BOJOVÉ UMENIE AKO „UMENIE SA BÁŤ“.

Srdečne vás všetkých zdravím. Dnes sa dostávam k téme, ktorá ma sprevádza na mojej Ceste najdlhšie. A ako prvá mi pomohla sa postaviť za seba, nájsť v sebe silu a bezpečie. Ide o bojové umenie. O umenie ustáť si svoje hranice a potreby.

Budem písať o tom, čo pre mňa bojové umenia znamenajú, v čom sú nápomocné a z môjho pohľadu potrebné pre vyvážený, zdravý a vedomý sociálny život.  Ako som našiel cestu od tvrdého bojovníka k zraniteľnosti a láskavosti, ktorá je kľúčovou schopnosťou pre žitie radostného a naplneného života. Je to pre mňa i poďakovanie a uctenie si Ducha bojových umení, a učiteľov ktorý ma stále  sprevádzajú a vedú životom.

Zoberme to od základu. Čo tvorí hlavnú časť kvality našich životov? Ja vnímam, že sú to vzťahy. K ľuďom, zvieratám, veciam, priestoru. Vzťah k sebe samým, i k tým častiam seba, ktoré nepovažujeme za sexi alebo žiadúce. Akým spôsobom sme vo vzťahoch? Cítime sa bezpečne a ochotný sa nechať dotknúť?  Byť fyzicky i psychicky intímny, hravý, pravdivý? Hravo, dravo, nežne či akokoľvek to práve máme?

Pre mňa je to akýsi ukazovateľ nášho postoja k životu, spôsobu komunikácie, toho či sme so životom skôr v konflikte, vyhýbaní sa, boji alebo vedome v konfrontácii a zvedavosti ako prúdi láska.

Po rokoch cvičení bojových umení a následnému výcviku psychoterapie si uvedomujem, že všetci bojujeme a zraňujeme. Rôznymi spôsobmi – fyzicky i psychicky. Seba, druhých, prírodu. Jedinú cestu z toho von vidím zatiaľ v uvedomení si postojov a konaní až do bodu vlastných motivácií a konkrétnych krokov. Uvereniu na konkrétnej fyzickej i psychickej rovine v živote, že máme svoju silu a možnosť ju použiť. Ako ľudia potrebujeme konkrétny zážitok, nestačí iba „myslím si a dúfam“. 

Stále viac mužov i žien mi vraví, že ich starým snom bolo učiť sa bojové umenia. Pýtam sa prečo? Odpoveďou je dokázať sa brániť, byť silný a v kontakte so svojou silou, cítiť sa v bezpečí, ťahá ma tam niečo čo neviem vysvetliť.

Keď sa pýtame na pôvodný úmysel, účel niečoho kam vstupujeme (kurz, škola, vzťah, práca) popisujeme vlastne v čom vnímame výhodu niečo robiť alebo tým byť. Či tam ideme hlavou alebo preto že nás tam niečo ťahá, volá a ten hlas je dostatočne silný aby som to nedokázal ignorovať. Potreba s tým byť tak, aby sa mi odhalila pravda o tom čo ma tam ťahá a sa potrebujem dozvedieť. 

Práve v téme bojových umení je podstatné to posledné, že človek na to, aby ich vedel „použiť“ sa tým čo sa učí musí stať, byť tým. Stať sa tým vedomím, pozornosťou na procesy svojho tela i mysle v jemných i náročnejších situáciách. Sebaovládanie je podstatnou časťou. A súčasne nie je celkom vyjasnené, v čom a ako sa vlastne máme ovládať. 

Mal som šťastie prejsť od tvrdých bojových umení po úplne tekuté, ktoré ma prekvapili tým, že to mäkké dokáže byť oveľa pevnejšie a silnejšie. Koľkej ženskej jinovej energie som potreboval dovoliť cezo mňa tiecť. Ochota zmeniť svoj postoj s ktorým pristupujem k situácii, pokiaľ vnímam že nie je pre mňa samého funkčný v zmysle radostne žitého života. Upraviť ho tak intuitívne že nepotrebujem premýšľať.

Myseľ sa nezapája, lebo keď sa zapojí vznikne stvrdnutie, ktoré môžeme nazvať vnútorným postojom, neprijímaním toho čo je. Snahou pretlačiť svoje predstavy alebo uniknúť tomu čo hrozí konfrontovať rozhodnutia mojej mysle verzus tela, duše a ducha. Takže nestačí iba telesné kultivovanie! Je potrebné venovať pozornosť svojej psychike, hľadať dôvody prečo mi technika nevyšla, prečo som vytvrdol, čoho sa vlastne bojím a aký obranný vzorec sa mi zapol. Ak pracujem so zbraňami je to ešte dôležitejšie, neublížiť sám sebe alebo partnerovi.

Pretože sa vlastne stávame nositeľmi určitých kvalít a schopností. Všetko čo sa naučíme je bezpečné vďaka tomu, že sme si seba-vedomý, v zmysle že vieme čo sa s nami deje v danej situácii. Čo vlastne činím sebe a ostatným? Na to opäť potrebujem chcieť byť k sebe pravdivý. Priznanie si že sa bojím a preto reagujeme takto, je najvyšším atribútom bojovníka /čky. Či prejavíme silu zo strachu skôr než dôjde ku jeho zdieľaniu alebo ju použijeme v úmysle rozvíjať lásku je obrovský rozdiel. To predpokladá že sa nestaneme strojom, ktorý seká v sebaobrane hlava-nehlava okolo seba, fyzicky alebo slovne. Je dôležité ako sa rozhodneme Silu použiť, aké jej chceme dať vyjadrenie.

Ak budem veriť a cítiť, že mám možnosti, viem si vybrať. Môžem si vybrať medzi tým, že sa naučím mať silné telo, láskavo a technicky sa ubrániť fyzickému či slovnému manipulovaniu. Že rozviniem v sebe vedomie nemanipulovať druhými. 

Otázka. 

  • Spravilo ma to čo robím a tomu venujem čas šťastnejším, skutočnejším, otvorenejším a spontánnejším?

  • Naučilo ma to byť človekom a nie uzlíkom reaktívnych vzorcov a nervov? Premenil som sa roztečenej hmoty, ktorá uhýba pred svojimi potrebami zo strachu čo na to ostatní?

  • Alebo som konečne prestal tlačiť na druhých a prijal, že sme všetci rovnocenný?
  • Naučil som sa otvoriť láske tak ako ju ja vnímam a žiť ju? Naučil som rozvinúť odvahu zoči-voči neznámemu?
  • Prekonal som reaktívne vzorce a hlasy svojich rodičov a vychovávateľov?
  • Uprednostňujem pred nátlakom spoločenskej propagandy svoju vlastnú intuíciu a dovoľujem si ju skúmať?
  • Som ochotný sa o seba postarať ako fyzicky i emočne ako dospelý?

V jednom bode tréningu bojových umení, kde  už viem že sa ubránim a druhý to dokonca i cítia, ostáva otázkou kam ešte pokračovať? V technike? Okej, no to je samoúčelné, v rozvíjaní sily? Kam? Načo mi je v bežnom živote vedieť spraviť 500 klikov a zvládnuť 10 protivníkov? V tomto bode to je už živenie ega, ktorá vie byť nekonečná. Až príde vyšší  vek, telo starne a postupne je čisto fyzicky výkonnostne limitované. Ak postavím svoj tréning iba na tomto, všetky tie roky posilňovania tela zo mňa vytečú a veľa neostane. 

Emočná inteligencia?

 V určitom bode, ak má človek šťastie, trpezlivosť a záujem, zistí že existuje nejaká psychická energia, ktorá oživuje organizmus zvnútra. Že má nejaký tok, smer a charakter. Že je energia Z/zeme, kovu, vody a pod. Že ak sa naladím na konkrétnu z nich, bude moje telo a psychika svojím pohybom vyjadrovať jej charakter. Bude sa podľa nej hýbať. Naučí sa ich používať, na boj, ničenie a prípadne neskôr i na liečenie. Zistí, že posilňovať sa dá i „energetické“ telo. Viac energie, rôzne druhy. Opäť možnosť sa stratiť v samoúčelnosti, pokiaľ by sme ostali iba vo vyjadrení bojovania alebo hrania sa na liečiteľov.

To že sa naučíme pracovať s telom a energiou by nám ľuďom mohlo pomôcť vnímať, ako sa skutočne cítime, kde a ako zastavujeme energiu a pred čím si myslíme že nás to má ochrániť. Môže to byť strach, zlosť, smútok… dokonca si vieme uvedomiť že zastavujeme prejav sympatií a lásky. A prečo.

Tak sa dostávame do úplne inej motivácie pre tréning bojových umení.

Bojovník lásky – láskavý bojovník?

Učíme sa spracovať svoj strach zo zdieľania seba samého nie tým, že ho potlačíme alebo ujdeme, ale že mu porozumieme a spravíme si z neho priateľa a pomocníka. Môže nás to zaviesť k starým spomienkam na príkoria ktoré sa nám stali alebo sme ich tak vnímali. Na skúsenosti ktoré sme si nazvali chybami. Kde sme si možno kadečo sľúbili, prisahali. Že takto už nie, že láska je nebezpečná lebo po človeku vyžaduje odovzdanie sa úplne. Že si našu otvorenosť a pravdivosť treba zaslúžiť. 

Skutočný bojovník či bojovníčka vedie od určitého momentu konfrontáciu so svojimi starými zvykmi a reakciami. Tak sa psychicky uvoľňuje. 

Uvedomuje si, že každý postoj ktorý pri cvičení s partnerom zaujme, vyjadruje jeho bežný životný postoj v adekvátnych situáciách doma, v práci a vo vzťahoch. Tak som prišiel na to, že vlastne každé cvičenie je určitá konštelácia, každý spolubojovník nám predstavuje niekoho z bežného života. Nevyriešené vzťahy s rodičmi, súrodencami, učiteľmi a podobne.  

Zdokonaľovaním seba-uvedomenia zažívame ako sme prítomný v živote, kde sa snažíme uniknúť láske keď sa bojíme že nás zraní, aké gestá používame. Kde sa namiesto inštinktu a vnímania smerovania svojej duše nechávame odtlačiť zo života svojou mysľou. 

Kedy telo a duša chce vykročiť k milovanému no hlava pohyb zastaví. Pre istotu. Myseľ sa veľmi bojí lásky. Pretože odovzdaním sa láske ostávame v tu a teraz. Tak nevedomky alebo i vedome bojujeme, odstrkávame od seba ľudí či situácie, ostávame radšej buď osamotený alebo  vôbec nevieme zostať radostne sami. 

Pomocou výcviku sa spomalí myseľ, začíname vnímať svoju pravdu z hĺbky tela a duše. Ostáva pravda toho čo je a chce byť. Človek už nedýcha, je ním dýchané, je ním pohybované. On sa pre toto rozhoduje na základe uvedomenia. A tam bežná myseľ nie je potrebná, umiera. Tak sa bojovník naučí vystaviť sa smrti, ktorá je zďaleka náročnejšia ako fyzická. Znamená premenu doterajšieho života a spôsobu bytia. Vchádzanie do situácií a konfrontácií, otváraní sa tam, kde by predtým klamal alebo ušiel. Nezasahovaním mysle dôjde k tomu, že nám spružnie telo, psychika a budeme mať ostré vnímanie. Nestaneme sa tupými! Práve naopak, veľmi ostro rozumnými pomocou empatie na to, čo je zdravé. Tu sa používa napríklad tréning s mečom.

Áno, človek prestane dávať mysli priestor aby nekontrolovane riadila jeho život. Začne vnímať kam a ku komu ho život naozaj volá, kde si má zastúpiť miesto. A na tomto mieste využije všetky atribúty bojovníka – pravdivosť, pevnosť, empatiu a zdieľanie.

Záverom

Pôvodným účelom bojových umení bolo ubránenie si svojho domova, rodiny a klanu. Proste bezpečia. Vnútorného i vonkajšieho. Bol to osobný rozvoj tela a duše, aby bol človek schopný vnímať o čo vlastne ide v jeho živote a jednotlivých situáciách. Na tom sa nič nezmenilo.

No špeciálne v dnešnej dobe, kedy sme ako spoločnosť tak odpojený od prírody, po storočiach znevažovania tela a jeho potrieb, autentického vyjadrovania svojich emócií – je možnosť stať sa vedomým bojovníkom lásky o to lákavejšia. Preto vnímam zmenu v štýle učenia bojových umení ako potrebnú. Precítiť a pochopiť, ako využiť svoj strach a pocity hanby na žitie vlastného života v radosti a láske. Proste naučiť sa konštruktívne a vedome báť ☺. 

A v určitom momente človek zistí  že nebojuje, jeho vnútorný postoj sa zmenil. I na tréningu bojových umení proste iba je, stelesňuje bytie. žije spontánne a inštinktívne v pravde – telom, slovom i činom. Tam je pre mňa dohľadný vývoj bojovníka lásky dokonaný. Toto je pre mňa súčasný účel bojových umení.

U mňa na kurzoch nejde o dokazovanie si že je niekto lepší človek ako iný, o násilie či páchanie bolesti. ! Ide o zdieľanú radosť z prejavu prirodzeného pohybu, sily a energie. Zvedavé stretávanie sa. Neakceptujeme vyvyšovanie sa, neúctu a zákernosť. Vítame zvedavosť, hanblivosť, neskúsenosť i skúsenosť, zdravú konfrontáciu. Majstrovskú silu začiatočníckej mysle – po každý raz ako po prvý raz.

Marek Bohunický
www.skolacloveka.sk

Láskavý bojovník – Láskavá bojovníčka.

Krásny deň vám prajem priatelia. V minulom blogu som uviedol názov: Bojové umenia ako umenie sa báť. Budem v tom pokračovať viacej na telo. Pozývam Vás na prechádzku o vnútornom a vonkajšom bojovaní. 

Pokiaľ by mal niekto pocit, že sa ho téma bojových umení netýka, možno ho vyvediem z omylu. Riadna výzva hneď na začiatku, však? 🙂

– Zažívate momenty, keď by ste si radi niečo dovolili, a nedovolíte si to?
– Cítite sa niekedy ako obeť? 
– Povedal Vám niekedy niekto, že spravil čosi len kvôli Vám, alebo že sa pre Vás nejako obetoval? Nechali ste sa na to chytiť?
– Zažili ste v svojom živote porušenie intimity? Ešte ste to nevyliečili? Nemali ste možnosť zažiť opačnú skúsenosť v realite ( to kde by ste si ustáli hranice)?
– Potrebujete byť stále Tí dobrí a dokonalí, alebo naopak sa Vám nedarí byť milý a príjemný?
– Máte v sebe hlasy, ktoré Vás kritizujú za Vaše telo a sexualitu?
– Vediete s partnerom/kou nekonečné debaty, kde sa vyhýbate tomu o čo naozaj ide? A potom sa vo Vás zdvíha hnev a pocity márnosti, že sa to nikdy nezmení? Alebo stále dúfate v zázračnú zmenu a záchranu z vyšších sfér?

– Viete už čo chcete, ako a napriek tomu ste nespravily TEN krok?
– alebo sa proste nevedomky vyhýbate zisteniu a precíteniu si toho čo naozaj chcete z hĺbky svojho tela a duše, sami pre seba, bez ohľadu čo na to Tí ostatný?

Tak, vážený čitatelia, hľadáte v sebe kvalitu “vnútorného bojovníka, bojovníčky”. (aby som si to zjednodušil, dovolím si písať v mužskom rode). Teraz je moderné to nazývať napr. “postaviť sa za seba”, byť skutočným mužom či ženou. I keď ani sv. Peter vlastne nevie čo to je. Možno preto, že sa nikdy neinkarnoval, rozumej pod tým – nenarodil sa do mäsa a krvi. 

Pôjdem na to kuchynsky. Zákon zachovania energie hovorí, že E sa nedá zničiť a prirodzene je stále v nejakom pohybe. Vlní sa totiž potvorka. Je neposedná ako zvedavé malé dieťa. Až sa trasie od vzrušenia byť v kontakte s niekým alebo niečím. Spoznávať.  Ak sa jej budete snažiť prikázať sedieť a nehýbať sa, to je rovnaký princíp. Proste ju “nedáte na ľad” do chladničky na dobu, kedy to bude VÁM vyhovovať aby tu bola 🙂 Je to princíp tvorivosti, sexuality, životnej energie, zvedavosti, kontaktovania sa s tým čo ma zaujíma a priťahuje. Pohyb. Pocity. Emócie. E- motion = energia v pohybe tečúca cez svaly. A naše vnútorné povolenie si spraviť ten krok a prejaviť sa.

Takže nejakú energiu máme všetci. A každý máme nejaké potreby. Dýchať, piť, jesť, spať, hovoriť, načúvať a byť vypočutý, dívať sa a byť videný, dotýkať sa a byť dotýkaný. Milovať sa, milovať a byť milovaný. Sexovať. Naplniť tieto svoje základné potreby, ktoré  dávajú vnem že sme dostatočný a život dáva zmysel. Bodka.

Pokiaľ ste zažili, že niečo z toho Vám bolo odopreté a zakázané, čiže dané do polohy “vina, hanba, zahanbenie”, tak vedome alebo nevedome bojujete o svoju “hodnotu a miesto”. Máte nejaký svoj spôsob (vzorec), ako toto dosiahnuť. Prečo? Pretože energiu nemôžete len tak odložiť do sáčku a dať “na ľad”. 

Žijeme v dualite. Mužské a ženské, tmavé a svetlé…bla bla bla. Už je to takmer otrepané mudrovanie. To, čo je na tom ešte zaujímavé – “dobré a zlé”. Vedomé alebo nevedomé použitie Sily ( životnej energie). Zdravá alebo zraňujúca agresia. Prejavená alebo potlačená. Ááá, prihorieva. 

Človek, ktorý vedome vníma svoje potreby a ich priamo, jasne a včas komunikuje – berme ho ako človeka, ktorý sa vie “za seba postaviť”. Je úctivý k ostatným, lebo v prvom rade ctí svoje vlastné potreby tela a duše. Je prispôsobivý životu v tomto zmysle uctenia si seba. Vie, že sa môže rozhodnúť použiť fyzickú či psychickú silu empaticky a stále za seba. A preberá za to zodpovednosť, lebo chápe princíp. Že by to inak celé – pocity, naplnenie svojho sna, … – hodil na niekoho alebo to chcel niekomu vytrhnúť. 

Takýto človek sa uspokojí iba s reálnym, skutočným fyzickým realizovaním SVOJHO sna, ktorý ho reálne robí šťastným, silným a cesta k nemu autentickým. To je ďalšia časť moderného hľadania – byť autentickými. Lebo je to – priznajme si – sexi. A to čo je sexi má vždy dostatok energie a priťahuje nás. 

Má to však háčik – autenticita je nesporne spojená s fyzickým telom. A teda tým, ako sa cez neho prejavujeme. Čo máme povolené. Máme povolené i to, čo ostatný môžu považovať za zlé? Dokážeme povedať nie, spraviť niečo úplne inak než to robili ľudia u nás v rodine či blízkom okolí? Dokážeme byť slobodne silný, priamy a sexuálny alebo je to príliš? 

Ešte raz – autenticita a množstvo dostupnej energie sú priamo spojené s vedomím tela a telesnosti. Fyzickým prejavením sa CEZ TELO a nie myslením! Alebo teda, je závislá od nášho prijatia svojho tela a jeho “oblečenia si”. V tanci, speve, tantre a i bojových umeniach dochádza k takzvanému kontaktu s realitou. Teraz sa budem venovať bojovým umeniam, pretože tie do tohoto prinášajú ešte úplne iný rozmer. A to potrebu naučiť sa spracovať situácie, ktoré nás priamo ohrozujú, nedávajú nám možnosť sa IBA tváriť že je všetko “v pohode”. To znamená, učia nás konfrontovať sa s reálnou životnou potrebou – nájsť si svoj postoj k agresii, tomu animálnemu v nás. Buď to dokážeme prijať – že sme ľudské zvery – alebo budeme stiahnutý či príliš agresívny. Inak povedané – bojové umenia nás učia uvedomiť si a chrániť si vlastné hranice v prítomnom okamihu. 

Pretože z reálneho života sa do cvičenia iba prenesú (sa tu prejavia, odzrkadlia) situácie ako: ” je to v pohode”, “mne je to jedno”, “ja neviem”, “som zmätený/á”, “možno, asi, trochu”. Všetko sú to nejasné, vyhýbavé odpovede, kedy nepreberáme zodpovednosť za jasnú momentálnu odpoveď, ktorá by bola ÁNO alebo NIE. A takto sa zbavovaním zodpovednosti za jasnú odpoveď snažíme zbaviť i tej energie, ktorá nami prúdi. Ale to neeejde 🙂

Ak ste išli niekedy na stretnutie keď sa Vám ale že fakt nechcelo, len aby sa nepovedalo. Objali sa s niekým, s kým ste to tak necítili. Prijali prácu či kontrakt s ktorým ste vnútorne nesúhlasili. Mali sex i keď ste to tak práve nemali, či si dali bozk, podali ruku keď by ste radšej mali vzdialenosť. Toto všetko hovorí o nectení si svojho cítenia a hraníc, ktoré sa prejavia pri cvičení s partnerom. Alebo si nedovoľujete nechať sa pritiahnuť tam, kde s Vami svet flirtuje. V skratke – ak nie ste autentický v bežnom živote a komunikácii. Zareagujete neskoro, nesprávnou technikou, z hlavy, alebo z prehnaných emócií. Neadekvátne.

V bojových umeniach sa pri cvičení (sparingu) s druhým prejavia všetky Vaše životné postoje, presvedčenia, to kde reálne ste. Totálne a jasne. To, aký máte životný štýl – utekať, útočiť, zamrznúť. Aký máte vzťah k sile, jej miere použitia, načasovaní. Či ste ochotný a schopný reagovať na to čo k Vám prichádza včas, alebo máte tendenciu neveriť tomu čo sa deje 🙂 našťastie tu dochádza k rýchlemu uvedeniu do reality – dostanete po “čumáku” alebo sa ocitnete v nejakej nepríjemnej pozícii s rukami “za chrbtom”. 

Akýkoľvek životný postoj k sebe a svetu je tu jasne čitateľný. Ak iba hráte, nefunguje to. Ak máte zábranu “vlastniť a použiť” silu – dostanú Vás Vaše vlastné zábrany v podobe sparing partnera. Môžete hrať hru na tých chápajúcich a milých koľko chcete – tam kde je potrebné prejaviť svoju vnútornú silu cez svoje telo a hlas – tam budete vyzvaný k prebratiu zodpovednosti za to, keď to neurobíte. Skúste tu zahrať obeť – buď s Vami nebude chcieť nikto cvičiť (veď načo), alebo Vám niekto ako odpoveď na Vašu skrytú agresiu dá jednu po nose. Že akú skrytú agresiu?

Predstavte si že akékoľvek vnútorné pocity sa dajú vyjadriť telesným gestom. To je to, čo si často ako spoločnosť nedovolíme. Vyzerať práve tak, ako sa naozaj cítime. Takže, skúste nájsť či si nacítiť aké telesné gesto či akciu predstavujú tieto potlačené pocity:

Frfľanie, Tichá domácnosť, podpichovanie, ironizácia, pravidelné meškanie či zabúdanie na niečo, vyhováranie sa, tlačenie koho si do niečoho. Toto všetko sa prejaví ako buď zle načasovaná technika či nesprávne prevedená. Buď je niečím málo alebo priveľa. Chápete? Sú to medzi iným spôsoby ako zahanbujeme druhých, snažíme sa nevedomky na nich “postaviť”. V kontexte reality Láskavých bojových umení sa učíme cez kontaktovanie sa so Silou žiť v mieri, lebo sme priamo a hrdo prijali svoju zodpovednosť za to ako narábame si Silou. Silou slova, dotyku, prejavenia sa či neprejavenia sa včas.

Toto všetko sa postupne cez “zažívanú skúsenosť” stáva našim novým štýlom. Autentickosť, vnímanie načasovania a miery / intenzity. Hravosť. Prenáša sa to do reálneho každodenného života, pretože to reálne zažívame v hmote. Hmotný prejav je napríklad hlas a pohyb. Myšlienky a myslenie žije zo zemskej energie, čo je energia tela. Takže ak priveľa myslíme vykrádame telo ako špajzu počas štátnych sviatkov, ktoré ale trvajú príliš dlho. 

Musíme si vybrať, ako chceme od teraz ďalej žiť. Ak má niekto problém so slovom “musíme”, a chce skúšať nejaké výhrady že: “veď nič nemusím, iba umrieť”… Mno, je to detinské. Musíme prebrať za seba zodpovednosť, pokiaľ chceme žiť svoj život. Dospelý človek sa s týmto zmieri, dokonca sa teší a raduje. Pretože má k dispozícii tvorivú energiu. Sami sa môžeme rozhodnúť ako ju použijeme – vždy keď niečomu povieme áno inému musíme byť schopný povedať nie. Všetko niečo stojí, nedá sa byť “tak trochu tehotný”. Však? 🙂 Buď je žena tehotná alebo nie, tak trochu tehotná je detský štýl žitia. a na jeho základe si potom priťahujeme partnerov a situácie. Ako by povedali indiáni z románov: Howgh.

Stačí múdrostí na papieri, ak chcete spoznať kde ste, čo si o sebe myslíte a ako cítite; skutočne niečo zmeniť, a nie sa iba tváriť že chcete – choďte si to vyskúšať na tréning kde učia princíp Láskavého bojovníka / bojovníčky. A držím Vám palce pri tom, aby ste k sebe v momentoch kontaktovania sa s realitou telesnosti boli k sebe láskavý.

Srdečne

Marek Bohunický

Všimnite si, ako sa v cvičení odráža náš životný štýl a naopak ako môžeme pomocou cvičení v hmote tela meniť svoje navyknuté vzorce správania:

– učíme sa znovu a znovu dôverovať múdrosti tela a svojho cítenia namiesto myslenia a snahy niekoho “ukecať” svojimi múdrosťami či vtiahnuť do emočných vzorcov

– myseľ konečne dostáva príležitosť byť ticho a pozorovať, namiesto stále verklíkovať nejaké ne-zmysly z éteru, pretože je konfrontovaná. Keď začneme byť veľmi mysliaci a filozofujúci, zasekávame sa v pohybe a nestíhame byť tu a teraz = stratíme koordináciu, rovnováhu a spojenie s partnerom

– partner nás svojimi akciami vedie do telesných polôh a situácií, ktoré si sami nevymyslíme = ak spravíme pohyby ktoré sme nikdy pretým nerobili, učíme sa byť načúvajúci a prijímajúci to čo je

– na úrovni mozgu a nervového systému sa dejú obrovské zmeny – mozog doslovne splastičnieva, a začína v nás voľnejšie tiecť energia

– zvyšuje sa naše vnímanie toho, kde energiu v sebe potláčame a prípadne kde sa hráme zbytočne na väčších než sme, pretože tak si iba myslíme že to “dáme” realita potvrdí ako na tom vlastne sme 🙂

– stávame sa autentickejšími, pretože reagujeme v reálnom čase na reálnu situáciu, bez prechádzajúcej prípravy (netušíme čo partner prinesie do telesnej  a emočnej komunikácie a ako na to budeme my reagovať)

Toto všetko sa postupne cez “zažívanú skúsenosť” stáva našim novým štýlom. Autentickosť, vnímanie načasovania a miery / intenzity. Hravosť. Prenáša sa to do reálneho každodenného života, pretože to reálne zažívame v hmote. Hmotný prejav je napríklad hlas a pohyb. Myšlienky a myslenie žije zo zemskej energie, čo je energia tela. Takže ak priveľa myslíme vykrádame telo ako špajzu počas štátnych sviatkov, ktoré ale trvajú príliš dlho. 

Musíme si vybrať, ako chceme od teraz ďalej žiť. Ak má niekto problém so slovom “musíme”, a chce skúšať nejaké výhrady že: “veď nič nemusím, iba umrieť”… Mno, je to detinské. Musíme prebrať za seba zodpovednosť, pokiaľ chceme žiť svoj život. Dospelý človek sa s týmto zmieri, dokonca sa teší a raduje. Pretože má k dispozícii tvorivú energiu. Sami sa môžeme rozhodnúť ako ju použijeme – vždy keď niečomu povieme áno inému musíme byť schopný povedať nie. Všetko niečo stojí, nedá sa byť “tak trochu tehotný”. Však? 🙂 Buď je žena tehotná alebo nie, tak trochu tehotná je detský štýl žitia. a na jeho základe si potom priťahujeme partnerov a situácie. Ako by povedali indiáni z románov: Howgh.

Stačí múdrostí na papieri, ak chcete spoznať kde ste, čo si o sebe myslíte a ako cítite; skutočne niečo zmeniť, a nie sa iba tváriť že chcete – choďte si to vyskúšať na tréning kde učia princíp Láskavého bojovníka / bojovníčky. A držím Vám palce pri tom, aby ste k sebe v momentoch kontaktovania sa s realitou telesnosti boli k sebe láskavý.

Srdečne

Marek Bohunický

[/et_pb_text][/et_pb_column][/et_pb_row][/et_pb_section]

Všimnite si, ako sa v cvičení odráža náš životný štýl a naopak ako môžeme pomocou cvičení v hmote tela meniť svoje navyknuté vzorce správania:

– učíme sa znovu a znovu dôverovať múdrosti tela a svojho cítenia namiesto myslenia a snahy niekoho “ukecať” svojimi múdrosťami či vtiahnuť do emočných vzorcov

– myseľ konečne dostáva príležitosť byť ticho a pozorovať, namiesto stále verklíkovať nejaké ne-zmysly z éteru, pretože je konfrontovaná. Keď začneme byť veľmi mysliaci a filozofujúci, zasekávame sa v pohybe a nestíhame byť tu a teraz = stratíme koordináciu, rovnováhu a spojenie s partnerom

– partner nás svojimi akciami vedie do telesných polôh a situácií, ktoré si sami nevymyslíme = ak spravíme pohyby ktoré sme nikdy pretým nerobili, učíme sa byť načúvajúci a prijímajúci to čo je

– na úrovni mozgu a nervového systému sa dejú obrovské zmeny – mozog doslovne splastičnieva, a začína v nás voľnejšie tiecť energia

– zvyšuje sa naše vnímanie toho, kde energiu v sebe potláčame a prípadne kde sa hráme zbytočne na väčších než sme, pretože tak si iba myslíme že to “dáme” realita potvrdí ako na tom vlastne sme 🙂

– stávame sa autentickejšími, pretože reagujeme v reálnom čase na reálnu situáciu, bez prechádzajúcej prípravy (netušíme čo partner prinesie do telesnej  a emočnej komunikácie a ako na to budeme my reagovať)

Toto všetko sa postupne cez “zažívanú skúsenosť” stáva našim novým štýlom. Autentickosť, vnímanie načasovania a miery / intenzity. Hravosť. Prenáša sa to do reálneho každodenného života, pretože to reálne zažívame v hmote. Hmotný prejav je napríklad hlas a pohyb. Myšlienky a myslenie žije zo zemskej energie, čo je energia tela. Takže ak priveľa myslíme vykrádame telo ako špajzu počas štátnych sviatkov, ktoré ale trvajú príliš dlho. 

Musíme si vybrať, ako chceme od teraz ďalej žiť. Ak má niekto problém so slovom “musíme”, a chce skúšať nejaké výhrady že: “veď nič nemusím, iba umrieť”… Mno, je to detinské. Musíme prebrať za seba zodpovednosť, pokiaľ chceme žiť svoj život. Dospelý človek sa s týmto zmieri, dokonca sa teší a raduje. Pretože má k dispozícii tvorivú energiu. Sami sa môžeme rozhodnúť ako ju použijeme – vždy keď niečomu povieme áno inému musíme byť schopný povedať nie. Všetko niečo stojí, nedá sa byť “tak trochu tehotný”. Však? 🙂 Buď je žena tehotná alebo nie, tak trochu tehotná je detský štýl žitia. a na jeho základe si potom priťahujeme partnerov a situácie. Ako by povedali indiáni z románov: Howgh.

Stačí múdrostí na papieri, ak chcete spoznať kde ste, čo si o sebe myslíte a ako cítite; skutočne niečo zmeniť, a nie sa iba tváriť že chcete – choďte si to vyskúšať na tréning kde učia princíp Láskavého bojovníka / bojovníčky. A držím Vám palce pri tom, aby ste k sebe v momentoch kontaktovania sa s realitou telesnosti boli k sebe láskavý.

Srdečne

Marek Bohunický

[/et_pb_text][/et_pb_column][/et_pb_row][/et_pb_section]

Feng shui ako zrkadlo vzťahov 2

Srdečne Vás zdravím v druhej časti série o tom, ako nám môže feng shui pomôcť v rôznych vzťahových, zdravotných či pracovných témach.

V tomto diele budem konkrétnejší v tom, ako môže vyzerať práca s feng shui v teréne, o čo sa zaujímam, ukážem jedno konkrétne riešenie u klienta a čo to znamenalo pre neho ako zážitok a vplyv ktorý sám zaznamenal.

Je viacero začiatočných bodov, volajme ich motivácií, prečo si niekto nechá vypracovať feng shui projekt. Niekto o tom počul / čítal a je zvedavý, inému človeku to bolo doporučené napríklad nejakým terapeutom či praktikantom východnej medicíny, a podobne. Tak isto tento tzv. „nulový bod“ je rozdielny z pohľadu kondície klienta – zdravotné, finančné či vzťahové problémy. Ideme niečo upravovať v osobnom alebo pracovnom priestore. Žije ten človek sám, má rodinu, spolubývajúcich? 

Čiže ide v prvom rade o zadefinovanie zákazky. Druhou otázkou je cena podľa:
1) rozsahu práce – chce klient vypracovať kompletný projekt i s papierovou a elektronickou dokumentáciou pre neho, kde je rozmiestnenie nábytku, pomôcok, farieb a pod? Alebo ide o menej náročnú verziu . napr. kde je mu na mieste slovne ukázané a povedané čo treba urobiť a on si to značí sám? 
2) finančných schopností klienta – tým mienim koľko je klient schopný investovať do zmien – kúpa nábytku, vymaľovanie, doplnky ako kvety, symboly, obrazy, koberce a pod.

Toto sú prvé veci, ktoré si ujasníme v začiatku. Pokiaľ chce vypracovať kompletnú verziu, tak má v dokumentácii zaznačené všetko čo je vhodné a môže to časom podľa svojich možností upravovať. 

Druhá vlna zisťovania je napríklad:

– história miesta, kde stojí dom (či to napríklad nieje miesto bývalého pohrebiska či iného silového miesta),
– akú má históriu ( na čo bol používaný, čo sa v ňom stalo, necitlivé prerábky a pod),
– ak ide o byt v dome, tak aká je jeho história, predchádzajúci majitelia, ako bol získaný, či je v prenájme  a pod.
– aké pocity má klient/ka na tomto mieste, aké sú základné témy ktoré sa objavujú v živote, s tým súvisí i rodinná história – pôvodnej rodiny ( odkiaľ pochádza) a prípadne súčasnej rodiny (manželstvo, partnerstvo)

Prikladám i súhrn otázok ktoré si  je mimoriadne vhodné prejsť. Pretože v skutočnosti nech sa už rozprávame o čomkoľvek, vždy sa jedná o náš vzťah k niekomu či niečomu. Takže feng shui je proste harmonizácia vzťahov vo všeobecnosti. Používam napríklad otázky, ktoré vypracovali učitelia rodinných konštelácií Z. Šramová a I. Verny:

► Keď sa vaši rodičia, starí rodičia zosobášili, nezosobášili alebo sa rozišli, čo bolo príčinou?
► Mal otec/dedko alebo matka/babka predošlé dôležité vzťahy lásky? Bol zasnúbení s niekým iným?
► Koľko súrodencov (aj nevlastných) majú vaši rodičia/prarodičia a vy?
► Boli v rodine nejaké spontánne potraty, interupcie, mŕtvo narodené deti, skoré úmrtia detí?
► Bolo nejaké dieťa dané do mimorodičovskej starostlivosti? (pestúnstvo, detský domov, ústav, príbuzní)
► Bol niekto adoptovaný?
► Zomrela nejaká žena pri pôrode, resp. objavili sa závažné zdravotné komplikácie
(somatické, psychické) ako následok pôrodu?
► Bol v rodine niekto vážne chorý, alebo mal psychické problémy?
► Objavili sa v rodine nejaké chronické ochorenia alebo smrteľné nehody?
► Spáchal niekto v rodine samovraždu?
► Venuje sa niekto z rodiny riskantným športom, alebo má profesiu, v ktorej je jeho život vystavený ohrozeniu?
► Bol niekto z rodiny činiteľom alebo obeťou sexuálneho priestupku?
► Spáchal niekto v rodine zločin alebo bol vo väzení? Bol niekto obeťou trestného činu?
► Bol niekto z rodiny členom Hlinkovej gardy alebo inej nacistickej organizácie, alebo v ŠTB a pod.? V akej pozícii?
► Bol niekto z rodiny v koncentračnom tábore, alebo väznený a prenasledovaný za svoje politické presvedčenie počas vojny alebo komunizmu?
► Je vaša rodina viacnárodnostná?
► Zmenil niekto v rodine svoju náboženskú príslušnosť?
► Prišiel niekto z rodiny o majetok, alebo získal majetok na úkor druhých? (konfiškácie)
► Ukrýval sa niekto počas vojny a bol tak vylúčený zo spoločenstva?
► Bol niekto iným spôsobom vylúčený z rodiny?
► Máte svoju obľúbenú rozprávku z detstva (do 7. rokov), ku ktorej ste sa vracali? (spojenú s príjemnými pocitmi, alebo so vzrušením, či strachom)
► Máte v súčasnosti nejakú knihu, príbeh, film, ktoré vás špeciálne zaujali?
► Existujú nejaké dejinné udalosti, ktorým sa venujete viac alebo vás z nejakého dôvodu zaujímajú?

Toto sú totiž témy, o ktorých sa zvykne nehovoriť. Pre mňa sú indíciami, ktoré napovedajú o osude klienta a jeho koreňov. A nás môžu priamo ovplyvňovať napríklad v tom, kde a aký priestor si vyberieme na život a prácu. Máme dojem že si môžeme dovoliť či nemáme nárok bývať či pracovať podľa svojho najhlbšieho cítenia blahobytu? Prečo je to dôležité?

Pretože ak máme nastavené svoje priestory nevedomky tak aby udržovali a opakovali rodinnú či inú históriu (tzv. muzeálne zakonzervovanie), zmena rozostavenia môže znamenať tzv. „detoxikačné reakcie“ u klienta. Telesné, psychické i spirituálne. Toto je potrebné vziať do úvahy, sledovať klientove reakcie na návrhy zmien. Je nadšený, páči sa mu to, je neistý či dokonca sa objavuje smútok či hnev? Takže „detoxikačné reakcie“ sú rôzne, a znamenajú prechod od starého k novému, akúsi „smrť“ – ukončenie – toho čo mu nepatrí či už môže odísť z jeho života. A tak sa vytvorí priestor pre nové. 

Aké? Človeku sa vytvorí priestor žiť takú slobodu, ako je pre neho v hĺbke prirodzené. Ten typ vzťahov aký mu je prirodzený. Môže to znamenať zmenu dynamiky, komunikácie, priestoru na dýchanie a osobné šťastie pociťované až na úroveň fyzického tela. Čiže žitie svojho blahobytu v jednoduchosti a ľahkosti.

A práve toto často naše nevedomé rodinné osudy, pokiaľ sme s nimi nejako v zapletení, nedovoľujú.

Zoberme si teraz konkrétny prípad jedného klienta. 

Klient ako zákazku uviedol celkovú potrebu nájdenia si miesta v živote a vo vzťahoch. Je podnikateľ. Má partnerský život, kde s partnerkou majú každý svoj byt a stretávajú sa striedavo na viacerých miestach. Ide o feng shui pre byt v panelákovom dvanásť poschodovom dome, ktorý kúpil od svojich rodičov. Pociťuje potrebu celkového zlepšenia kvality zdravia (konkrétne problémy), intímneho života a práce. 

Prvé zisťovanie viedlo k tomu, že v byte klient trávi relatívne málo času a necíti sa tam útulne. Po otázkach ohľadne vlastníctva som zistil, že síce papierovo vlastní objekt, ale na pocitovej úrovni ho neprijal za vlastný vzhľadom k nedoriešeným rodinným vzťahom a oslabenému vzťahovému mostu s rodičmi. Že je prítomné nastavenie v zmysle: „ Ja nie som až taký dôležitý“.

Prvé pátranie nás zaviedlo do spálne, ktorá medzi iným predstavuje i partnersko – intímny vnútorný obraz . Keď som ju uvidel mierne som sa zhrozil a pochopil prečo sa mu „nedarí“ v partnerskom fungovaní. Ale to že ja to vnímam ešte nie je výhra, potrebné je aby sám klient bol ochotný cítiť a uvidieť atmosféru, ktorú má jeho byt a tuná konkrétne spálňa.

Popíšem ako to vyzeralo: 

V strede miestnosti veľká postel pre dvoch, čo bolo sľubné z pohľadu kapacity, zmestia sa dvaja. A potom prišlo ostatné: Na posteli úložiste všetkého možného, vedľa postele v záhlaví bubny, stojany, zbraň – agresívna hlučná energia, s tónom životného ohrozenia. Na stene vedľa postele visel akýsi vešiak z dosky, na ktorom boli zavesené rôzne ošatenia, kompletne preplnený a zahádzaný i pracovnými šatami. V rohu miestnosti sušiak na prádlo, na ktorom bolo toto už niekoľko dní. Žltá farba v priestore, ktorá bola vhodná na cca 17% pre účel spálne. Komoda oproti postele, vedľa nej stará rozbitá stolička. Čo v prvom rade zastavovalo prúdenie energie v miestnosti, pretože tam bolo potrebné aby miestnosť dýchala, a ju zmenšovalo. Súčasne jej vrchná časť slúžila ako odkladište kadejakých vecí, tzv. „neviem kam s týmto tak to dám sem“. 

To je vymenovanie v skratke. Zaujímavé to začalo byť hneď v momente, keď som klientovi navrhol, aby sa pozrel na priestor z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa. Že aký má dojem z atmosféry. Jeho vlastné slová boli: „Ako robotnícka šatňa“. Toto bola teda jeho energia, v ktorej mal nastavený partnerský a sexuálny život. Zdalo sa že ho to šokovalo. Tak sme postupne začali hneď na mieste premiestňovať nábytok, odnášať a odmontovávať desivý vešiak s celou horou špinavého šatstva, bubny, zbraň, vešiak, violončelo a podobne preč. Asi ste si už všimli, že miestnosť bola skôr skladisko než spálňa. A adekvátne k veľkosti zmeny i klient začínal byť podráždený, nahnevaný a až pri vysvetlení čo ktorá časť v spálni pre neho znamená v intímnom živote bol ochotný sa to pozrieť. Česť mu, že si dovolil kompletnú zmenu pre ten moment. Bolo na ňom visieť že je unavený a hlboko ho to zasiahlo. 

To čo dostal ako úlohu, bolo vymaľovať zo žltej na tehlovo červenú, na stenu oproti postele dať svoj obraz aby sa videl že je dôležitý, na stenu nad postelou zavesit spoločný obraz jeho a partnerky, a pridať na jednu stenu obraz s motívom lesa a prírody. Pridali sme lampu pre intímne osvetlenie na večer.

Takto vyzerala okamžitá lacná zmena po prvej návšteve:

C:\Users\admin\Desktop\feng shui Michal Pezinok\IMG_2033.JPG

A toto bola iba jedna izba ☺. Ostatné už klienta čaká na jeho dokončenie. Aby mohol prijať že byt mu právom patrí, vytvoril si v ňom útulné prostredie, kde môže oddychovať, pracovať a i zdieľať radostné intímne chvíle s partnerkou.

V budúcom čísle ukážem prácu v byte klientky, pridám pár podstatných informácií a začneme súťaž pre Vás čitateľov o nastavenie feng shui harmónie buď u Vás doma alebo v práci. 

Srdečne

Marek Bohunický

Feng shui ako zrkadlo vzťahov, 1.časť

Všetkých Vás srdečne zdravím. Dnes začíname novú sériu článkov, ktorá i keď na prvý pohľad možno  nevyzerá, predsa priamo súvisí s intímnym štýlom života. Je o tom, ako sa vnímame a nachádzame  v širších vzťahoch, nielen k ľuďom či zvieratám, ale i k rastlinám a predmetom. Ide o umenie „feng  shui“, v našich končinách stále známejšie ako „harmónia bývania“, kde by som ešte upravil preklad na  „harmonické bytie“. Pretože nám pomáha pochopiť ako sa „nám veci dejú“. Tie príjemné i nepríjemné. 

Doslovný preklad „feng shui“ je vraj „vietor a voda. Všetko okolo nás, a teda i my, je v nejakom  vzájomnom vzťahu. A Feng shui sa zaujíma že AKO? sme v harmónii vo vzťahu so sebou a svojím  prostredím

Inak povedané na koľko sme vo vzdore, pohltený históriou či snami o budúcnosti. Našich vlastných,  rodiny či spoločnosti. Koho sen o blahobyte vlastne žijeme a sa snažíme napĺňať. Pomáha nám opäť sa  cítiť v spojení so životom. „Cítiaci“ spôsob pozýva do deja čokoľvek čo som ochotný vnímať ( toto je  dôležité uvedomenie) a sa tým nechať dotknúť. Vlastne tak dovoľujeme, aby na povrch vystúpili všetky  hlasy každého účastníka priestoru. Živý, mŕtvy, zvieraťa, Zeme či predmetu. V takejto povolenej snovej  krajine potom dôjde vplyvom ochoty pozorovateľa postupne k dialógu zúčastnených. To je šamanská  podstata feng shui ako ho vnímam ja.  

Pre mňa osobne sa feng shui stalo učiteľom a ukazovateľom, nakoľko sa zaujímam o seba, svoje  prostredie, ako som ochotný prijať život tak ako sa deje. Bez ohľadu na to či sa mi to aktuálne páči či  nepáči. Ako zvnútornený učiteľ mi neustále napovedá, vedie ma ako Alenku v ríši divov cez temný les  mojich presvedčení a prijatých názorov na svet a toho čo je správne, možné či nemožné, skutočné či  rozprávkové. 

V súčasnej dobe je najbežnejší pohľad na feng shui ako na metódu, ktorá pomáha esteticky príjemne  zariadiť byt či kanceláriu, prípadne nájsť odpovede na zhoršené zdravie v dôsledku bývania  v nezdravom prostredí.  

Pod prostredím si môžeme predstaviť byt či dom na mieste kde stojí, jeho históriu, vzťahy v našej  súčasnej a pôvodnej rodine či práci. Toto všetko sú deje, ktoré priamo súvisia s naším telesným,  psychickým i spirituálnym zdravím. S tým, ako sa príjemne či nepríjemne cítime na konkrétnom mieste.  

Komplexné feng shui v sebe skrýva veľa vhľadov o živote. Spraviť niekomu feng shui doma či v práci  je vlastne psychoterapeutické stretnutie… 

Zrazu sa klient vidí očami druhého, ktorý ako pozorovateľ sleduje ako sa klient prejavuje / zrkadlí v rozdelení miestností, ich zariadení, účelnosti a súčasne pocite krásna. Cez to sa dozvedáme o jeho  vnútornom obraze seba. Či je v spálni priestor vytvorený pre prehlbovanie intimity so sebou  a partnerom, kto alebo čo všetko zasahuje do partnerského intímneho života. Spálňa je určite miesto,  kam by som odporučil sa pozrieť ak niečo nefunguje v intimite a blízkosti.  

Jedna časť hovorí o farbe na stenách, rozdelení nábytku, obrazoch, doplnkových predmetoch. Aká je  posteľ? Kam je orientovaná? Častokrát je byt akési skladisko nášho nevedomia, potlačených citov  a pocitov, generačných vplyvov prenášajúcich osudy či pocity predkov, zaťaženia a príbehov ktoré nie  sú dokončené. 

Je obrovským rozdielom či prostredie kde pracujeme a žijeme je nastavené tak, že nás podporuje  alebo naopak nás ešte navyše zaťažuje. 

Feng shui je jedna z možností ako sa konečne nadýchnuť, roztiahnuť ruky, chytiť farbu do tváre a – rozhliadnuť sa. Nachádzam sa vlastne tam, kde chcem? Ako sa tu cítim? Čo tu pre seba a svoj dobrý  pocit („well being“) potrebujem?  

Jedno som si všimol– častokrát si svoje prostredie nevedomky nastavíme alebo vyberáme tak, aby udržiavalo naše staré spôsoby fungovania, osobných či rodinných zranení alebo inak umŕtvujúceho  bezpečia. Vlastne priestor kde bývame je taký náš posvätný oltár. Rodinné či spoločenské kritériá,  ktoré nám ako osobe vôbec nemusia vyhovovať. Práve naopak! Vlastne majú za úlohu, aby sme neboli  príliš cítiaci a živý a svoji. Chytal som sa za hlavu a napokon smial keď som si to uvedomil. 

Individuálne nastavené feng shui pomáha nazbierať zdroje, ochotu a silu žiť život podľa seba!  

Ak človek žije s rodinou, je potrebné nastaviť prostredie aby podporovalo všetkých prítomných. Ako  učia rodinné konštelácie: nie je možné, aby sa v systéme/prostredí jeden cítil dobre a druhý nie, alebo  všetci dobre a jeden nie. Proste to na pocitovej úrovni nie je možné, to ako sa cítia ostatní okolo nás,  nás zasahuje, dotýka sa nás to. I to ako na nás vplýva prostredie. A keď to nechceme cítiť, potrebujeme  sa umŕtviť, cítiť menej. Obmedziť svoju energiu, venovať jej väčšiu či menšiu časť na potlačenie toho  čo cítime a chce sa prejaviť pohybom, zvukom. Tak postupne vznikajú zdravotné (fyzické či psychické)  symptómy.  

Feng shui vychádza z východnej filozofie, kde dávna legenda hovorí ako z TAO (nepomenovateľného  prvopočiatku) vznikol JIN (tma, chlad, ženská esencia) a JANG (svetlo, teplo, mužská esencia) . Ich  vzájomným pôsobením / tancom postupne vzniklo 5 elementov: Oheň, Zem, Kov, Voda a Drevo. Každý  z týchto elementov je určitý prejav, ktorý zažívame veľmi konkrétne fyzicky. Ako aktivitu, premýšľanie,  … . A z hľadiska východnej medicíny je každý telesný orgán či psychický stav priradený k niektorému  elementu.  

Zaujímame sa i o atmosféru a dušu priestoru, jeho vlastnú históriu a vedomie. Lenže kdesi sa zabudlo  na dušu a Ducha priestoru! Na to, čo je často za atmosférou nášho bytu, domu či práce. Toto je niečo,  čo brali do úvahy starý liečitelia všade na svete. Ale ako postupovala dôležitosť mysle, logiky,  racionality – klesala hodnota toho nehmotného, pocitov, atmosféry vo vzťahoch. A tak začal vznikať  svet ignorujúci to vnútorné, posvätné, magické.. 

Prečo to píšem? Odkedy som si to uvedomil a začal sa zaujímať i o dušu a Ducha priestorov, získal  som dary o akých sa mi ani nesnívalo. Niečo, čo nevedela vymyslieť moja myseľ, nesúviselo s mojimi  skúsenosťami, nikde som to nevidel, nečítal či nezažil. Začal som sa zaujímať i o vnemy, ktoré nie sú  bežne komunikované. Zobralo ma to do akejsi rozprávky o mnohých možnostiach. 

V tejto rozprávke mi dokáže Duch priestoru poradiť o čo vlastne v danom prípade ide, kde je „pes  zakopaný“, čo je prípadným tajomstvom, alebo témou o ktorej sa v rodine nehovorí. Čo je potrebné  uzdraviť, čomu venovať viacej či menej pozornosti.  

– Kto alebo čo je tu zabudnuté, ako chce byť rozmiestnený nábytok, aké esenciálne oleje vrátia živosť  cítenia,  

– Vlastní v skutočnosti priestor majiteľ i inak než na papieri? Je jeho i z pohľadu duševného  a spirituálneho práva?  

– A je pre neho vhodný na bývanie? Ak ho má po rodičoch alebo rodine, prijal ho klient ako svoj  i vnútorne?

– Je budova postavená na zdravom mieste? 

– Podporuje rozloženie spálne partnerský život a dobrý sex alebo naopak pomáha udržiavať lojalitu  k rodinnej traume či cirkevnému vnímaniu, že sex je len na plodenie detí a vlastne hriešny a má byť  neosobný?  

– Podporuje moje pracovné prostredie hojnosť a jednoduchosť na všetkých úrovniach alebo mi pomáha  žiť v „bez ťažkej driny a v pote tváre nie sú koláče“ ?  

A v ďalšom diely budem písať o konkrétnom prípade, kde sme nastavovali feng shui u klienta, čo a ako  sa pomenilo a prečo, čo to znamenalo pre neho a čo by ste si z toho mohli zobrať Vy. 

Teším sa na stretnutie opäť o mesiac, v praktickej časti o harmonickom bytí. 

Srdečne 

Marek Bohunický 

www.skolacloveka.sk

Hanba 4. diel – Zraniteľnosť a hanba ako vzťahová posilňovňa.

Dobrý deň Vám všetkým. V 4.tej časti z cyklu „Hanba ako strážca ľudskej dôstojnosti“ sa  budem venovať téme hanby a zraniteľnosti v zmysle významu „vzťahovej kondície“. 

Čo je pre mňa motiváciou?  

Radostné, hravé, intímne a silné vzťahy. Rád by som, keby ste si mohli dovoliť čítať text  o niečo viacej telom než hlavou, doslovne ho zažívať cez telo, vnútorné obrazy, chute či  vône. Aby text mohol byť pre Vás živý, mohol sa Vás dotknúť a Vy si z neho niečo zobrať do  svojho bežného každodenného života. A tak do všetkých typov vzťahov, ktoré žijete, či by ste  radi žili… 

Takže, čo vnímam pod výrazom „vzťahová kondícia“? 

Ide o našu schopnosť vytvárať a starať sa o svoje potreby a zaujímať sa o to čo teší  a potrebuje i druhá strana. V tomto potrebujeme teda MAŤ ZÁUJEM ako o svoje pocity tak  i o pocity všetkých, čo sú účastný vo vzťahu.  

Mať takýto typ záujmu nie je vždy jednoduché, pretože to súvisí s určitým vnútorným stavom,  našou schopnosťou sa uvedomovať. Čiže ide o našu kapacitu – kondíciu – práve v tejto chvíli,  byť vedomý AKO SME VO VZŤAHU. Všímať si ako si dovoľujeme byť pravdivý telesne,  psychicky i spirituálne. V niektorých situáciách je to ľahšie – keď sa cítime bezpečnejšie – a v niektorých potrebujeme nazbierať odvahu „sa nechať vidieť a počuť“. Keď píšem  o nazbieraní odvahy, ide teda o akýsi proces posilňovania sa v sebe samom. Hovoríme tomu  rôzne. Napríklad – veriť si, dôverovať si že si môžem dôverovať. A to je niečo čo sa posilňuje  skúsenosťami. Opakovanou ochotou spraviť aj chybu a prípadne sa strápniť, pretože  nemáme odkiaľ tušiť ako zareaguje druhá strana. Pod ňou myslím buď jedného človeka alebo  i skupinu. 

Pre naše vzťahy to je doslovný rozdiel od prežívania k žitiu. Ako si to môžem dovoliť tvrdiť?  Pretože naša empatická otvorenosť a pravdivosť povedať, urobiť vypýtať si TO, na čom nám  záleží, je darom. Áno, je našim darom do vzťahu. Takže buď do vzťahu darovávame toto  alebo akési tajomstvá, ktoré sťahujú našu pozornosť. Oslabujú dôveru, vytvárajú domnienky  a neistotu. Častokrát je to nevedomky, a súčasne to na veci nič nemení pre výsledok v zmysle  mechanizmu diania.  

Ak totiž povieme, VYJAVÍME, čo sa v nás deje, čo cítime a potrebujeme, dávame druhému  dar slobody presne vedieť na čom s nami je a nemusieť tápať a hádať. Oslobodíme ho od  povinnosti cítiť a riešiť naše veci za nás. 

To mi príde naozaj ako dar, ktorý vytvára dôveru a posilňuje nás i vzťah. Ide o rozdiel, či sme  v danej chvíli schopný sa rozhodnúť byť pravdivý i so strachom a rozklepanými kolenami čo trasúcim sa hlasom. V tomto mechanizme naozaj nefunguje snažiť sa byť nad vecou, pretože  naše vyjavovanie sa stráca na dôveryhodnosti, dokonca sa často stáva že sme nielen nad  vecou ale i nad tým komu to vravíme. Síce sa tak na jednu stranu „chránime“ pre hanbou  a akýmsi pocitom slabosti a zraniteľnosti, čím platíme možnosťou priamo cítiť a byť cítený. 

To komplikuje dopravnú situáciu na našich vzťahových mostoch – vzniká zápcha. Tie autá na  ceste, blokujú premávku predsa i v bežnej reči voláme nie stojace auto, ale prekážka na  ceste. Cítim sa hravo so slovom dopravná situácia ☺. Do-prava. DO pravdivosti. Pravdivo.  A tak keď vo vzťahoch, k sebe i iným – ideme skôr doľava než doprava, vzniká akási zápcha  medzi možnosťou vytvoriť stretnutie s druhým človekom.  

Prečo dovoľujeme aby vznikala „doľavná“ situácia? Pretože zo strachu byť takými aký práve  sme v tom čo cítime a potrebujeme, radšej zľavíme z toho čo je pre nás dôležité. A čím je to  dôležitejšie, väčšie, čím väčšiu osobnú vášeň k niečomu alebo niekomu skrývame, tým  vytvoríme „doľavnejšiu“ situáciu. Ak zľavíme z toho čo cítime že je pre nás podstatné, ako si  nás môže vážiť niekto iný, keď si nevážime sami seba? 

Čo s tým? Čo so sebou v takýchto momentoch?  

Mnohí vieme, že sa „to“ často deje nevedome. Každý z nás má za sebou svoj príbeh, ktorý ukazuje  ako sme sa dostali tam kde sme. A tento príbeh sa bude odvíjať podobným spôsobom dovtedy, kým sa začneme uvedomovať „ako sme“.

Vtedy prijímame svoju zodpovednosť za „TO“, čo sa „nám deje“.  Zisťujeme, že sme to my, kto to vytvára a inscenuje. My sme tí, čo vytvárajú svoju dopravnú zápchu,  zo strachu že niekomu alebo niekto nám bude príliš blízko. Že to bude príliš intímne. Pretože  v intímnej blízkosti prebieha jeden veľký alchymistický proces – všetko sa chce meniť na  zlato/prijatie. Jedno veľké ÁNO všetkému – možnosti si vypýtať i odmietnuť. Slobodné Áno  i slobodné Nie. Tak nás intímna vzdialenosť (samozrejme nejde tu iba o sex!, ale o magickú kvalitu  rozhovor a zdieľaní) vedie k pravdivosti. Ako? Cez zvyšujúci sa tlak, ktorí vzniká keď sa bránime byť  videný taký ako sme. Tým nemyslím bezhlavo konať, mienim tým naozaj vnímať svoju zraniteľnosť pri  ukázaní sa. Pretože to nás robí cítiacimi na rozdiel od emočnými či vymyslenými. Sme tak skutočný, a  „doľavná“ situácia sa mení na „dopravnú“. Takto dáme hodnotu tomu čo sami cítime, dovolíme si sa  cítiť zraniteľne (čiže realisticky) a „do-volíme“ – volíme teda ísť „do“ seba a k sebe. Toto druhí potom  vnímajú ako našu pravdu o sebe a tak ich ponúkame k rovnakej pravdivosti. Tu si určujeme, aký vzťah  to bude. Neznámy, známy, kamaráti, priatelia, partneri. Top je to, čo sa deje v našom psychickom  svete, vo vnútornom svete našich vzťahov. To je to, ako sa naozaj máme vo vzťahu. Už to, ako vyzerá  vzťah navonok, v tom fyzickom svetle, môže byť úplne iné. Toto ukazujú napríklad rodinné či iné  formy konštelácií.  

Toto je tá vnútorná rovina našich vzťahov, ktorú volám „snová rovina“. Preto som použil  výraz ako „vyjavenie sa“. Vyjaviť kto a ako práve som. Tým vzniká uvedomenie a oslobodenie  na oboch stranách. Dopravná situácia. 

A ako s týmto všetkým súvisí hanba?  

Hanba je hlavným dôvodom keď takto „nie sme“, nežijeme. Sú to všetky tie hlasy ktoré nám  hovoria ako sme nedostatočný – nie dosť silný, krásny, bohatý, múdry, dosť muž či žena.  

A keďže jediný spôsob ako s týmito hlasmi vo finále naložiť je konfrontovať sa s nimi – potrebujeme na to odvahu a určité bezpečie. Či už ochotou si vypýtať podporu alebo sa pýtať  ako sa má ten druhý.  

To môžeme spraviť i smerom k „hlasom“ v našich hlavách – otočiť sa k nim priamo a spýtať  sa čo je motivácia toho hlasu (vnútornej postavy) mi vravieť mňa oslabujúce či zahanbujúce  veci. Najčastejšie zistíme, že sa práve rozhoduje pre svoj väčší komfort, jednoduchosť, radosť  a blahobyt. A ktosi v nás sa vtedy ozve – nesmieš, nemôžeš, to sa nepodarí, nemáš nárok  lebo nie si dosť. A toto je najčastejšie spätná väzba z detstva od rodičov, starších súrodencov,  zo školy či od trénerov a učiteľov.  

Keď nazbierame odvahu sa na toto jasne pozrieť, uvedomíme si o čo ide tomu hlasu/om– môžeme sa rozhodnúť. Pretože tým hlasom je ide zväčša o naše bezpečie, ktoré je zvrátené – vyžaduje neslobodu, ponúka smútok a závislosť. A to potom my ponúkame do vzťahov,  poslušne pokračujeme vo vytváraní „doľavnej“ situácie tak, ako sme sa to naučili. 

Na zmenu je potrebné aby sa v nás objavili otázky typu: 

– Čo je to čo práve cítim a potrebujem? 

– Čo je to, čo chcem v hĺbke seba, čo cítim bruchom a srdcom? 

– Kto som práve teraz, akú rolu predstavujem? 

– Čo mi táto rola dáva a čo berie/čo ma stojí? Čo si tým umožňujem a znemožnujem? 

Vtedy sa začíname uvedomovať a oslobodzovať. Pretože ak si nedovolím žiť svoje šťastie  a blahobyt – druhí si to vždy nejako zlíznu. Vedome či nevedome. Buď ich budem  zahanbovať svojimi rôznymi stratégiami, alebo ochudobňovať o seba. Stojac na moste  hádžeme pred seba autá, bicykle, kone, zátarasy a popritom cítime smútok a hnev ako sme  osamelý v tom na čom nám najviac záleží. Alebo sa od toho radšej odvrátime úplne  a povieme že „sme v pohode“. No nie je to zvrátené? 

Potrebujeme trénovať, cvičiť vyjavovanie sa. Robiť chyby, hovoriť o tom, opäť konať a ak to  inak nejde opäť sa učiť s dôverou v seba na chybách. Natrénovať svoju schopnosť uvedomiť  si že sme na hranici svojho komfortu a bezpečia – že na tejto hranici s rozhodujeme či si  dovolíme byť zraniteľný a teda pravdivý, skutočný. Alebo či pôjdeme „do ľava“ a nebudeme  dôverovať ani sebe, druhému a životu. 

I takto môže vyzerať vedomá práca s hanbou. Z môjho pohľadu a skúseností zatiaľ jediný  skutočne fungujúci spôsob ako žiť svoj blahobyt je venovať sa, zaujímať sa.. Presné  vyjadrenie sa prináša úľavu, pocit hrdosti a pomáha nám budovať dôveru k sebe samému.  Keď nechceme vyjasňovať, akosi používame druhých aby sme sa na nich „postavili“. Ak druhý  musí tápať v tom kto sme a čo chceme, vzniká zahmlievanie a pocit neistoty.  V predchádzajúcich článkoch som písal že hanba je veľmi telesný pocit. Zahmlievaním či  klamaním vzniká telesne pocit neistoty, nerovnováhy. Druhému potom dlžíme svoju pravdu.  

Preto sa mi páči predstava „vzťahovej posilňovne“. Súvisí s nabratím odvahy a schopností žiť  Život s vášňou a nielen život. Ochoty ak je treba nájsť človeka alebo skupinu, kde bude  možné s hanbou trénovať. A v tom nám všetkým želám veľa odvahy, podpory a dôvery.  

Srdečne  

Marek Bohunický 

www.skolacloveka.sk