keď nechce.  Vieme si asi všetci niečo predstaviť. Výsledkom teda môže byť pri dodržaní základnej ochrany našej  integrity v detstve schopnosť sa chrániť v dospelosti. Opakom je neschopnosť sa chrániť v rôznych  aspektoch. Napr. chránenie si svojej sebalásky, potrieb, seba uznania a seba ocenenia.

Tretia časť zo štyroch v tomto vyvažovacom mechanizme je Príslušnosť. Niekam patriť je od začiatku  existenciálne. Malé dieťa sa o seba nevie postarať samé, potrebuje na to ostatných. Tí ho môžu  s láskou vítať, nechávať ho pocítiť že tam má v rodine svoje dobré miesto práve tak ako je. Že má  nárok na svoje povinnosti i výsady. Niekam nepatriť, neprináležať, sa rovná existenciálnemu ohrozeniu, smrti. Preto sa v dospelosti občas nájdeme v situáciách kedy sme ochotný zradiť svoju  intuíciu, sebaúctu len aby sme niekam patrili. Pokiaľ nemáme silný pocit zázemia, koreňov, spojenia  so svojím pôvodom a so zemou. Jasne že to všetko sa dá zmeniť, naplniť sa. To je však väčšinou práca  v dospelosti, prebratie vlastnej zodpovednosti za svoj stav, život a napĺňanie svojho hlbokého sna.  

Práve hlad po príslušnosti a uznaní je tým, prečo niekto nasleduje tyranov pokiaľ mu dajú vo svojich  štruktúrach pevné miesto, prečo sa oženíme i keď nemilujeme naozaj, prípadne má niekto 40 a stále  býva u rodičov.  

Štvrtou časťou skladačky je Integrita. Byť verný sám sebe, svojmu srdcu, inštinktom… pocitom hanby  keď sa objavia. Ak nepodporujeme svoju integritu, keď sme dlžný sami sebe, tiež pociťujeme hanbu.  Toto je časť, kde sa veľmi silne spájajú predošlé tri základné potreby človeka: Uznanie, Ochrana  a Príslušnosť. Ich zdravá prítomnosť od počatia cez narodenie a dospievanie je hlavným faktorom ako  sme sami so sebou.  

Rozdiel medzi hanbou a zahanbovaním 

Hanba je niečo, čo vychádza z nás samých, ako určitý zdravý regulačný pocit. Dáva najavo, že sa  deje niečo, čo narúša moju integritu, hranice, proste že sa deje „niečo cez“. Novou formou správania  by mohlo byť sa týmto pocitom venovať a vytvoriť si tak prostredie kde bude zdravo vyvážené  komfortné i rastové fungovanie. Pretože rast je vchádzanie do niečoho nového a väčšinou sa spája  s krokom do neznámeho a teda vykročenia za hranice komfortnej zóny! Hanby nesmie byť priveľa, inak sa dostávame do tranzu, sme mimo. U každého je nejaký priebeh, zažíva hanbu inak. „Moja  hanba“ je iná ako „vaša“. Čiže ide i o harmonické vyváženie exponovania sa, otvárania sa. Tu  chránime svoju integritu. 

Zahanbovanie je dej, ktorý prichádza zvonka.  

Na jednu stranu zahanbujeme a zraňujeme druhých vtedy, keď neprijmeme svoje pocity hanby. Stáva  sa že sme vtedy obranne arogantný, odchádzame, prehadzujeme svoju hanbu na druhých. A tak opäť  narušujeme vzťahové spojenia. 

Iný prípad je byť svedkom zahanbovania iných, ako narušovania celistvosti (integrity) druhého,  nekonanie v tomto ohľade z nás robí chtiac nechtiac spoluvinníkov. Vytvára v nás vlastné pocity  hanby, viny, hnevu a strachu. Cítime že sme si niečo dlžný. Ak také niečo vznikne, dochádza bez  komunikácie o tom k oddialeniu sa, stiahnutiu a opäť sme v nevzťahovom tranze, s pocitom ostať so  svojou hanbou každý sám. Desivé uvedomenie, aspoň pre mňa. A potom radosť, pretože keď o tom  viem, nemusím sa nechať ovládať nekonaním, zamrznutím. Môžem i napriek strachu urobiť  „správnu“ vec z pohľadu srdca. V tom si môžem nájsť cestu von pomocou ZVEDAVOSTI. 

Zvedavosť je vlastne i cesta k odpusteniu sebe a iným. Pretože ne-odpúšťať znamená i niečo  zadržiavať, nenechať plynúť. Byť v minulosti. Teraz začína byť moderný výraz „flow“, ktorý môžeme  voľne preložiť ako „veci plynú, život ide ďalej“. Zvedavosť nás môže preniesť do prítomnosti  a súčasne nájsť vhľad, pochopenie, nájsť cestu tam, kde by bez postoj bez zvedavosti iná cesta nebola. 

A súčasne je zvedavosť formou uznania, cítime sa vtedy videný. Toto je praktické využitie zvedavosti,  ktorú osobne volám schopnosťou („skillom“), pretože sa jej potrebujeme učiť. Ja ju privádzam ako  tému napr. keď učím Kraniosakrálnu terapiu, Tantru alebo Bojové umenia. Aby bola zvedavosť  prítomná ako hlboký postoj. Vnímaná v slove, dotyku i pohľade. Tak dávame veciam iný rozmer, väčší  priestor, sebe možnosť dozvedieť sa niečo nové o sebe, o tom v akom som vzťahu ku svetu. Tak  máme možnosť v sebe rozvinúť láskavé postoje, ktoré sa nám možno predtým nedostali. Dá sa to  zmeniť! V dnešnej dobe môžeme byť tak odvážny, alebo nás môže súčasná situácia tak hnevať  a bolieť, že táto potreba nového prístupu bude silnejšia, než strach zo stretnutia sa so sebou samým. 

Preto semináre o hanbe a dotykoch budú pokračovať, dávajú mi zmysel, dávajú nádej. A na záver,  i keď písať o hanbe sa dá dlho? 

Cestou z hanby je pre mňa určite láskavá zvedavosť. Pretože hanba má v sebe posolstvo.  Tajomstvo. Má svoj účel a význam. To všetko nám umožňuje žiť s úctou k sebe samému, k druhým,  k životu ktorý sa cezo mňa chce prejaviť empatickým spôsobom.  

Má niečo dosiahnuť – je strážcom ľudskej dôstojnosti. 

Niektoré bežné obranné mechanizmy voči hanbe: 

• Ak nechceme cítiť vlastnú hanbu, sú iný nútení sa hanbiť: sú zahanbení, zosmiešňovaný,  opovrhovaný, exponovaný, na okraji atď. => to, pre čo sa hanbíme, premietame do ostatných

• Pomocou nezrozumiteľnosti sa človek snaží byť nenapadnuteľný: ostatní sa tak budú cítiť  neschopní, nekompetentní

• človek neukazuje žiadnu “slabosť”, zraniteľné city ako je láskavosť, alebo nádej, ale prejavuje len  negatívne alebo cynické emócie. 

• človek ukazuje navonok jeho fasádu arogancie, takže nikto nemôže rozpoznať vlastné pochybnosti.

• Je aktívny skôr než pasívny, skôr útočník, než by vydržal nebrániť sa pomocou: priekov, hnevu,  násilia. 

• Urobíme sa že sme naozaj malý, neviditeľný, vzdávame sa tak, aby sme neboli zahanbený

• Chováme sa “poslušne”, aby sme zapadli, disciplinovano a pracovito. Takéto ambície môžu mať za  následok extrémne myslenie a perfekcionizmus. 

• Ak je hanba vnímaná ako život ohrozujúca, čiže to byť chytený pri chybe, musí byť skrytá za každú  cenu lžou, výhovorkou, zdôvodnením alebo obviňovaním ostatných 

• Mäkké, zraniteľné emócie sú zmrazené (citová otupenosť); toto môže viesť k chronickej nude,  depresie alebo samovražde (“lepšia mŕtvy ako zahanbený”) 

• Pocity hanby môžu byť znecitlivené užívaním drog a tým sú neskôr pocity hanby často ešte viac  posilnené (“Hanbím sa, pretože som pil a pijem, pretože sa hanbím”). 

Hanba a obrana pred ňou bola vždy i funkciou skupiny, organizácie alebo spoločnosti, “zahanbuj a  panuj”. K šikanovaniu sa často ľudia uchýlia ako k obrane pred hanbou. 

Marek Bohunický – www.skolacloveka.sk

Brutálna zraniteľnosť ako cesta k tomu čo naozaj chceme.

Vítam Vás pri ďalšom traktáte o tom, ako môžeme pre seba  dobre využiť každodenné pocity zraniteľnosti a hanblivosti.  Dnes sa budem zaoberať témou, ktorá zvykne byť na úplnom  dne tejto studne – a to pomenovanie a nasledovanie toho čo  v živote naozaj v hĺbke chceme a potrebujeme. Nemyslím tým  ako myšlienku v hlave, ale ako pocit v Tele ktorý nami hýbe ak  to dovolíme… 

Lebo ak si to nedovolíme, necháme dáme to druhým aj tak vyžrať…  

O „Brutálnej zraniteľnosti“ hovorím preto, lebo pocity hanby a strachu prežívame KAŽDÝ/Á ako VEĽMI telesný pocit. Uznávam že často nevedome, pretože nie je bežné cítiť sa v tele, keď  sa deje mechanizmu hanby či zahanbovania. Telo sa snaží priviesť nás k sebe všemožnými  signálmi, ibaže na to aby sme do neho vliezli, obliekli sa do Tela, potrebujeme byť veľmi  odvážny. Cítiť svoju kožu, kosti a svaly. Nie ako myšlienku, ako telesne ukotvený zážitok.  Vypovedať pre seba a i nahlas čo sa v nás deje, čo cítime že cítime. Uchch.

A v situácii kedy  nám na niečom naozaj záleží, kde hrozí že niečím zaplatíme – starým zvykom, zmenou vo  vzťahu či práci… dovolím si tvrdiť, že vtedy to každý zažíva ako „Brutálnu zraniteľnosť“. Časom  si budujeme akúsi imunitu, cez opakované skúsenosti že „povedal som to a prežil som“ si  budujeme stále väčšiu dôveru v seba a Život sa opakovane vystavovať pocitom zraniteľnosti.  A tak sa viac a viac stavať do svojej osobnej Sily. 

Osobne Vám navrhujem, čítajte článok postupne, dajte si dostatok času nacítiť / navnímať si  ako sa Vás text dotýka, čo cítite. Akékoľvek pocity súhlasu či nesúhlasu, kde na tele to cítite.  A hlavne – ako sa Vás to dotýka v kontexte Vášho života. Ponúknem i pár cvičení na uľahčenie  témy. Ak necháte čítať „i svoje telo“, je šanca že Vás Vaša vnútorná múdrosť privedie tam kam  Vás život volá. Alebo zistíte, že už tam ste… 

————————– 

Počas obdobia 14rokov, kedy som lektoroval kurzy Kraniosakrálnej terapie či Tantry, sme sa  s účastníkmi zhodli na jednej veci. A síce, že im prišlo ako najnáročnejšie si zadefinovať, čo  vlastne presne chcú. Tým mienim naozaj v hĺbke, v panve, srdci a duši. Kam ma to naozaj vedie z roviny telesne ukotveného zážitku. To, čo keď človek zdieľa s ostatnými tak sa cíti naplnený  radosťou a láskou. Kde cíti i na tele i na duši že toto je TO. 

A zobrať si to, nielen sa na to „pozerať“, či sa tým nechať obmývať, ale naozaj to „NASAŤ“ !

Ak si realisticky všimnem seba v momentoch, kedy sa uvedomím v situácii kde nechcem byť  alebo že jednám spôsobom ktorým v hĺbke nechcem – bývajú prítomné rôzne prejavy.

Od  zmeny dýchania, postavenia tela, neschopnosti jasne myslieť či komunikovať, koktanie,  klamanie, mlženie… To čo zvykne pomôcť je jedna otázka – „ČO PRE SEBA PRÁVE TERAZ  POTREBUJEM?“ Otázku treba rozšíriť do úrovne telesnej, psychickej či spirituálnej. Všetky sa  navzájom ovplyvňujú, ale individuálne môžeme vnímať ako prioritnú jednu z nich. To už je  vlastne akási kvalita, alebo schopnosť sa v situácii vnímať, vidieť. Sme si pozorovateľom,  a ideálne nie hocijakým, ale „láskavým pozorovateľom seba samého v situácii“. Ak toto  zvládneme, dovolíme si to, automaticky zahrnieme do kvality láskavosti i ostatných.  

Určite je viacero spôsobov ako si nástojiť na tom čo chceme. Od prosenia, sebavedomia,  bojovania, vydierania, manipulácie, tvrdej ráznosti, flagmatičnosti a podobne. Zdá sa, že  jedným z dôvodom prečo je to náročné a sa dotýkajúce je akýsi strach, spomienka, že nie je  pre každého dosť.  

Osobne nepoznám nikoho kto by bol prekojený, prehladkaný, príliš podporovaný v svojom  autentickom prejave či príliš často dotýkaný s úctou len pre to že je. Stalo sa vám to niekomu?  No, mne nie. Preto „riešim“ tento traktát, že som ešte nikoho takého nezažil. Zažil som pár  ľudí ktorí sa v tom boli ochotný vystaviť tomu čo cítia a postupne tým prechádzať. A Tí ma  inšpirovali, ukázali mi že sa to POSTUPNE dá. Každý v svojom tempe a čase. Vysporiadať sa so  starými spomienkami „že nie je dosť a preto Ja nie sme dosť“.

Objavuje sa tu i kvalita prežitia. A jej tieňová časť – starý vzorec, generačné skúsenosti  a história spoločnosti (genetický a spoločenský kód) vravia, že si nemôžeme každý dovoliť byť  šťastný a slobodný. Pretože hlavné je prežiť, a nie riešiť nejaké somariny ohľadne kvality života  a svojich pocitov. Buďme reálny, máme za sebou vlastne 3 svetové vojny v krátkom čase. Ešte  sme sa z nich ako spoločenstvo nespamätali, bolo treba odstupu niekoľkých generácií, aby sme  sa pri priamom pohľade dozadu nezbláznili a nestransovali. A pokiaľ cez toto individuálne  neprejdeme a neuvedomíme sa v časti tohto kódu, môže sa diať že mať sa slastne, príjemne  a byť pravdivý k sebe a okoliu nebude povolené a tak si to treba nejako vydobiť, ukradnúť,  zmanipulovať to.  

Vlastne to o čom píšem, je akýsi stav „láskavého priameho komunikovania svojich potrieb“.  Potreby dotykov, úctivej komunikácie, prejaveného záujmu, hmotných statkov … 

Čo je TO, čo potrebujete práve teraz? Viacej sa nadýchnuť? Nájsť si pohodlnejšie pozíciu na  sedenie? Napiť sa? Povedať partnerovi/ke či niekomu to čo v sebe dlho držíte a robí medzi  vami vzdialenosť? Byť pár dní sami alebo ísť do spoločnosti blízkych priateľov? Nejakého  skutočného si nájsť tým že sa niekomu otvorím ktorý to chce opätovať? Alebo? 

Zhodli sme sa, že každý potrebuje byť vypočutý a videný. Mať pocit že tam kde chce či  potrebuje byť, je vítaný. Prijatý taký aký práve sme a aj aký sme prirodzene vnútri. A súčasne  – že vlastne máme kdesi prekvapenie ak sa to stane.  

Naozaj sa o mňa zaujímaš? Wow, to som vždy chcel. A teraz sa možno i bojím, čo to znamená,  čo po mne budeš chcieť. Čo je za tým? Čo sa stane ak sa otvorím a nechám Ťa ma vidieť? Vždy  som v hĺbke túžil po skutočnom intímnom vzťahu, kamarátskom a určite i partnerskom, kde si  môžeme otvorene povedať čo cítime, kde som a čo by som rád. Ale…, . Poznáte to? Poznáte  ten moment, keď sa zastavíte a zvažujete či sa odhaliť? Či povedať na čom Vám záleží? Práve  tento moment, táto chvíľa je kľúčová vo vzťahoch. Vtedy totiž ideme zdieľať niečo, čo pre nás  je dôležité a nie bežné. To je moment kedy vzniká intimita a prehlbuje sa. Je to pozvánka byť  odvážny a zodpovedný sám k sebe, svojmu vnútornému svetu Ja. 

Je to i pozvánka pre druhého, či chce a je schopný. Páči sa mi pomôcka, kde o vzťahoch  uvažujem z pohľadu ochoty a kapacity byť pravdivý do morku kostí. Dostať sa v rozhovore  a stretnutí „až na kĺb“ toho o čom sú.  

Nechať sa vidieť s tým že sa hanbím, že sa ma niečo hlboko dotýka je prejavom nie často  videnej sily.  

Pokiaľ na miesto tejto úprimnosti nezahráme „tých nad vecou; cool; múdrych; pokojných či  nezávislých“ a čo ja viem čo ešte. Vtedy máme šancu, že z našich vzťahov vznikne niečo  skutočne o nás. A tam pre mňa začína prechod od statusu „známy“ ku „kamarát“ a neskôr  „priateľ“. Pokiaľ si niekto myslí, že na priateľstve netreba pracovať, tak sa hlboko mýli. Hlboké  vzťahy vždy vyžadujú našu vedomú pozornosť, ochotu prevziať si zodpovednosť za to čo cítim  a konám, ako to komunikujem. Ako sa zaujímam a som pravdivý v svojich pocitoch. Podľa toho  a dostatočne často opakovanej skúsenosti definujeme status vzťahu. Rok „zemského koňa“ je  hodne o tomto, o našej zodpovednosti vo vzťahoch. 

A vidím, ako som v minulosti veľakrát od tejto zodpovednosti uhol a tak zranil a i ako som bol  ja na druhej strane. Je to také ľahké, necítiť seba vnútri a zahltiť sa niečím či niekým!  

Pochybujem že by sme ako vedome cítiaci ľudia prehadzovali na druhých svoje emócie  a myšlienky, aby ich riešili za nás. Že by sme im “nakladali to čo je naše“. Napriek tomu to  bežne robíme. Ako je to možné? Pretože to čo vo vzťahu nevypovieme a je pre nás silné,  v skutočnosti ťahá najviac pozornosti, niekto to cíti. A keď to odmietneme „nechať u seba“,  musí sa tým zaoberať niekto iný (človek, zviera, rastliny). Z pozície tohto vedomia je mojou  zodpovednosťou sa zaujímať o svoje pocity a pomenovávať ich.  

Ideálne je nájsť v sebe kvalitu láskavého svedka, buď pocitovo v tele a dotknúť sa tam, alebo  okolo seba v priestore. Čiže miesto kde by stál človek ktorý sa na mňa pozerá za každej situácie  láskavo. 

Pár pomocných otázok, ktoré pre myseľ môžu vyznieť bláznivo, ale napriek tomu: 

• Ako KTO sa zhováram s KÝM? Ako kto som / sa cítim v tejto situácii? Akú rolu má človek  voči mne? 

• Kde sa ma to dotýka? 

• Ako to cítim? 

• K čomu ma to vedie? (povedať, urobiť) 

• Čo pre seba potrebujem aby som sa cítil dostatočne v bezpečí to komunikovať? • Komunikujem v prvej osobe jednotného čísla?  

• Som ten čo pozerá cez moje oči a vidí toho/tú za očami predo mnou. Vidím Ťa a cítim  Ťa? 

A podobne…

A niečo podobné sa začne diať, keď sa rozhodneme prísť na to čo naozaj chceme. Zrazu sa  objavia v našom živote buď živý ľudia, alebo nejaké hlasy v našej hlave. Jedny nás zrejme budú  viesť k tomu ísť hlbšie k tomu čo sa deje a druhý budú dávať rôzne súdy a kritiku prečo to nie je  dobré robiť. Čo všetko sa môže nebezpečne zmeniť, lebo zrejme vystúpime zo svojej  komfortnej zóny. Tak ako ľudstvo zvykneme používať tieto vzorce: 

• To, pre ktoré čo sa hanbíme, premietame do ostatných. 

• Ak nechceme cítiť vlastnú hanbu, sú iní nútení sa hanbiť: sú zahanbení, zosmiešňovaný,  opovrhovaný, exponovaný, na okraji atď. 

• Pomocou nezrozumiteľnosti sa človek snaží byť nenapadnuteľný: ostatní sa tak budú cítiť  neschopní, nekompetentní

• človek neukazuje žiadnu “slabosť”, zraniteľné city ako je láskavosť, alebo nádej, ale  prejavuje len negatívne alebo cynické emócie. 

• človek ukazuje navonok jeho fasádu arogancie, takže nikto nemôže rozpoznať vlastné  pochybnosti. 

• Je aktívny skôr než pasívny, skôr útočník, než by vydržal nebrániť sa pomocou: priekov,  hnevu, násilia. 

• Urobíme sa že sme naozaj malý, neviditeľný, vzdávame sa tak, aby sme neboli zahanbení 

• Chováme sa “poslušne”, aby sme zapadli, disciplinovano a pracovito. Takéto ambície môžu  mať za následok extrémne myslenie a perfekcionizmus. 

• Ak je hanba vnímaná ako život ohrozujúca, čiže to byť chytený pri chybe, musí byť skrytá za  každú cenu lžou, výhovorkou, zdôvodnením alebo obviňovaním ostatných. 

• Mäkké, zraniteľné emócie sú zmrazené (citová otupenosť); toto môže viesť k chronickej  nude, depresie alebo samovražde (“lepšia mŕtvy ako zahanbený”). 

• Pocity hanby môžu byť znecitlivené užívaním drog a tým sú neskôr pocity hanby často ešte  viac posilnené (“Hanbím sa, pretože som pil a pijem, pretože sa hanbím”).

Jedna časť hlasov nás teda vedie buď vo forme telesných nutkaní k pohybu, v obrazoch,  zvukoch a podobne smerom k tomu čo je v skutočnosti naše, čo sme my. Menej ezotericky  povedané čo v skutočnosti v hĺbke chceme pre seba a naša duša i pre okolie. Čo chceme dostať  a čo dávať.  

Od telesnej intimity cez psychickú a spirituálnu. Hmotné veci – domov svojich snov, miesto na  život, formu vzťahu tak ako to v hĺbke cítime. Náš slobodný prejav na verejnosti i v súkromí.  Možno pojašenosť, dravosť, jemnosť, náš spôsob dynamiky či introverzie. 

A druhé hlasy nás od toho odrádzajú. Hlasy našich rodičov, súrodencov, učiteľov, spoločnosti  a pod. Väčšinou nemáme z detstva skúsenosť, že by sme boli naozaj vyslyšaný a počutý, ešte  menej že to bola daná skutočná váha. Takže je logické keď zo začiatku nedôverujeme sebe ani  druhým okolo že sa o nás skutočne zaujímajú a milujú nás. Ostáva to ako nenaplnená potreba,  pokiaľ sa nevenujeme svojim pocitom hanby, pretože za nimi sa skrývajú veci, o ktoré nám  v skutočnosti ide, ktoré sa nás dotýkajú esenciálne. 

Takže – pokiaľ chceme žiť svoj pocitovo skutočne naplnený život, tak že to cítime i telesne  a prospieva nám to – potrebujeme pravdivo komunikovať o čo nám ide, priamo, jasne  láskavo a pevne. 

V ktorejkoľvek oblasti našich životov – intimity a sexu, peňazí, práce. Aby sme zodpovednosť  za seba nedávali na druhých. A súčasne sa nesnažili zachraňovať či spasiť tých okolo. ☺ 

Skúste si spomenúť v situáciách na: „Čo pre seba teraz potrebujem / čo by mi pomohlo byť  láskavo priamo pravdivý/á v tom čo pre seba chcem?“ Je možné, že to zo začiatku bude treba  trénovať, znova a znova. A pokiaľ máte partnerov, kamarátov a pod., s ktorými sa môžete  dohodnúť na trénovaní tejto komunikácie – výborne. 

Držím palce! 

PS pripájam pre všetkých jedno cvičenie, ktoré som dostal vo výcviku Proces-orientovanej  práce: Spojenie sa s láskavým svedkom. Boli časy kedy som ho robil niekoľkokrát denne:

Spojenie sa svojím „Láskavým svedkom“  

1) Nájdi si v priestore fyzicky miesto, kde sa budeš cítiť najlepšie spojená/ý so sebou. Postav  sa tam a cíť sa chvíľku.  

2) Spomeň si na najláskavejší okamih v svojom živote, kedy si cítila/l láskavý moment. Či už to  bol nejaký človek (rodina, blízky priateľ či neznámy), v nejakej skupine či so zvieraťom alebo  prírodou či vecou.  

3) Nechaj svoje telo, nech si opäť nájde v priestore miesto, ktoré je priradené tomuto zážitku  láskavosti. Postav sa fyzicky tam a všímaj si čo cítiš.  

4) Staň sa týmto lákavým momentom, nasaj do seba túto kvalitu na mieste kde ju Tvoje telo  našlo, toľko koľko pôjde v daný moment..  

5) Z tohto miesta sa pozri kde v priestore stojí Tvoje každodenné Ja. Iba si všímaj sama/m seba  s láskavou kvalitou.  

6) Čo si všímaš z láskavej pozície? Čo by si poradila/l sám sebe ako svoj Láskavý svedok?  

Toto cvičenie rob niekoľko krát denne, a keď nemôžeš fyzicky meniť miesto, iba si ho telesne  uvedom v priestore a pozeraj sa na seba z tohto miesta Láskavého svedka a všímaj si cez  fyzické telo čo sa deje. 

Prajem vám nádherné, láskavé a Vaše dni 

Marek Bohunický  

www.skolacloveka.sk 

Zmyselnosť – zlí chlapci a zlé dievčatá

Mám na srdci a na mysli tému o zmyselnosti, zmyslovosti, cítení a pravdivom prejavení sa. O odvahe  a ochote sklamať – ak treba – očakávania druhých ( rodičov, priateľov, spoločnosti) pokiaľ nejdú  našim smerom a spôsobom. Tému o hlade, hlade po skutočnej blízkosti či dostatočnej vzdialenosti. 

O vášni, strachu a pocitoch viny. Za to čo prirodzene patrí, alebo by mohlo, k životu. Čo ho oslavuje,  víta a posúva ďalej. Slobodnému prejaveniu súhlasu i nesúhlasu práve tak ako to cítime. 

O nasýtení sa tým, čo formuje náš život od malička do okamihu, kým si to neurobíme naplno po  svojom. Na čom závisí náš pocit naplnenia túžob, vyberania si partnera, ustátia si vlastných hraníc.  Dovolením si snívať a tento sen realizovať – fyzicky a skutočne. 

Na čom môže závisieť naša váha – plnosť či prázdnota, „tučnota“ či „chudosť“. Pocit jednoty alebo  osamelosti. Téma i o tom, od čoho závisí naša potreba robiť veci pre to, aby sme sa páčili ostatným.  Či nerobili to a tak čo potrebujeme, aby sme neohrozili naše právo byť súčasťou… 

Hovorím o DOTYKU

Poznáte niekoho, kto je nasýtený dotykmi a telesnou i psychickou blízkosťou? Dotykmi priateľskými  i intímnymi? Takými, čo oslavujú jeho /ju proste len tak? Patríte k týmto vyvoleným? Gratulujem!  A v opačnom prípade… vás pozývam na malý výlet písmenkami. 

Ak sme ochotný skúmať ako sme a chceme byť vo vzťahu s ľuďmi okolo nás, nevyhneme sa  zvedavosti ČO nám „prináša“ pocity uspokojenia a naplnenosti v živote. Objatie, milovanie sa s  niekým, vrúcne slovo, dobre odvedená práca, peniaze, vizáž, postavenie, úspech našich detí… .  A koľko z tejto naplnenosti naozaj vydrží, ostáva dlhodobo ako hlboký stály pocit radosti a správnosti  pociťovanej na tele. Čože? Na tele? Myslí sa tým že telo sa teší a podľa toho sa hýbe? Áno. 

Ja som v posledných rokoch skúmal na sebe a konfrontoval s ostatnými najmä dve témy – čo nám  prináša slasť, blaho a radosť. A kedy sa objavuje hnev a hanba v ich rôznych podobách. Tieto tému sú  úzko späté s našimi prirodzenými potrebami, vyplývajúcimi z toho že máme telo. Ono si niečo pýta, je  spojené s psychikou a v závislosti od naplnenia potrieb tela v detstve sa vyvíja i naša psychika, naše  postoje a očakávania, presvedčenia.

Uvedomil som si, že v začiatku hlavným dôvodom prečo som začal robiť masáže bolo to, že mne  samému chýbal dotyk, tým myslím TEN dotyk, po ktorom volal môj hlad. Ale neuvedomoval som si to  takto. No mal som potrebu byť v kontakte. Dobrou neuvedomelou cestou bolo stať sa masérom.  Postupne rokmi som si to začal uvedomovať, no ešte stále som si nedovoľoval pýtať si taký dotyk,  s tými ženami a mužmi, ako ma to k nim volalo. Mohol by som sa vyhovoriť na to, že som mal žiarlivú  priateľku, že sa rodičom nepáčilo s kým som sa kamarátil, že partia nepovažovala sa dosť dobrých  takých, čo neuznávali jej hodnoty, že chlapi sa predsa neobjímajú… bla bla bla. Zotrvával som  v akýchsi bezpečných vzťahoch a vzorcoch, s neuvedomelými pocitmi „dobrého chlapca“. Toho, čo  nepovie že chce ísť do kina s inou kamarátkou, pretože mu je s ňou tiež dobre. Ktorý nepovedal že  potrebuje toľko a toľko priestoru pre seba samého, či má také a také požiadavky v sexe. Či sa cíti  zahltený tou emočnou archeológiou a ospravedlňovaním sa ľudí okolo seba. Proste zo strachu. Áno,  dal by sa nazvať „empatiou“. Keby som o ňom nevedel pravdu. Že som si nedovolil žiť tak, ako som to  naozaj cítil a potreboval.  

Po rokoch, keď som sa začal spontánne dotýkať a objímať, stretávať s tými a tak ako som to cítil som  začal objavovať starú pravdu. Že sme väčšina ( česť výnimkám) v strašnej „ haluške“. A trvá dlho ju  odhaliť, je to bolestné, sebaskúmajúce a vyžaduje to úprimnosť. A tou „haluškou“ je stres z blízkosti,  dotyku a intimity. Že bol krásne vytvorený, až profesionálne cielene. O tej téme píšu úžasne rôzny  autori – J. Liedloffová v Koncepte kontinua, A. Janov v Prvotnom výkriku, J. Prekopová v Pevnom  objatí a pod. 

Téma hladu po oceňujúcom a vyživujúcom dotyku môže byť hraničná, nepríjemná a zahanbujúca.  Vyžadujúca dostatočnú odvahu a bezpečie. Ako sa mohlo stať, že sa hanbíme prejaviť si sympatie,  vypýtať si objatie či bozk? Kto vymyslel, že telo je hriešne? A čo z toho mal, čo tým chcel kto  dosiahnuť? Ako je možné, že spoločnosť podporuje bezcitné zachádzanie s novorodencami tak, že  strácajú kontakt a spojenie s radosťou vyplývajúcou z napĺňania telesných potrieb? Aký puritán  vyhlásil, že zmyselná žena je diablovo pokušenie? Že prebudenie sa v tele, byť si vedomý svojich  zmyslov je hriešne? Je pre spoločnosť výhodné, ak namiesto naplnených ľudí máme masy závislákov  na jedle, drogách, televízii či asketizme? Je vôbec možné sa z tohto kolotoča generácií manipulácií  vymaniť? Ako? Ako sa cítiť naozaj naplneným až tak, že život konečne začne dávať zmysel a hlboké  radostné uspokojenie? 

Zažil som, že kým nie som dostatočne telesný, všetko sa tvári v „porádečku“. Máme svoje predstavy  o tom, ako sa vzťahujeme, ako milujeme… zväčša iba predstavy. Po konfrontácii s fyzičnom sa často  rozpadávajú. Asi ako keď si bojovník predstavuje ako skvele ovláda techniky a v skutočnom zápase je  prekvapený – v realite je to inak! 

Začal som „vidieť“ ako hráme svoje hry – muži i ženy pre pocit bezpečia v rolách rodičov či detí, je to  „bezpečnejšie“. Pretože byť si zarovno – stretnúť sa ako muž so ženou, či proste žena s mužom – obnáša konfrontovať sa so sexualitou, postavením, túžbami. Tak radšej hráme tých nad , chlapi berú  ženy ako dievčatká a ženy mužov ako chlapčekov. Či hráme slabučkých. A vnútri stále hlodá divný  pocit – hlad, túžba po spojení s tým pravým či pravou, TOU či TÝM.

Mimochodom – romantická  predstava o túžbe je hlúposť, nie romantika. Pretože túžba je vlastne bolesť za niečím, čo nemám. Čo  je akosi nedosiahnuteľné. Pretože je to v minulosti! Ako sa toto mohlo stať romantikou? PRE Boha?  Lebo utrpenie je viacej cenené a povolené ako žiť v spokojnosti, plne si vedomý svojich potrieb a ich napĺňaním? Jeden učiteľ mi pri kríze vo vzťahu dal otázku: „Čo je tam zakázane?“ bum! A osvietilo  ma. Napadá i vás niečo? 

Skrátim to. Je normálne, že keď sa dieťaťu niečo nepáči, je to proti jeho prirodzenosti – čokoľvek pre  život potrebné a formujúce ako dostatok bezpečného objatia a láskavého hlasu a dotyku – ktosi mu  nabulíka že je „zlé“. Lebo trvá na navrátení sa do rovnováhy, do života. A tak aby bolo vnímané ako  „dobré“ naučí sa popierať a ignorovať svoje skutočné potreby a volania duše. Stane sa to  podvedomým, nevedomým vzorcom. Vyhýba sa tomu, čo by ho mohlo spraviť spokojným, šťastným  a naplneným. Lebo veď si pamätá i v dospelosti, že musí poslúchať iných. Tí predsa lepšie vedia čo  ono potrebuje a kam smeruje jeho duša. Či nie? 

Čiže spojenie so svojím rytmom života „je v háji“ a človek v meste. Čo s tým? Poznáte ten pocit, keď  spravíte konečne pre a podľa seba a dostaví sa pocit viny a hanby? Úžasný mechanizmus, však?  Našťastie je súčasťou balíčka i pocit odvahy a narastajúcej sebahodnoty. Dobrá správa, dá sa to  „preprogramovať“ ale pozor, nie iba rozprávaním či podobne. Telesnou skúsenosťou, ktorá potvrdí  alebo vyvráti správnosť postojov a očakávaní. Preprogramuje staré vzorce napätia v tele. Toto  oslobodzuje, navracia do radosti, zmyselnosti ktorá nemá funkciu zvádzať, ale pomáhať nám viesť sa  životom naplno. S divokou nekompromisnou živosťou, ktorá hovorí áno tomu, čo život prinesie. A na  to … sa vlastne musíme konečne stať zlými chlapcami a zlými dievčatami. A začať počúvať seba  samých.  

Tak čo, ste pripravení prípadne i sklamať očakávania druhých, aby ste mohli žiť svoj život? 😉 

Marek Bohunický 

www.skolacloveka.sk

Vedomo vo vzťahoch – čo nás k sebe priťahuje?

Vitalita 09/2015 – Tantra 5 – Vedomo vo vzťahoch 

Dostávam sa k záverečnej, 5tej, časti série o tantre, kde bolo mojím úmyslom ukázať intímne umenia v inom pohľade, než sú vnímané z internetu a šuškania. Snažil som sa o sprostredkovanie toho, akú zmenu pre naše životy  môže znamenať vedomé prijatie našich hraníc, osobného prežívania intimity (smerom k sebe i okoliu),  neuvedomované či nechcené pocity a role v našich vzťahoch. Budem veriť, že sa mi to aspoň ako tak podarilo, cítim sa s tým príjemnejšie 🙂 

V dnešnej časti vás pozývam využiť všetky schopnosti byť k sebe láskavý v tom čo úprimne ucítite a všimnete si. Tak ako budete cítiť pre seba za vhodné. Spomeňte si – každý môže nik nemusí. Ponúkam vám  výlet do dynamiky príťažlivosti, odkiaľ a ako ju vnímame, zažívame a hlavne – ako to využiť v svojom bežnom živote. Určite to má i svoje iné stránky, a síce to čo nás odpudzuje či čo nás robí zamrznutými, ale teraz  som sa rozhodol otvárať tému priťahovania sa. 

Vychádzam zo svojej fantázie a nejakých skúseností, že väčšina nás v svojom živote zažívame rôzne formy  pocitov príťažlivosti. A že každý sa k nim staviame po svojom vzhľadom k osobnej histórii a danostiam. Že prístup k našej schopnosti ponoriť sa do hlbokých pocitov vždy niečo ovplyvňuje. Osobne to volám schopnosťou byť k sebe láskavým pozorovateľom, láskavým svedkom svojho konania či nekonania. Zahrniem do toho telesné prejavy ako pohyb, dotyk, reč a zvuky. Naše myšlienky o sebe a ostatných. Túžby a pocity. Je toho veľa čo sa deje  v jeden moment, a sme schopný z toho vedome zachytiť iba určitú časť.  

Existuje názor, ja ho zdieľam, že čím Sme Viac Schopní Byť vedomí v svojom živote, tým je náš život  radostnejší a ľahší. Prečo? Lebo sa nemotáme toľko v začarovaných kruhoch a neprekonateľných nepríjemnostiach. Vzťahových pracovných, priateľských, rodinných či sexuálnych.

Čo nám umožňuje byť vnímavejš í/ vedomejší? Navrhujem, dajte si na túto otázku naozaj toľko času ako potrebujete. Skúste tieto vety nečítať ako správu o počasí alebo niečo čím iba vyplníte svoj čas. Môžete si dovoliť čítať to svojím telom? Môžete  chvíľu vnímať čo telesne zažívate, keď budete čítať tento článok? VY rozhodujete o tom, čo sa vás dotkne, čomu a komu to dovolíte. Dôverujete si, že ste schopný naozaj cítiť čo cítite vy sami za seba? Mienim tým naozaj  vy, nie názory okolia. Ako to zistíte? Je toto iba nejaká mentálna šibnutá otázka či tým sledujem niečo viac?  Zistíte to práve tým, že si dovolíte byť zvedavý na úrovni mysle, pocitov i telesných reakcií.  

Takže, pre všetkých čo si kúpili lístok, Titanic práve vyráža a pevne verím, že sa ponorí tak hlboko, ako je prá ve vhodné. Na začiatok si spomeňte, čo sú vaše tri silné zdroje. Niečo čo vám pomáha cítiť sa komfortnejšie a  vás naozaj posilňuje. Napíšte si to na papier.  

Ak máte, tak vám ponúkam tri vaše vlastné originálne zážitky. Žiadne múdre reči, dosť rozpávania, súhlasíte? V  texte spomeniem iba to, čo vám pomôže udržať zámer cvičenia. Prejsť jednotlivými bodmi cvičení vám môže  individuálne trvať chvíľku, deň, týžden či dlhšie. TO nieje dôležité, máte toľko času koľko potrebujete. V žiadnom  prípade však k tomu nepristupujte myslením či nejakými úvahami! Úplne by ste minuli princíp. Nemyslite si na  chvíľku o čítanom! Dovoľte si to zažívať. Vchádzame totiž do telesnej skúsenosti s Vašim životom! Čiže ak mi  dovolíte vás na chvíľu sprevádzať, navrhujem: Do kyslíkovej bomby namiešať kyslík, láskavosť, zvedavosť, vnímanie svojich hraníc a … Čľuppp.

Zážitok 1: 

Postavte sa ( áno doslovne) ideálne smerom k niečomu živému: rastline, zvieraťu, otvorenému oknu. Ak práve  nemáte túto možnosť, tak k otvoreným či zatvoreným dverám, fontánke s vodou. Nepoužívajte človeka či ľudí. – Bez toho že by ste to menili ! , všimnite si kam a ako dýchate. Nič nerobte, len si to uvedomujte a cíťte. Dajte si  čas. Čo ste si všimli? Spomeňte si, komentujete sa z pohľadu láskavého svedka. 

– Ako táto časť vášho tela cíti, že patrí k zvyšku tela? Ako cíti celý zvyšok tela že patrí k tejto časti? – Tak ako stojíte telom smerom k niečomu, všimni si Z ktorej časti tela pozoruješ a vnímaš? ( s dovolením  prechádzam k tykaniu). Opäť to nemeň, dovoľ si ostať s tým ako práve si. Komunikuješ telom s tým čo máš pred sebou skôr bruchom, hruďou, nohami či hlavou? Niečím iným? Vnímaj to. A opäť, ako táto časť Teba vie, ž e patrí k celku a celok že patrí k tejto časti? 

– Nakresli si tento výsledný pocit na papier ako nejakú skicu 

– Pomenuj tento výsledný obrázok láskavo “indiánskym menom” – napr. pukajúci kameň, slimák v ulite… – Nechaj si chvíľu čas a vnímaj energiu, ktorá vyžaruje z obrázka 

– Čo sa o sebe takto dozvedáš? Ako a kde môžeš túto energiu využiť v živote? 

Zážitok 2 

Pre tento zážitok budeš potrebovať sa dohodnúť s nejakým zvedavým človekom, aby ste prešli zážitkom spolu.  Ideálne Tvoj intímny ( nemusí byť sexuálny) priateľ/ka.  

– Postavte sa prednou časťou tela k sebe, a najprv fyzicky nájdite vzdialenosť medzi vami, ktorá vám bude obom  príjemná.  

– Všimni si ktorou časťou tela najintenzívnejšie vnímaš telo partnera, a ako sa pri tom cítiš. že to byť brucho,  solár plexus, panva, hlava…alebo čokoľvek iné, i prekvapivé

– Ako si bežne v živote dovoľuješ/zakazuješ toto cítiť? Hovoriť o tom? 

– Ako cítia ostatné časti Tvojho tela spolupatričnosť s touto najintenzívnejšou časťou? – Porozprávajte sa o svojich zážitkoch a vhľadoch s partnerom. Bez rozumovania. 🙂 

Zážitok 3 

Opäť budeš potrebovať dvojicu. A ak je to pre Teba a partnera/ku zaujímavé, pokračujte v zážitku tak obleč ený/vyzlečený ako cítite za vhodné. Toto môžete voľne meniť podľa pocitu. 

– Tak ako v zážitku 2 si nechajte čas vnímať ktorou časťou tela spolu komunikujete najsilnejšie. – Namiesto hovorenia o tom si navzájom gestom naznačte odkiaľ sa navzájom vnímate a všimnite si gestá kt. pri tom použijete 

– pozerajte sa navzájom do očí ( ak je potrebné upravte vzdialenosť medzi vami), vnímajte i priestor okolo vás a  nechajte sa vidieť so všetkými pocitmi kt. pociťujete bez toho, že by ste súčasne vyžadovali vidieť toho druhého – Akými pohybmi Ťa podporuje Tvoje telo? Môžeš mu dovoliť aby Ťa viedlo s dodržaním Tvojich hraníc a hran íc Tvojho partnera/ky? Hraníc pociťovaného bezpečia, vzájomnej úcty a otvorenosti? Tieto hranice to ukazuje či  i rozširuje? Experimentuj s odovzdaním sa pohybom, zvukom a dotykom, ktoré existujú v tele a nevytváraš ich  Ty. Komunikujte svoje pocity s partnerom/kou. Nerozumuj. 

– Ako môžeš v svojom živote využiť čo si si uvedomil/a počas zážitku? 

——————————————————————————————————————–

Teraz niečo z teórie.

V predchádzajúcich častiach som spomínal ako je úzko spätá sebaúcta a sebapoznanie s dovolením si byť sexuá lny/a. Že sa tým nemyslí promiskuita, ale slobodná schopnosť (keďže sa tomu väčšinou musíme učiť) zažívať slasť a radosť bez pocitov viny. Že orgazmus môžeme mať chuťový, sluchový, i telesne dotykový. A iné, že  vlastne každá naša bunka má potenciál k zažívaniu orgazmu. Tým si dovolíme byť v svojej sile a zodpovednosti  za život, ktorý vedieme. V opačnom prípade zahanbujeme ostatných, prehadzujeme na nich našu neochotu sa cíti ť a konať podľa toho. Náročné je v tejto dynamike to, že si vlastne ako spoločnosť nechceme uvedomiť hlboké pocity hanby a viny za čosi, čo sme vlastne nikdy nespáchali. Napriek tomu bývajú súčasťou našich životov. Otázne pre mňa býva, ako to jemne a láskavo osloviť v kontexte svojho či klientovho procesu. Dynamiky narastajú v  okamihu skupinového semináru či masáže. Takéto cvičenia môžu pomôcť klesnúť z hlavy do telesného vnímania  a uvedomiť si čomu sa vyhýbame a čo nás to stojí. Nájsť svoje zdroje je je jedna z najdôležitejších častí procesu. Samozrejme, že sa v závislosti od položených otázok bude meniť to čo skúmame a nie je iba jeden “správny” názor a výsledok. 

Na obrázku sú znázornené tri hlavné oblasti, ktorými telesne komunikujeme. Hlava, hruď a brucho. Každá má svoju psychosomatickú funkciu, ktorú vieme vo všeobecnosti definovať. Samozrejme je podstatné, ako sa k tomu  uvedomeniu individuálne dopracujeme, svojim vlastným zážitkom. Zážitok je neprenosný, nekopírovateľný. 

V období tvrdého kresťanstva v Európe a US spoločnosť prijala, že vnímať oblasť panvy je hriechom. Úspešne  to zotrvalo dodnes. Čo nás to stojí? Panva tematicky súvisí s telesnosťou a telesným zdravím, silnými koreňmi,  pevnosťou, rovnováhou a telesným vedomím. Sexualitou, tvorivosťou a slasťou. Spája sa s tzv. zvieracím/animálnym vedomím. Pôvodnou prírodnou silou. Sebahodnotením, sebapoznaním a bezpečím. Vnímaním svojho  smeru v živote. Telesná inteligencia využitá ako kompas v živote, Wow! 

Len nedávno sa v komunikácii začal vyskytovať výraz “EQ” – emočná inteligencia. Pridávam tretí, ktorý sa  vyskytuje ešte menej – “Telesná inteligencia”. Ešte nemá oficiálnu skratku, navrhujem – “TQ”. T ako telo.  

Oblasť hrude/ srdca vnímali staré kultúry všade na svete ako rovinu Človeka. Sídlo vedomia duše oblečenej do  tela. Ale keď sa zaujímame hlbšie, skôr je to telo ponorené do duše. A toľko koľko telesnosti si dovolíme vnímať,  prijať a prejaviť, je nejako úmerné objemu duše podieľajúcej sa na živote. Takže ak v srdci prijmeme svoju  telesnosť a animalitu, kdesi sa udeje tajomná, mystická zmena. V srdci. Ono totižto i keď máme šľachetné ideje  a nádherné sny, na ich realizáciu bude chýbať energia na ich naplnenie a realizovanie. Pozor, mienim tým naozaj  NAŠE hlboké sny, nie našej rodiny, rodičov či spoločnosti. Hlboké pôvodné sny našej duše. Telo nám napovie  KDE, dodá potrebnú energiu na zhmotnenie, srdce povie ČO a hlava AKO. 

Na druhom obrázku vidíte ako zelená stredová línia  prechádza oblasťou panvy, hrude a hlavy. Vodorovné zelené línie predstavujú oddelené vnímanie, vtedy hovoríme o skôr telesnom, cítiacom alebo mysliacom type  osobnosti. Ak chápeme dynamiku osobnosti, vieme že je  to niečo vybudované v priebehu života. Tak máme vybudované i naše štýly vnímania, prípadne ignorovania  toho čo cítime.  

Nevýhodou takto oddelených spôsobov vnímania je, že sú samy o sebe vlastne transom. Každý jeden spôsob,  pokiaľ neberie do úvahy i hodnotu a charakter iných oblastí tela (typov vnímaní) sa stáva transovým stavom,  bez schopnosti uviesť dané vnímanie do kontextu so životom. Buď sa utopíme v myslení, emóciách či telesných excesoch. A keď sa z toho preberieme prichádzajú pocity viny. Začarovaný kruh. Ako z neho čo najkomfortnejšie von? To som sa snažil priblížiť v tejto sérii článkov o tantre. Je to súčasťou skutočne pôvodných tantrických rituálov a seminárov či výcvikov.

Prečo píšem že skutočne pôvodných? Pretože tzv. moderné systémy podliehajú akejsi neresti rýchlokvasenia, finančného zisku (v tejto oblasti sa dá vynikajúco manipulatívne zbohatnúť)  a transového ukájania.  

Celé to pre mňa dáva zmysel, ak je to vedomý láskavý proces, prijímajúci človeka práve tak ako je. S jeho súčasnými hranicami, snami a vzdormi. Súčasná spoločnosť je vlastne plná vzdoru. Voči rodičom, učiteľom, mužom,  ženám, odovzdaniu sa životu, komunikovaniu. Vieme si s tým pomôcť sami? To je opäť nejaká forma vzdoru.  Potrebujeme druhých pre vytvorenie vzťahovej roviny, kde duša začína konečne vnímať a komunikovať. Ako sa  vraví, že keď konečne začneme niekoho dostatočne milovať, objavia sa naše skutočné strachy, bolesti a sny.  A tam začína veľké sebapoznávanie a zdieľanie sa.  

Ako zakončiť tento seriál článkov? 

Môžeme prijať svoju telesnosť a potreby tela tak ako sú, zodpovedne? Vypočuť, kvôli čomu sem Duša prišla? 

Dovoliť si vnímať širší rozmer nášho konania, teda vnímať to spirituálne? Čiže dovoliť si byť sexuálny, prijať túto silu do srdca a využiť ju na tvorenie svojho života? Prebrať tak za seba zodpovednosť a stať sa telesne, emočne i spirituálne dospelými? Postupne, je to proces. A verím že každý z nás má toľko času, koľko potrebuje. 

Vtedy si človek pritiahne takého intímneho partnera, s ktorým bude rezonovať telesne, budú si chutiť, voňať,  rozumieť si ľudsky, rezonovať srdcom a súčasne svojím vedomým, telesne láskavým vzťahom napĺňať svoj  spirituálny rozmer. Toto všetkým zo srdca želám, priatelia. 

Marek Bohunický 

www.skolacloveka.sk